Fyzický útok na zamestnanca ako pracovný úraz?

V prípade 1Cdo/203/2022 („v prvom kole“) a 1 CdoPr/12/2024 („v druhom kole“) sa NS SR zaoberal otázkou pracovného úrazu alebo iného úrazu zamestnanca ako pracovného, ktorý nastal pri prezliekaní v šatni z dôvodu fyzického útoku jedného zamestnanca na iného zamestnanca. Súd sa zaoberal otázkou, či ide o pracovný úraz v zmysle jeho definície podľa § 195 Zákonníka práce (v nadväznosti na § 220 Zákonníka práce) alebo o iný ako pracovný úraz a či sa zamestnávateľ zbavil/môže zbaviť (a za akých podmienok) zodpovednosti za škodu – pracovný úraz sčasti z dôvodu tzv. ľahkomyseľného konania zamestnanca – § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce.

V spore sa žalobca (zamestnanec) domáhal, aby súd určil, že úraz, ktorý utrpel dňa 23. februára 2016 v areáli pracoviska žalovaného, je pracovný úraz. Žaloba smerovala voči zamestnávateľovi a ako intervenient (na strane žalovaného zamestnávateľa) sa do sporu zapojil aj zamestnanec, ktorý bol „páchateľom“ fyzického útoku.

Skutkový stav: Žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 1. marca 2010 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával činnosť skladového zamestnanca. Miestom výkonu práce boli dohodnuté všetky strediská žalovaného nachádzajúce sa na území SR v obciach Lozorno, Bratislava, Trnava. Dňa 23. februára 2016 žalobca nastúpil do zamestnania. V čase o cca 17.45 hod. v šatniach žalovaného určených na prezlečenie zamestnancov do pracovných úborov došlo k fyzickému útoku na žalobcu zo strany iného zamestnanca. V dôsledku tohto útoku na žalobcu mu bolo spôsobené ťažké ublíženie na zdraví s dobou liečenia od 24. februára 2016 do 9. apríla 2016, teda v rozsahu 46 dní. Znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odbor chirurgia T. Š. B. vypracoval lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 2. júna 2016.

 

Konanie pred Okresným súdom (výber z rozhodnutia NS SR 1Cdo/203/2022)

Okresný súd (ďalej len „OS“) sa vyslovil, že žaloba nie je dôvodná.

Okresný súd: Poukázal na to, že podľa výpovede žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bol vypočutý ako svedok – poškodený, potom ako „prišiel k svojej skrinke, položil si tašku a k nemu pristúpil L. O. a päsťou pravej ruky ho udrel do tváre“. Zhodne aj svedok G. U. v trestnom konaní uviedol, že keď žalobca prišiel do šatne položil si tašku na lavičku, a vtedy ho L. O. napadol, udrel ho päsťou pravej ruky do tváre. Z týchto výpovedí dôvodil, že žalobca síce bol v šatni žalovaného, avšak iba prišiel do tohto priestoru. Nezačal sa ešte prezliekať. Úkony potrebné pred výkonom práce sú iste aj úkony spojené s prezlečením zamestnanca s kontrolou pracovných prostriedkov. Takúto činnosť však žalobca ešte nevykonával, iba sa dostavil na pracovisko. Nevykonával teda úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

Pozn. autora: OS sa teda odvolával na znenie § 220 ods. 2 Zákonníka práce „V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. ....“.Prezlečenie sa v šatni zamestnávateľa je úkon potrebný po skončení práce. Tu však súd dospel k záveru, že zamestnanec sa ešte nezačal prezliekať, a teda nemohlo ísť ešte o úkon potrebný pred začatím práce (pozri potom odlišné názory ostatných súdov).

Ďalej OS: Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nesporne v prípade žalobcu došlo u neho k úrazu, avšak v čase, keď zamestnanec neplnil pracovnú úlohu ani nevykonával činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, a preto teda nejde o pracovný úraz.

Pozn. autora: Súd teda dospel k názoru, že išlo o úraz, ale nešlo o pracovný úraz (pozri potom odlišné názory ostatných súdov).

Ďalej OS:  „Je jednoznačne preukázané, že úraz a škodu žalobcovi spôsobil L. O.. Žalobu bolo tak potrebné zamietnuť pre nesplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa.“

 

Konanie pred Krajským súdom (výber z rozhodnutia NS SR 1Cdo/203/2022)

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil, že žalobca utrpel u žalovaného dňa 23. februára 2016 pracovný úraz, za ktorý zodpovedá žalovaný.

