Pracovný čas - strana 32

Je jednostranný právny úkon zamestnávateľa voči zamestnancovi alebo zamestnancom, ktorým v zmysle § 85 ZP v nadväznosti na § 90 ods. 9 ZP rozvrhuje ustanovený týždenný pracovný čas prostredníctvom zmenových kalendárov, čím sa mení ustanovený týždenný pracovný čas na určený pracovný čas. S ohľadom na splnenie účelu informačnej povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom i zástupcom zamestnancov, ak pôsobia u zamestnávateľa, vo väzbe na rozvrhnutie ustanoveného týždenného pracovného času, sa predpokladá písomná forma takéhoto oznámenia. Dodržanie písomnej formy je logické aj pri zohľadnení skutočnosti, že klasické oznámenie o rozvrhnutí pracovného času zo strany zamestnávateľa býva nahradené zverejnením klasického zmenového kalendára s určením (plánom) pracovných zmien zamestnancov.

Zákonník práce explicitne nestanovuje obligatórnu formu udelenia pokynu zamestnávateľa s realizáciou pracovnej cesty za predpokladu, že sa nevyžaduje súhlas zamestnanca s jeho realizáciou, ale ani formu udelenia súhlasu zamestnanca za predpokladu, že sa vyžaduje jeho súhlas s realizáciou pracovnej cesty. V prípade, že sa nevyžaduje súhlas zamestnanca s realizáciou pracovnej cesty, pripúšťa sa ako udelenie pokynu zamestnávateľa v písomnej i ústnej podobe, pričom sa len vyžaduje naplnenie podmienok určitosti takéhoto právneho úkonu, t. j. zamestnanec musí vedieť napr. kedy, kam a za akých podmienok bude realizovať pracovnú cestu. Za predpokladu dosiahnutia súhlasu zamestnanca s realizáciou pracovnej cesty sa spisuje tzv. dohoda o vyslaní na pracovnú cestu (resp. môže byť aj vo forme samostatného súhlasu zamestnanca) s návrhom zamestnávateľa na realizáciu pracovnej cesty zodpovedajúcej obsahovo náležitostiam príkazu na vykonanie pracovnej cesty zamestnancom. Forma udeleného súhlasu zamestnancom zodpovedá forme požiadavky zamestnávateľa na realizáciu pracovnej cesty zamestnancom, t. j. napr. pri písomnej požiadavke na vykonanie pracovnej cesty zamestnancom zo strany zamestnávateľa sa predpokladá použitie rovnakej formy aj zo strany zamestnanca.

Predstavuje jednostranný úkon zamestnávateľa adresovaný zamestnancovi v písomnej alebo ústnej podobe, predmetom ktorého je určenie povinnosti zamestnanca vykonať prácu v čase nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Nariadená práca nadčas je práca nadčas, ktorú zamestnávateľ nariaďuje bez súhlasu zamestnanca, t. j. na jej nariadení sa so zamestnancom nepotrebuje dohodnúť a nepotrebuje jeho súhlas s jej výkonom (zamestnanec je povinný vykonať prácu, ktorá mu bola v súlade so ZP nariadená ako práca nadčas). V kalendárnom roku možno nariadiť zamestnancovi prácu nadčas v rozsahu najviac 150 hodín.  

Právo zamestnanca na individuálnu (vhodnú) úpravu pracovného času predstavuje jeho osobný individuálny nárok vyplývajúci z pracovného pomeru, ktorý je vynútiteľný v súdnom konaní.  Zákonník práce obligatórne neustanovuje formu žiadosti zamestnanca, ale s ohľadom na obsahové náležitosti takejto žiadosti i zachovanie právnej istoty sa predpokladá písomné vyhotovenie žiadosti a jej doručenie zamestnávateľovi v zmysle § 38 ZP.

Ustanovenie § 90 ods. 11 ZP predpokladá, že u zamestnanca existujú zdravotné dôvody alebo iné vážne dôvody (napr. rodinné, osobné), pre ktoré môže žiadať o individuálnu úpravu pracovného času (napr. obmedzenie výkonu nočnej práce alebo skoršie príchody alebo odchody z pracoviska a pod.) alebo o dohodnutie takejto vhodnej úpravy pracovného času v pracovnej zmluve. Voľba jedného zo spôsobov je na rozhodnutí zamestnávateľa v súčinnosti so zamestnancom. Zákonník práce obligatórne neustanovuje formu žiadosti zamestnanca, ale s ohľadom na obsahové náležitosti takejto žiadosti i zachovanie právnej istoty sa predpokladá písomné vyhotovenie žiadosti a jej doručenie zamestnávateľovi v zmysle § 38 ZP.