Pracovné situácie
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-442/22 prináša dôležité ponaučenie pre všetkých platiteľov DPH – aj keď sa podnik sám nedopustí podvodu, môže niesť dôsledky, ak nezabezpečí dostatočný dohľad nad vlastnými zamestnancami.
Problematika whistleblowingu sa v posledných rokoch stala pevnou súčasťou pracovnoprávnej reality. Slovensko prijalo zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a jeho neskoršie novelizácie, ktoré reagujú aj na európsku úpravu a rozhodnutia súdov. V praxi však ochrana oznamovateľov nestojí len na samotnom znení zákona. Kľúčový je výklad pojmov, kritériá posudzovania zverejnenia informácií vo verejnom záujme a hodnotenie následných odvetných opatrení. Tieto otázky adresuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a vnútroštátne súdy, ktoré ukazujú, kde ležia hranice legitímneho oznamovania a kde sa začína porušenie povinnosti lojality voči zamestnávateľovi.
Problematika pracovných úrazov patrí medzi kľúčové oblasti pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, pretože má zásadný význam pre zamestnancov pri uplatňovaní nárokov na úrazové dávky zo systému sociálneho poistenia. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 19SVs/3/2024 zo dňa 9. decembra 2024 prinieslo významné vyjasnenie právomocí a povinností Sociálnej poisťovne pri posudzovaní pracovných úrazov.
Zamestnávateľ môže dať výpoveď zamestnancovi len z taxatívne určených dôvodov, ktoré zakotvuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Môže však zamestnávateľ dať platne výpoveď zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, pokiaľ zamestnávateľ preradil zamestnanca z dôvodu uvedeného v § 55 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce bez dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom, a zamestnanec odmietol vykonávať prácu iného druhu, než ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve?
Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 28. mája 2024 vydal rozsudok, sp. zn. 4CdoPr/5/2023, v ktorom sa zaoberal otázkou, či je zamestnávateľ povinný doručovať písomnosť týkajúcu sa skončenia pracovného pomeru na adresu, ktorú zamestnankyňa uviedla v potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti. Táto adresa, na ktorej sa počas práceneschopnosti zdržiavala a ktorú uviedla v potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti, bola odlišná od jej adresy trvalého pobytu, ktorú v minulosti nahlásila zamestnávateľovi.
Podpora v čase skrátenej práce je nárokovou finančnou pomocou, ktorá je určená zamestnávateľom v prípadoch, keď došlo k obmedzeniu ich činnosti vplyvom vonkajšieho faktora. Táto podpora má za cieľ pomôcť zamestnávateľom pokryť čiastočné náklady na náhradu mzdy pre zamestnancov.
Pri výkone závislej práce zamestnancom sa uplatňujú určité základné zásady dané platnou právnou úpravou. Pritom môže ísť napríklad o základnú zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorá si vyžaduje rovnaký prístup k zamestnancom a týka sa aj odmeňovania. Jednotlivé zásady pracovného práva sa týkajú aj vytvárania uspokojivého pracovného prostredia pre výkon závislej práce. Taktiež zásady pracovného práva požadujú vytváranie špecifických pracovných podmienok pre určité kategórie zamestnancov, akými sú napríklad tehotné ženy pracujúce v pracovnom pomere. Uvedené, vybrané základné zásady pracovného práva ustanovuje v čl. 1 až 11 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) v časti „Základné zásady“, a to kogentnou právnou úpravou, ktorá musí byť bezvýhradne rešpektovaná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sa (uznesenie 2Cdo/99/2022 z 18. decembra 2024) zaoberal otázkou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu v prípade rekondičného pobytu podľa § 11 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“) z dôvodu tehotenstva a materstva (čerpania materskej dovolenky, a teda neprítomnosti v práci a dopadov na nárok na rekondičný pobyt).
Pokiaľ zamestnanec zastáva názor, že sú porušované predpisy bezpečnosti práce, môže podať podnet inšpektorátu práce. Pritom inšpektoráty práce poskytujú zamestnancom ochranu práv a oprávnených záujmov v rozsahu predmetu inšpekcie práce, ktorú majú inšpektoráty práce dané právnou úpravou. V súvislosti s uvedeným musí sám zamestnanec vyhodnotiť situáciu u zamestnávateľa a posúdiť, či využije svoju možnosť podať podnet inšpektorátu práce. Právna úprava však počíta s možnosťou, že sa zamestnanec najprv pokúsi riešiť nevyhovujúcu situáciu so zamestnávateľom a oznámi mu nedostatky, ktoré u zamestnávateľa vznikli. Pri podávaní podnetu inšpektorátu práce zamestnanec opíše skutkový stav a konanie zamestnávateľa, z ktorého vyplýva porušenie predpisov bezpečnosti práce, či iných právnych predpisov v danom prípade. V uvedenom článku bude venovaná pozornosť prípadom, kedy môže zamestnanec podať právne relevantný podnet na inšpektorát práce pre porušovanie pracovnoprávnych predpisov a právnych predpisov bezpečnosti práce.