V bode 4 uznesenia NS SR je uvedené: Odvolací súd uviedol, že v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce považujú sa za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh aj úkony potrebné pred začiatkom práce a týmto úkonom sú nepochybne aj úkony spojené s prezlečením sa zamestnanca do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu. Súd prvej inštancie vyložil uvedené ustanovenie príliš reštriktívne, keď považoval za úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh len samotný akt prezliekania sa. Žalobca v podanom odvolaní dôvodne namieta, že takýto výklad je príliš striktný a formalistický.

Pozn. autora: Rovnako sa uvedené domnieva aj autor tohto textu, že považovať za prezliekanie len samotný akt „výmeny oblečenia“ je veľmi zužujúce, pretože s úkonom sú spojené aj ďalšie čiastkové úkony, napr. príchod do šatne, položenie vecí, otvorenie skrinky a pod.

V bode 4 uznesenia NS SR je ďalej uvedené z konania pred KS: Žalobca vošiel do šatne určenej žalovaným ako zamestnávateľom na prezliekanie do pracovného odevu pred začiatkom pracovnej zmeny, zložil a odložil si tašku na lavičku a pristúpil k svojej skrinke. V momente, kedy bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho zamestnávateľa prezliecť sa pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer sledoval, keď sa riadne dostavil do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke. Prezlečenie do pracovného odevu bolo nevyhnutné z hľadiska povahy jeho pracovnej činnosti a vyžadované od neho žalovaným ako zamestnávateľom, úkony vykonával pred zmenou začínajúcou sa o 18.00 hod., ktorú mal v ten deň nariadenú. Žalobca tak dôvodne argumentuje v podanom odvolaní, že v momente útoku vykonával úkony súvisiace s prezliekaním, keď vošiel do šatne, zložil a odložil si tašku na lavičku a prišiel k svojej skrinke s úmyslom sa prezliecť. Vykonával úkony so zámerom prezlečenia sa a uposlúchnutia pokynu žalovaného byť pred nástupom na zmenu riadne prezlečený do pracovného odevu. Do šatne prišiel jedine za týmto účelom.

Pozn. autora: Súd teda bral do úvahy, že zamestnanec robil úkony spojené s prezliekaním, pričom išlo o úkony, ktoré sa vyžadovali zamestnávateľom (musel sa z dôvodu práce prezliecť) a mali väzbu k pracovnej zmene od 18:00 hod. (tej neprišiel napr. do práce svojvoľne) a do šatne prišiel jedine z tohto dôvodu (napr. nie z iného dôvodu). Pozri ďalej aj skúmanie miestnej, časovej a vecnej súvislosti na účely zisťovania, či tam takáto súvislosť je alebo nie v kontexte posudzovania, či ide o pracovný úraz alebo iný ako pracovný úraz (t. j. úraz, kde je občianskoprávna zodpovednosť „páchateľa“ podľa Občianskeho zákonníka).

Ďalej je v bode 4 uvedené ďalšie konštatovanie KS: V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt či o bitku zamestnancov, ale o jednostranný útok, na ktorý žalobca nedal nijaký reálny objektívny podnet v priestoroch žalovaného. Intervenient v tejto súvislosti nedôvodne namieta, že žalobca dal podnet na takýto útok. Dostavenie sa do šatne so zámerom prezlečenia do pracovného odevu bola činnosť žalobcu nevyhnutne vyžadovaná povahou práce a pokynmi žalovaného ako zamestnávateľa, súvisela s prezliekaním sa do pracovného odevu, bola vykonávaná v priestoroch, kde sa už bol žalobca povinný riadiť pokynmi žalovaného a bola objektívne vykonávaná v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca sa v tomto smere svojím konaním nedopustil žiadneho excesu. S ohľadom na uvedené odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že v danom prípade utrpel žalobca dňa 23. februára 2016 pracovný úraz, za ktorý zodpovedá žalovaný.

Pozn. autora: Súd tu na základe vykonaného dokazovania ďalej dodáva, že zároveň zamestnanec nedal žiadny podnet na tento konflikt (napr. ho nevyvolal nejakou provokáciou, či už v šatni alebo skôr) a nedopustil sa žiadneho excesu, t. j. že by síce bol  v šatni pri prezliekaní, ale svojim konaním by vybočil z medzí toho, čo sa pri prezliekaní deje, napríklad. by provokoval inú osobu slovne, ktorá by ho následne napadla.

