Pracovné situácie - strana 2

Väčšina právnych predpisov prijímaná na Slovensku už od čias vzniku samostatnej Slovenskej republiky bola výrazným spôsobom inšpirovaná právnymi predpismi platnými v Českej republike. Nebolo tomu inak ani v rámci úpravy občianskeho súdneho konania, v súčasnosti na Slovensku označovaného ako civilné sporové konanie. Desaťročia platili v oboch krajinách obdobné právne predpisy, a to zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako „OSP“), ktorý bol v Slovenskej republike platný a účinný do 30.06.2016 a zákon č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád (ďalej len ako „OSŘ“), ktorý je v Českej republike platný doposiaľ.

Ustanovenie § 240 Zákonníka práce (v nadväznosti na Dohovory Medzinárodnej organizácie práce č. 98 a č. 135) osobitne upravuje ochranu zástupcov zamestnancov s ohľadom na vykonávanie ich činnosti: ods. 7: Zástupcovia zamestnancov...

Nahrávanie na pracovisku sa stáva čoraz citlivejšou témou, ktorá otvára množstvo právnych, etických a praktických otázok. Ako technológie napredujú a prístup k mobilným zariadeniam je úplne bežný, zamestnanci majú takmer neobmedzenú možnosť nahrávať rozhovory so svojimi nadriadenými alebo kolegami. Čo sa však stane, keď sa takéto nahrávky stanú dôkazom v pracovnoprávnom spore? Môže zamestnanec využiť nahrávku, ktorú vyhotovil bez súhlasu zamestnávateľa, na podporu svojich tvrdení v prípade sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru? Odpovede na tieto otázky nie sú jednoznačné a závisia od mnohých okolností vrátane nevyhnutnosti prihliadnuť na ochranu osobnosti nahrávaného, účinného uplatňovania práv zamestnanca a samotného účelu vyhotovenia nahrávky. Tento článok sa zameriava na analýzu problematiky nahrávania zamestnávateľa bez súhlasu v súdnom konaní a na súčasnú súdnu prax v Slovenskej republike.

V minulosti sa už k otázke posúdenia času cestovania na miesto výkonu práce, ktoré je iné ako obvyklé miesto vykonávania práce, vyjadroval už súd EZVO (EFTA court), t. j. súd pre štáty, ktoré nie sú členom EÚ, ale sú členom Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len „EHP“), a teda dodržujú aj smernice EÚ. Jednou z nich bola aj smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Išlo o vec E-11/20. Rozhodnutia tohto súdu nie sú záväzné pre členské štáty EÚ, ale môžu indikovať do budúcna, že podobný spor bude rozhodovať Súdny dvor EÚ a indikovať aj jeho prípadné závery.

V prípade 6CdoPr/3/2024 sa až pred Najvyšší súd SR (hoci ten konštatoval funkčnú nepríslušnosť) dostala otázka, či spor je sporom pracovnoprávnym, a teda platí kauzálna príslušnosť pre pracovnoprávne spory podľa § 24 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) alebo ide o obchodnoprávny spor a platí kauzálna príslušnosť pre obchodnoprávne spory podľa § 22 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

V minulosti bola téma priznávania náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru na slovenské (resp. predtým československé) pomery pomerne veľa judikovaná, avšak v posledných rokoch nastali výrazné zmeny v slovenskej rozhodovacej súdnej praxi. Uvedené zmeny, resp. novo-nastolený trend v rozhodovaní súdov bude vyžadovať nový prístup súdov pri rozhodovaní o tejto právnej otázke.

V praxi sa možno v pracovnom práve stretnúť aj s interakciami dvoch právnych predpisov z úplne iných oblastí (pracovnoprávny a občianskoprávny – spotrebiteľský), pričom sú spojené spoločnou udalosťou (zrušenie letu na zahraničnej pracovnej ceste).