V praxi sa objavujú spory ohľadom zodpovednosti za škodu zamestnávateľa za pracovný úraz zamestnanca, ktorý nevznikne pri samotnom výkone práce a nevznikne činnosťou zamestnanca, ale činnosťou (konaním inej osoby) v podobe fyzického násilia/útoku na zamestnanca, ktorý má dopad na jeho zdravie. Otázka posudzovania takejto situácie nie je nová, ale bola riešená aj v minulosti (NS ČSR Cpj 37/74 (Rc 11/1976): „Dojde-li k úrazu pracovníka při plnění pracovních úkolů například tak, že je napaden jiným pracovníkem nebo osobou, která v organizaci nepracuje, jde o pracovní úraz, neboť při posuzování objektivní odpovědnosti organizace za pracovní úraz je rozhodující, že mu škoda vznikla při plnění pracovních úkolů, a nikoli okolnost, kdo je původcem škody)“, avšak posudzovanie konkrétnej situácie sa deje vždy v konkrétnom prípade a NS SR sa touto otázkou zaoberal aj v ostatnej dobe.
V škole máme ekonóma, ktorý je PN a (dlho bude), je u nás zamestnaný na trvalý pracovný pomer a zároveň je aj SZČO. Môže vykonávať ekonomickú činnosť, keď je na PN a faktúrovať si to?
Vo svete podnikania je pomerne bežné, že za podnikateľa koná jeho prokurista. Tým môže byť len fyzická osoba, ktorá je udelením prokúry splnomocnená na všetky právne úkony, ku ktorým pri prevádzke podniku dochádza. A to aj v prípadoch, keď sa na tieto úkony vyžaduje osobitné plnomocenstvo. Takto vymedzuje prokúru Obchodný zákonník.
Na konci roka 2024 Najvyšší správny súd SR (Zbierka stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 3/2024, ročník: III.) publikoval niekoľko rozhodnutí, ktoré priamo súvisia s pracovným právom. Ide aj o rozhodnutie 88/2024 ZNSS založené na rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 26/2023 z 26. júna 2024, ktorý sa týka otázky subjektu, ktorý prijal prácu fyzickej osoby, ktorá je nelegálne zamestnávateľom dodávateľom práce/služby podľa § 7b ods. 5 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a jeho postavení v konaní – napríklad možnosť namietania toho, čo poskytovateľ práce/služby nenamietal.
Na konci roka 2024 Najvyšší súd SR (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2024) publikoval niekoľko rozhodnutí, ktoré sa týkajú pracovného práva alebo s ním priamo súvisia. Medzi nimi je aj judikát R 66/2024 založený nauznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. augusta 2024, sp. zn. 6CdoPr/11/2023, ktoré sa týka § 45 Zákonníka práce – trvania skúšobnej doby.
Napriek tomu, že právna úprava OSŘ obsahuje len veľmi málo ustanovení týkajúcich sa konkrétne pracovnoprávneho sporu, obsahuje osobitnú úpravu vo vzťahu k povinnosti uhradiť „jistotu“ v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ak ide o predbežné opatrenie v pracovnoprávnej veci alebo vo veci ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov (§ 75b ods. 3 OSŘ.)
Nová právna úprava individuálnych pracovnoprávnych sporov, ktorá bola zakotvená rekodifikáciou civilného práva procesného na Slovensku, modifikuje aj sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania. Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu je vyjadrený v ustanovení § 320 CSP, podľa ktorého zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na podporu svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.
Ďalšou, v tomto prípade významnou zmenou právnej úpravy v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu, je rozšírenie poučovacej povinnosti súdu vo vzťahu k zamestnancovi. Podľa § 318 CSP súd pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k zamestnancovi vhodným spôsobom zamestnanca poučí o a) možnosti zastúpenia, b) jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnostiach podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie práva. [1]
Pred rekodifikáciou právnej úpravy civilného práva procesného v SR a prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), platila v Českej aj Slovenskej republike obdobná právna úprava, ktorá upravovala občianske súdne konanie. Išlo o zákon z roku 1963, ktorý prešiel viacerými novelizáciami, a takto platil aj v Slovenskej republike do roku 2016. Prijatím nových civilných kódexov došlo k zmene systematiky právnej úpravy občianskeho súdneho konania, ktoré bolo premenované na civilné sporové konanie. CSP zaviedol osobitný inštitút individuálneho pracovnoprávneho sporu ako konania so slabšou stranou – zamestnancom, ktorý aj zadefinoval a v ucelenej časti upravuje jednotlivé odklony od všeobecnej úpravy civilného sporového konania v prípade, že stranou sporu je zamestnanec. V ďalšom texte sa venujeme jednotlivým odklonom od všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania v prípade individuálneho pracovného sporu na Slovensku, a to v porovnaní s odklonmi a odlišnou úpravou občianskeho súdneho konania upraveného OSŘ v prípade, že ide o pracovnoprávny spor s poukazom na aktuálnu judikatúru.
Väčšina právnych predpisov prijímaná na Slovensku už od čias vzniku samostatnej Slovenskej republiky bola výrazným spôsobom inšpirovaná právnymi predpismi platnými v Českej republike. Nebolo tomu inak ani v rámci úpravy občianskeho súdneho konania, v súčasnosti na Slovensku označovaného ako civilné sporové konanie. Desaťročia platili v oboch krajinách obdobné právne predpisy, a to zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako „OSP“), ktorý bol v Slovenskej republike platný a účinný do 30.06.2016 a zákon č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád (ďalej len ako „OSŘ“), ktorý je v Českej republike platný doposiaľ.
Ustanovenie § 240 Zákonníka práce (v nadväznosti na Dohovory Medzinárodnej organizácie práce č. 98 a č. 135) osobitne upravuje ochranu zástupcov zamestnancov s ohľadom na vykonávanie ich činnosti: ods. 7: Zástupcovia zamestnancov...