Bod 5: Odvolací súd poukázal na to, že pokiaľ žalovaný a intervenient namietali, že žalobca mal porušiť predpisy týkajúce sa BOZP, tieto skutočnosti v konaní nepreukázali a v tomto smere ich námietky zostali len v rovine ich tvrdení. Vzhľadom na to, že odvolací súd posúdil námietky žalobcu uvádzané v podanom odvolaní ako dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Pozn. autora: Nepreukázalo sa ani porušenie predpisov BOZP zo strany žalobcu (zamestnanca) – napríklad porušenie predpisov by mohlo byť dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz celkom (§ 196 ods. 1 Zákonníka práce) alebo sčasti (§ 196 ods. 2 Zákonníka práce).

 

Konanie pred Najvyšším súdom SR (výber z rozhodnutia NS SR 1Cdo/203/2022)

Žalovaný podal dovolanie. Bod 7: .... Uviedol, že kľúčovou otázkou, ktorej vyriešenie viedlo Krajský súd v Bratislave k vydaniu rozhodnutia bolo určenie či úraz žalobcu na pracovisku žalovaného možno klasifikovať ako pracovný úraz a určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom. Uvedené určenie bolo následne hlavným dôvodom vedúcim k tomu, že Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozhodol, že ide o pracovný úraz.

Následne žalovaný uviedol svoje argumenty v dovolaní:

Bod 7.1.: Odvolací súd za účelom odôvodnenia prisvedčil argumentácii žalobcu, pričom okrem vlastných úvah si pomohol najmä aplikáciou ustanovení § 195 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenia Zákonníka práce však podľa žalovaného nemôžu byť aplikované na fyzickú potýčku/inzultáciu žalobcu s iným spoluzamestnancom, ktorej následkom bol vznik poškodenia zdravia u žalobcu.

Pozn. autora: Zamestnávateľ teda tvrdí, že v prípade inzultácie zamestnanca iným zamestnancom (fyzickú potýčku) nemôžu byť použité § 195 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. že nejde o pracovný úraz pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Možno z toho odvodiť to, že zamestnávateľ by nemal zodpovedať za situáciu, keď jeden zamestnanec napadne iného zamestnanca a spôsobí mu škodu na zdraví, t. j. že ide o situáciu mimo oblasť pracovného práva (podľa zamestnávateľa).

Bod: 7.2. Ďalšou právnou otázkou, ktorá doteraz nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená je otázka týkajúca sa určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom, ktorý vznikol u zamestnanca po fyzickej potýčke s iným zamestnancom.

Bod 7.3.: Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu v zmysle, ktorého žalobca v momente, kedy bol napadnutý iným zamestnancom, plnil pokyny žalovaného ako svojho zamestnávateľa prezliecť sa pred nástupom na zmenu do pracovného odevu a tento jediný zámer sledoval, keď sa riadne dostavil do šatne, odložil si tašku a pristúpil ku svojej šatňovej skrinke a teda, že žalobca vykonával v momente útoku úkony súvisiace s plnením pracovných úloh, pričom tento hlavný argument odvolacieho súdu, na ktorom v podstate vystaval celé rozhodnutie, vyplýva len z tvrdení žalobcu, ktorý túto žiadnym spôsobom nepreukázal. Podľa ustálenej praxe otázku priamej súvislosti utrpeného úrazu s plnením pracovných povinností je treba posudzovať z hľadiska miestneho, časového a vecného.

Pozn. autora: Zamestnávateľ teda spochybňuje, či odvolací súd riešil otázku úkonu v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (prezliekanie sa) a útoku vo väzbe na miestnu, časovú a vecnú súvislosť.