V praxi sa možno v pracovnom práve stretnúť aj s interakciami dvoch právnych predpisov z úplne iných oblastí (pracovnoprávny a občianskoprávny – spotrebiteľský), pričom sú spojené spoločnou udalosťou (zrušenie letu na zahraničnej pracovnej ceste).

Dňa 26. marca 2024 vydal Najvyšší súd SR uznesenie (7CdoPr/2/2024), v ktorom sa venoval otázke aplikácie § 120 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „ZP“) – pojem odmeňovanie a situácii, keď je u zamestnávateľa kolektívna zmluva upravujúca odmeňovanie, čo znamená, že zamestnávateľ nemusí aplikovať šesť stupňov náročnosti práce a zaradiť príslušné pracovné miesto do príslušného stupňa náročnosti práce. V prvej časti textu sa venujeme zneniu uvedeného uznesenia a záverom Okresného (Mestského súdu), Krajského súdu a Najvyššieho súdu a v ďalšej časti komentujeme predmetné rozhodnutie a právnu úpravu v SR.

V aplikačnej praxi neraz nastávajú situácie, keď sa konfliktu záujmov nedá vyhnúť. Úplne bežné sú situácie, keď sú u jedného zamestnávateľa zamestnané blízke osoby. Vtedy prirodzene existujú väzby na blízke osoby, ktoré majú za následok konflikt záujmov. Samotný konflikt záujmov nie je automaticky nezákonný. Nezákonné je konanie v situácii konfliktu záujmov. Je dôležité, aby bol následok konfliktu záujmov náležite zvládnutý.

Dňa 20. februára 2024 bol publikovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci  K.L. v. X sp. z o.o. C-715/20. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týkal výkladu doložky 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá je uvedená v prílohe k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, ako aj výkladu článkov 21 a 30 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

Vo všeobecnosti platí, že ak je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru alebo iné skončenie pracovného pomeru neplatné, pracovný pomer trvá ďalej a nekončí sa. Podmienkou však je, aby zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že napriek danej výpovedi alebo okamžitému skončeniu, ktorého platnosť napadol včas na súde, aj trvá na ďalšom jeho zamestnávaní [1]. Dôležité je tiež prízvukovať, že na to, aby súd mohol skúmať platnosť/ neplatnosť danej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru, je nevyhnutné, aby neplatnosť namietal zamestnanec žalobou na súde v lehote do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, resp. v predĺženej lehote podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Ak je totiž zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby (napr. dočasná práceneschopnosť) tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe (t. j. počas trvania práceneschopnosti), pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Ak sa trvanie pracovného pomeru predlžuje kvôli ochrannej dobe, zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer pôvodne skončiť. V prípade, ak by zamestnanec danú lehotu na podanie žaloby na súde nestihol, nebude môcť súd skúmať, či bola daná výpoveď neplatná. Následne by zamestnancovi nepomohlo, ani ak by zamestnávateľovi oznámil, že trvá na jeho ďalšom zamestnávaní.

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) upravuje aj na pohľad „diétne“ ustanovenie o kratšom pracovnom čase (§ 49), ktoré vymedzuje len základné princípy: kratší pracovný čas je založený na dohode, rovnako aj zmena z plného úväzku na kratší pracovný čas a naopak, kratší pracovný čas nemusí byť rozvrhnutý na všetky pracovné dni, zamestnancovi patrí mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času (pozri aj súvisiace ustanovenia o minimálnej mzde a minimálnych mzdových nárokoch), zákaz diskriminácie alebo zvýhodnenia – „nesmie sa zvýhodniť alebo obmedziť v porovnaní s porovnateľným zamestnancom“, informačná povinnosť zamestnávateľa („informuje zrozumiteľným spôsobom zamestnancov a zástupcov zamestnancov o možnostiach pracovných miest na kratší pracovný čas a na ustanovený týždenný pracovný čas“).

