Zamestnankyňa od roku 2019 bola na materskej dovolenke a vznikol jej nárok na dovolenku za rok 2019. Následne bola v roku 2021 ďalšia materská dovolenka, kedy jej tiež vznikol nárok na dovolenku. V januári 2024 jej skončila rodičovská dovolenka a hneď nasledujúci deň nastúpila na PN až doteraz. Zamestnávateľ očakáva ukončenie PN, aby jej mohol nariadiť čerpanie dovolenky a následne jej ukončiť pracovný pomer. Ak by zamestnankyňa nesúhlasila s nariadením čerpania dovolenky, musí jej ju zamestnávateľ preplatiť? Ide o dovolenku za roky 2019 a 2021. So zamestnankyňou nie je možná dohoda.
- Vzor
Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom. Súčasná právna úprava neurčuje konkrétnu formu, akou sa má dovolenka určená zamestnávateľom prerokovať so zamestnancom. V aplikačnej praxi sa ustálili tzv. dovolenkové lístky, kde podpis zamestnanca v zásade preukazuje, že požiadal zamestnávateľa o schválenie čerpania dovolenky a podpis zamestnávateľa potvrdzuje, že s čerpaním dovolenky súhlasí. Neodporuje zákonu, ak si zamestnávateľ zvolí aj inú formu preukazovania tohto prerokovania. Je predovšetkým v záujme zamestnávateľa, aby (napr. v prípade súdneho sporu) vedel preukázať, že k prerokovaniu o rozsahu (konkrétnych dňoch) čerpania dovolenky došlo, nakoľko čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov.
Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný určiť zamestnancovi čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca (napr. materská a rodičovská dovolenka, dočasná pracovná neschopnosť). Ak by zamestnávateľ čerpanie dovolenky za príslušný kalendárny rok neurčil zamestnancovi ani do konca nasledujúceho roka, zamestnancovi patrí náhrada mzdy, ale len za tú časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky a zvyšok nevyčerpanej dovolenky zamestnancovi prepadne. Zámerom je naplnenie hlavného účelu dovolenky, ktorým je zotavenie zamestnanca po práci a ktorý sa dosiahne len vtedy, ak zamestnávateľ (na jednej strane) určí zamestnancovi čerpanie aspoň 4 týždňov dovolenky a zamestnanec (na druhej strane) bude skutočne dovolenku aj čerpať. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný preplatiť nevyčerpanú dovolenku len v dvoch prípadoch, a to v nasledovnom rozsahu:
- preplatí časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka,
- preplatí celý zostatok nevyčerpanej dovolenky, ktorý si zamestnanec nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru; pri skončení pracovného pomeru má zamestnanec nárok na náhradu mzdy za celý zostatok nevyčerpanej dovolenky, na ktorú mu vznikol nárok a to bez obmedzenia jeho rozsahu.