Bod 7.4.: K tomu uviedol, že o pracovnom úraze a najmä o zodpovednosti zamestnávateľa je možné hovoriť ak sú kumulatívne naplnené všetky tri súvislosti vzniku pracovného úrazu a to miestna, časová a vecná. Pri posúdení, či je daná vecná súvislosť je potrebné skúmať vnútorný účelový vzťah činnosti žalobcu, pri ktorom došlo k úrazu, k výkonu pracovnej povinnosti podľa pracovnej zmluvy. K miestnemu hľadisku žalovaný uviedol, že k poškodeniu zdravia nedošlo na pracovisku žalovaného ako zamestnávateľa, na ktorom mal žalobca vykonávať pracovné činnosti podľa pracovnej zmluvy. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca vykonávať skladové činností a skladovým priestorom celkom určite nie je šatňa v priestoroch žalovaného. Teda k poškodeniu zdravia došlo mimo pracoviska žalobcu určeného mu žalovaným v pracovnej zmluve. V súvislosti s časovým hľadiskom žalovaný uviedol, že v daný deň, keď k poškodeniu zdravia došlo podľa dochádzkového systému žalovaného situovaného na pracovisku nebol žalobca vôbec nahlásený ako prítomný na pracovisku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v čase vzniku poškodenia zdravia nevykonával žiadne pracovné činnosti pre žalovaného, pričom sa nejednalo ani len o činnosti, ktoré sú potrebné k výkonu k pracovnej činnosti. Zároveň uviedol, že k poškodeniu zdravia nedošlo, respektíve nevzniklo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, o čom svedčí aj ten fakt, že žalobca sám vo svojom vyjadrení potvrdil túto skutočnosť, keď uviedol, že sa šiel prezliecť do pracovného odevu, teda ešte len bol na ceste sa prezliecť.

Pozn. autora: Zamestnávateľ tu zo svojho hľadiska poukazuje, čo je vecná, miestna a časová súvislosť. Autor sa domnieva, že skutočnosť, že niekto nebol na pracovisku, ale v šatni je bezpredmetná (a je to zužujúce vnímanie, pretože napr. zamestnanec, ktorý by si išiel vybrať veci do skladu, by tiež nemusel byť na svojom pracovisku – napr. výrobná hala). Pokiaľ ide o časové hľadisko, tu zamestnávateľ napríklad uviedol, že „žalobca vôbec nebol nahlásený ako prítomný na pracovisku“ – uvedené je však vždy predmetom dokazovania, t. j. či zamestnanec mal/nemal určenú pracovnú zmenu, a skúmal by sa aj spôsob snímania pracovného času, napríklad, ak zamestnanec mal byť na pracovisku o 18:00 hod. a vtedy sa mal zosnímať, ale predtým sa mal prezliecť, ťažko sa, ak bol napadnutý, mohol zosnímať do evidencie pracovného času o 18:00 hod., keď musel vyhľadať lekársku pomoc.

Bod 7.5.: Za vecnú súvislosť sa považuje tá skutočnosť, že k poškodeniu zdravia žalobcu nedošlo v zmysle § 220 ani § 195 ods. 2 zákona, t. j. poškodenie zdravia žalobcu nenastalo pri plnení pracovných úloh ani v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Fyzický konflikt/bitka so spolupracovníkom sa celkom zjavne nepovažujú ani za úkony počas práce bežné, ani potrebné pred začiatkom práce, ani potrebné po skončení práce a ani nie sú potrebné pre plnenie pracovných úloh. Žalovaný je toho názoru, že nie je v žiadnom prípade preukázaná vecná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcu a plnením jeho pracovných úloh, respektíve úkonov v súvislosti s ich plnením. Jednalo sa výhradne o súkromnú záležitosť medzi dvoma súkromnými osobami, ktorá sa v žiadnom prípade akýmkoľvek spôsobom nedotýka žalovaného tak miestne a časovo ako aj vecne a to ani len okrajovo alebo v náznakoch.

Pozn. autora: Zamestnávateľ teda namieta, že v danom prípade nešlo o vecnú súvislosť s plnením pracovných úloh alebo s úkonom v priamej súvislosti s ním a že išlo o spor medzi dvoma súkromnými osobami, t. j. argumentuje, že konflikt dvoch zamestnancov, hoci sa udial na pracovisku, ktorý má charakter ich súkromného sporu (podľa tvrdenia zamestnávateľa „z dôvodu vzťahu k tej istej žene“), nemá vecnú súvislosť s pracovnoprávnym vzťahom. Zamestnávateľ napríklad ďalej uvádza, že skutočnosť, že sa tak stalo v šatni, je len okolnosť, pretože tento súkromný konflikt mohol nastať aj inde (pozri ďalej).