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) v § 63 ods. 2 ustanovuje ponukovú povinnosť zamestnávateľa voči zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa v niektorých prípadoch. K tomu ustanoveniu Zákonníka práce existuje celý rad rozhodnutí súdov. Otázke realizácie ponukovej povinnosti sa venoval aj Krajský súd v Bratislave v prípade 10CoPr/7/2022. Jednou z otázkou bola aj otázka, či realizácia ponukovej povinnosti je aktívna povinnosť alebo môže byť splnená aj „pasívne“, a teda či realizácia ponukovej povinnosti môže byť splnená aj zaslaním e-mailu zamestnancom o voľnej pozícii u neho (vnútorná inzercia). Výber z rozhodnutia sa zameriava práve ba túto otázku – realizáciu ponukovej povinnosti a nie na ďalšie skutočnosti.

V praxi sa objavovali otázky, podnety či sťažnosti ohľadom uplatnenia § 48 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov; (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý sa týka možnosti reťazenia pracovného pomeru na určitú dobu nad rámec zákonného minima (v súčasnosti 24 mesiacov) pokiaľ ide o ustanovenie osobitného dôvodu pre reťazenie „nad rámec“ zákona v kolektívnej zmluve, a to na základe písm. d). [„Ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky je možné len z dôvodu ..., d) vykonávania prác dohodnutých v kolektívnej zmluve.“]. V tomto ohľade bola kladená otázka, či ide o de facto bianko šek zákonodarcu sociálnym partnerom, aby v kolektívnej zmluve vymedzili akýkoľvek dôvod pre reťazenie pracovných pomerov na určitú dobu, ktorý uznajú za vhodný alebo takýto dôvod musí vychádzať z nejakých pravidiel.

Monitorovanie a kontrola zamestnancov je inštitútom presahujúcim pracovné právo. Aj keď je možné zákonne vykonať činnosti monitoringu na pracovisku, z pohľadu zamestnávateľa je potrebné dodržať zákonom ustanovené podmienky a objektívne zvážiť primeranosť takýchto opatrení. V opačnom prípade je zamestnávateľ vystavený riziku pracovnoprávneho sporu, pokuty zo strany Úradu na ochranu osobných údajov, pokuty zo strany inšpekcie práce a v neposlednom rade aj riziku zlej obchodnej povesti.

Práca so zobrazovacími jednotkami a preplácanie okuliarov zamestnávateľom je výsledkom žaloby rumunského zamestnanca, ktorý žiadal od zamestnávateľa preplatenie nákladov na okuliare.

Každý rok pri práci s pracovným právom prináša rôzne výzvy a aj prekvapivé momenty. Jedným z nich sa v roku 2023 stalo aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ)“ C-477/21 v oblasti doby odpočinku. Keďže autor tohto článku je aj súčasťou komunity právnikov, ktorí sa na jednotlivých štátnych úradoch v iných členských štátoch venujú pracovnému právu, má z prvej ruky aj ohlas z členských štátov na dané rozhodnutie. Viaceré štáty boli prekvapené zo záverov SD EÚ a kládli otázku Európskej komisii, ako majú ďalej postupovať. Na tomto mieste je teda vhodné rozobrať, o čom rozhodol SD EÚ a aký to môže mať dopad na vnútroštátnu interpretáciu práva (§ 92 a § 93 Zákonníka práce) v súlade s právom EÚ, prípadne na zmeny v Zákonníku prácu.

Nedostatok kvalifikovaných pracovných síl na trhu práce spôsobuje fenomén, ktorý sa prehlbuje predovšetkým v oblasti priemyselnej výroby a sektorov s prevahou manuálnej (monotónnej) práce. Keďže zamestnávatelia majú reálny problém s náborom nových zamestnancov, snažia sa ich motivovať rôznymi benefitmi a zvýhodneniami oproti „starým“ zamestnancom.

Zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani nárok na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni. Aby zamestnávateľ mohol posúdiť, či zamestnanec splnil podmienku pre vznik nároku na dovolenku za odpracované dni, je potrebné poznať, aké dni sa na účely dovolenky považujú za výkon práce. S výpočtom nároku na dovolenku za odpracované dni vás oboznámime v nasledujúcom článku.