Bod 7.6.: Vzhľadom na absenciu miestnej, časovej a vecnej súvislosti s poškodením zdravia žalobcu sa podľa názoru žalovaného nemôže jednať o pracovný úraz žalobcu a zodpovednosť žalovaného za takýto úraz. Uvedené poškodenie zdravia žalobcu považuje žalovaný za iný úraz, ktorý žalobcovi vznikol a nie za pracovný úraz tak ako je zadefinovaný Zákonníkom práce a príslušnou relevantnou a ustálenou právnou praxou. Žalovaný tvrdí, že žalobca utrpel úraz výslovne a jedine z dôvodu súkromných záležitostí, jednalo sa o konflikt dvoch zamestnancov z dôvodu vzťahu k tej istej žene. Svedok pán L. O. však na pojednávaní konanom dňa 2. novembra 2021 uviedol, že v daný deň sa v súvislosti so vzťahom k tej istej žene dozvedel skutočnosti, ktoré považoval za podraz zo strany žalobcu, že sa neovládol a napadol žalobcu a že bola zhoda okolností, že to bolo v priestoroch žalovaného, pretože by sa neovládol kdekoľvek inde by ho stretol. Žalovaný tak má za to, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca dal pre pána L. O. a podnet k vzájomnému konfliktu a že dôvodom konfliktu bol vzťah k tej istej žene a nie je pravdou, že by pán L. O. napadol fyzicky žalobcu bezdôvodne. K vážnejšiemu fyzickému konfliktu nedošlo len preto, že pán L. O. utiekol a žalobca bol fyzicky zadržaný svojimi spolupracovníkmi.

Pozn. autora: Zamestnávateľ teda argumentuje, že konflikt bol medzi súkromnými osobami ohľadom vzťahu k istej žene, a teda že podnet k vzájomnému konfliktu bol daný (a teda, že tam vlastne nemusela byť nejaká konkrétna provokácia v danom čase v šatni) a nešlo o bezdôvodné napadnutie (v zmysle „bez predchádzajúceho podnetu“) a zamestnanec by iného zamestnanca napadol aj inde, kde by ho stretol (na ulici), a teda, že sa tak stalo v šatni bola len zhoda okolností, t. j. stalo by sa to aj kdekoľvek inde.

Bod 7.7.: Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva, že by za daných skutkových okolností bolo možné úraz žalobcu považovať za pracovný tak ako to tvrdí žalobca a odvolací súd, ktorý si takýmto svojvoľným výkladom nezákonným spôsobom dotvárajú právo pre svoju potrebu. K reálnemu poškodeniu zdravia žalobcu došlo výlučne len zo súkromných dôvodov na strane žalobcu a pána L. O.

Bod 7.8.: K rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom žalovaný poukazuje na ustanovenie § 196 Zákonníka práce.

Bod 7.9.: V danom prípade, ak má odvolací súd za to, že sa jedná o pracovný úraz, mal s ohľadom na všetky okolnosti vzniku pracovného úrazu, skúmať a posudzovať aj samotný rozsah zodpovednosti žalovaného za prípadný pracovný úraz, k čomu však zo strany odvolacieho súdu nedošlo. Žalobca konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. V tejto súvislosti dal do pozornosti príslušnú judikatúru, ktorú je možné analogicky použiť aj pre dané konanie.

Pozn. autora: Podľa zamestnávateľa by súd (ak ide o pracovný úraz, ak išlo o iný úraz, otázka pracovnoprávnej zodpovednosti by bola bezpredmetná) mal skúmať aj rozsah zodpovednosti zamestnávateľa. To podľa zamestnávateľa Krajský súd neurobil, t. j. či zamestnávateľ zodpovedá v plnom rozsahu, z časti. Ďalej poukazuje na § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce, podľa ktorého „Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že .... c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.“. Zamestnávateľ teda tvrdí, že súd neprihliadal na jeho námietky o ľahkomyseľnom konaní, ktoré by mu umožnili zbaviť sa zodpovednosti sčasti. Krajský súd len zmenil rozhodnutie Okresného súdu z výroku „je to iný úraz“ na „je to pracovný úraz“, ale neriešil potom aplikáciu § 196 Zákonníka práce (pozri aj ďalej).

Ďalej súd uviedol: „Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/71/2001. Podľa žalovaného, ak súd tvrdí opak, mal svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodniť spôsobom, aby jeho rozhodnutie a dôvody boli preskúmateľné. Súd však namiesto toho v tomto prípade úplne nedôvodne a v priamom rozpore so znením § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce nie, že dotvára, ale dokonca priamo mení právny poriadok, keďže v napadnutom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozsahom zodpovednosti žalovaného za úraz žalobcu, pričom v danom prípade išlo o jednoznačne ľahkomyseľné konanie žalobcu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je žalovaný toho názoru, že v danom prípade zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky či v tomto konkrétnom prípade sa jedná o pracovný úraz žalobcu, ako aj určenie rozsahu zodpovednosti žalovaného za prípadný pracovný úraz, pričom uvedená otázka nebola vo vzťahu k poškodeniu zdravia zamestnanca, ktorý mu spôsobil spoluzamestnanec z dôvodu výlučne súkromných záležitostí, avšak zhodou okolností v priestoroch žalovaného ako zamestnávateľa, dovolacím súdom doposiaľ riešená.

Bod 8: Žalobca podal k dovolaniu písomné vyjadrenie. Položené právne otázky považuje za nesprávne. Vzhľadom k tomu, že išlo o jednostranné napadnutie žalobcu, toto jednostranné napadnutie zodpovedá poškodeniu zdravia, ktoré bolo žalobcovi ako zamestnancovi spôsobené nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, čo je jedným z predpokladov jeho zadefinovania ako pracovného úrazu v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce. Otáznym preto môže byť jedine či žalobca už v danom momente, keď došlo k poškodeniu jeho zdravia vykonával úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, keď sa dostavil do šatne určenej žalovaným ako zamestnávateľom na prezlečenie sa do pracovného odevu, čo bolo nevyhnutné z hľadiska charakteru pracovnej činnosti vykonávanej žalobcom pre žalovaného a išiel sa prezliecť, keďže bolo ustálené, že žalobca vykonával práve tieto úkony. Dovolací dôvod nebol riadne vymedzený a aj v prípade, keby bola otázka položená správne, by nebola prípustným dovolacím dôvodom.

Bod 9: Intervenient na strane žalovaného sa k dovolaniu písomne vyjadril. K samotnému obsahu dovolania uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s dovolacími dôvodmi uvedenými žalovaným v dovolaní a v plnom rozsahu sa k nim pripája. Intervenient zotrváva na tom, že úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 23. júna 2016 nemožno považovať za úraz pracovný, čomu svedčí aj vykonané dokazovanie. K poškodeniu zdravia žalobcu došlo v čase, ktorý nespadá do časového úseku určeného žalovaným ako čas na prezliekanie zamestnancov, teda čas určený na vykonávanie úkonov s pracovným plnením úloh. ...

 

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

NS SR rozhodnutie zrušil a vec KS v Bratislave vrátil. V bode 11 a 11.1 NS SR zhŕňa námietky dovolateľa a v ďalších bodoch (12 až 31) sa venuje východiskám pre pripustenie dovolenia a pod., v bode 32 cituje § 196 Zákonníka práce.

Bod 33: Dovolací súd konštatuje, že pokiaľ došlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie (podľa § 388 CSP) a bolo konštatované vo výrokovej časti rozsudku, že žalobca u žalovaného dňa 23. februára 2016 utrpel pracovný úraz, za ktorý zodpovedá žalovaný, bolo potrebné sa na druhej strane tiež zaoberať aj námietkami žalovaného, čo do rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz spolu s poukazom na § 196 Zákonníka práce, keďže v danom prípade ako už bolo vyššie konštatované došlo k zmenovému rozhodnutiu odvolacieho súdu a bolo nepochybné, že žalovaný v tomto smere poukazoval v rámci konania aj na ustanovenie § 196 Zákonníka práce (pozri č. l. 133, 134 súdneho spisu). Je zrejmé z obsahu odôvodnenia rozhodnutia, že odvolací súd sa s touto podstatnou námietkou žalovaného (podstatným skutkovým a právnym tvrdením a právnou argumentáciou, čo do rozsahu zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú úrazom žiadnym spôsobom nevysporiadal (keď napokon rozhodol, že za uvedený pracovný úraz zodpovedá žalovaný). V odôvodnení jeho rozhodnutia úplne absentuje vysporiadanie sa s touto skutkovou a právnou argumentáciou žalovaného (bez ohľadu na bod 13. odôvodnenia, v ktorom je uvedené, že žalovaný porušenie predpisov týkajúcich sa BOZP nepreukázal, že tieto tvrdenia zostali len v rovine tvrdení) v úplnosti najmä, čo do posúdenia čiastočného zbavenia sa zodpovednosti žalovaného s poukazom na ust. § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce v korelácii s jeho tvrdením o ľahkomyseľnom konaní žalobcu, ktoré mu spôsobilo poškodenie zdravia.

Bod 34: V tomto smere je možné prisvedčiť žalovanému, že zmenové rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto smere nedostatočne odôvodnené a došlo teda k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. V náväznosti na uvedenú vadu zmätočnosti, ktorú považoval dovolací súd za podstatnú, je potrebné poukázať na to, že skutočne je potrebné sa týmto argumentom venovať (pozri predchádzajúci bod 33.), nakoľko pri preukázaní zbavení sa zodpovednosti žalovaného aj čiastočne, uvedené sa nevyhnutne premietne do výrokovej časti samotného rozsudku. Takže hlavne z uvedeného hľadiska je nutné pristupovať k uvedeným tvrdeniam o zbavení sa zodpovednosti zamestnávateľa aj čiastočnej komplexne. Pokiaľ by nakoniec nebolo preukázané ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz žalobcu v zmysle § 196 ods. 2 Zákonníka práce, uvedené by malo vyplývať aj z výrokovej časti zmenového rozsudku, napr. v podobe doplnenia výroku, že žalovaný za pracovný úraz žalobcu zodpovedá v plnom rozsahu.

Pozn. autora: NS SR teda konštatoval, že KS v Bratislave zmenil svoje rozhodnutie, ale nevyrovnal sa s tvrdeniami zamestnávateľa o čiastočnom zbavení sa zodpovednosti (jeho argumentami) pre aplikáciu § 196 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce (ľahkomyseľnosť) a rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.

 

Opätovné konanie pred Krajským súdom v Bratislave (8CoPr/2/2024) a Najvyšším súdom SR (1CdoPr/12/2024)

V ďalšom konaníKS v Bratislave rozhodol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že určuje, že žalobca utrpel u žalovaného dňa 23. februára 2016 pracovný úraz, za ktorý v celom rozsahu zodpovedá žalovaný. NS SR dovolanie žalovaného zamestnávateľa zamietol.Pre priblíženie záverov budeme vychádzať z rozhodnutia NS SR, kde zhrňuje aj závery KS v Bratislave, ktorý podrobnejšie riešil otázku tzv. ľahkomyseľného konania.

 

Konanie pred Krajským súdom

KS v Bratislave sa musel vysporiadať s „výhradami“ NS SR. Body 5 až 8 rozhodnutia NS SR obsahujú opätovný popis, čo strany chceli a čo bolo zistené, ale o niečo podrobnejšie (napr. podľa jeho interných predpisov mal byť na výkon činnosti pripravený minimálne 10 minút pred faktickým vykonávaním svojej pracovnej činnosti, a teda čas, ktorý zamestnanec strávi v šatni z dôvodu prípravy na výkon jeho náplne pracovnej činnosti, je potrebné považovať za úkony súvisiace s pracovnou činnosťou, keďže pri týchto úkonoch sa riadia pokynmi zamestnávateľa).

V bode 9 sa NS SR uvádza, že KS SR sa zaoberal otázkou „ľahkomyselného konania“, dôkaznému bremenu (preukazuje zamestnávateľ, keďže ide o liberačný dôvod na zbavenie sa zodpovednosti za pracovný úraz).

Bod 9: Zákonník práce nedefinuje, aké konanie sa považuje za ľahkomyseľné, možno však povedať, že ide o také konanie, ktoré nevyžaduje, aby zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, ale vymyká sa obvyklému spôsobu správania sa v danej situácii a je zapríčinené tým, že zamestnanec pri svojom konaní neprihliada na svoju kvalifikáciu a skúsenosti, z ktorej je možné objektívne očakávať, že zamestnanec vie, kedy si môže spôsobiť ujmu na zdraví, a že sa takému konaniu vyhne. Inými slovami, zamestnanec koná ľahkomyseľne, keď s ohľadom na jeho vedomosti a skúsenosti neodôvodnene riskuje, že si svojím konaním zapríčiní ujmu na zdraví, pričom konanie zamestnanca samo osebe nemusí byť porušením predpisov a pokynov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Pri posudzovaní ľahkomyseľnosti konkrétneho konania sa berie ohľad na konkrétnu časovú a miestnu situáciu, pri ktorej zamestnanec vedome podstupuje riziko ohrozujúce jeho zdravie. Vzhľadom na tieto objektívne okolnosti sa potom určí, či konkrétne konanie zamestnanca bolo neobvyklé. V ľahkomyseľnom konaní zamestnanca je viditeľná aj subjektívna stránka, t. j. zavinenie, ktoré musí dosahovať minimálne stupeň nedbanlivostného zavinenia, keď z odborných vedomostí a skúseností zamestnanec vie, alebo musí vedieť, že svojím konaním si môže privodiť ujmu na zdraví a bez primeraných dôvodov sa spolieha na to, že jeho konanie zostane bez následkov. Ľahkomyseľné konanie sa považuje za druh kvalifikovanej nedbanlivosti bez ohľadu na to, či je vedomou, alebo nevedomou nedbanlivosťou. Zamestnávateľ je zaťažený dôkazným bremenom preukázať, že u postihnutého zamestnanca išlo o ľahkomyseľné počínanie si, a teda že u neho bolo možné objektívne očakávať určité vedomosti a zručnosti s ohľadom na dosiahnutú kvalifikáciu a skúsenosti.

Pozn. autora: Súd následne skonštatoval, že išlo o jednostranné konanie toho, kto zamestnanca napadol a nešlo o zavinenie žalobcu a jeho ľahkomyseľné konanie.

Bod 10: V danej veci bolo nesporné, že došlo k poškodeniu zdravia žalobcu úderom päsťou do tváre iným zamestnancom. Ako bolo vyššie uvedené, v konaní bolo nepochybne ustálené, že išlo o jednostranné napadnutie, nezávislé od vôle žalobcu, a preto nebolo vôbec možné uvažovať o zavinenom podiele žalobcu na poškodení jeho zdravia, čo logicky vylučuje pričítanie mu zodpovednosti za ľahkomyseľné konanie. Žalobca žiadnym svojim správaním nevyprovokoval útočníka k násilnému konaniu, nedal žiaden podnet k útoku. Napadnutý bol bez slova a predchádzajúceho upozornenia. V danom prípade nešlo o vzájomný konflikt, či bitku ako sa to snaží prezentovať žalovaný; zo strany žalobcu v tomto smere nedošlo k žiadnemu excesu, ktorý by mu bolo možné klásť za vinu.

Pozn. autora: Keďže na ľahkomyseľné konanie sa vyžaduje zavinenie zamestnanca aspoň vo forme nedbanlivostného konania, kde zamestnanec vedel alebo musel vedieť (vedomostná stránka – citujúc súd „vedome podstupuje riziko ohrozujúce jeho zdravie“) nemohlo ísť o ľahkomyseľné konanie – išlo o konanie bez vedomia (nielen nezávislé od vôle, ale nezávislé aj od vedomosti) zamestnanca.

Bod 11: Žalobca si pri tom ako vykonával úkony súvisiace s prezliekaním nepočínal spôsobom, pri ktorom by vedome podstupoval riziko hroziaceho poškodenia na zdraví a v rozpore s obvyklým spôsobom správania. Nešlo o hazardérstvo alebo nebezpečné riskovanie, ktoré je v rozpore s obvyklým spôsobom správania. Žalobca nijako riziku napadnutia nemohol predísť, nemohol ho nijako predvídať či zabrániť mu. Žalobca si nebol a nemohol byť nijako vedomý, že dostavením sa do šatne za účelom prezlečenia sa do pracovného odevu podstupuje riziko hroziaceho poškodenia na zdraví. Nebol a ani nemohol si byť vedomý, že v šatni v súvislosti s prezliekaním môže utrpieť úraz. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že prinajmenšom žalobcovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

Pozn. autora: Zároveň ľahkomyseľné konanie vykazuje (hoci nie je v rozpore s predpismi) určitú mieru zvýšeného (resp. skôr výrazne zvýšeného) rizika nad rámec bežného rizika (t. j. ide o nebezpečné riskovanie, hazardérstvo – pozri v ČR aj NS ČR 21 Cdo 71/2001 a nie napr. o bežnú neopatrnosť, prípadne o prirodzenú rizikovosť niektorých prác), čo v prípade, ak zamestnanec príde do šatne a ide sa prezliecť spravidla nehrozí (otázkou je, ako by súd k veci pristupoval, ak by zamestnanci mali už konflikt pred bránou závodu/mimo priestorov zamestnávateľa alebo inde, a tento by sa vystupňoval vnútri a dalo by sa uvažovať, že obidvaja zamestnanci vedeli, že ak sa stretnú, tak sa pobijú, ale to nebol tento prípad).

Žalovaný podal dovolanie, ktorému sa NS SR venuje v bodoch 14 a nasl., keďže súd rozhodol v jeho neprospech. Žalovaný naďalej spochybňuje, že fyzická potýčka/inzultácia žalobcu iným spoluzamestnancom je pracovný úraz, rovnako požaduje vyriešenie otázky určenia rozsahu jeho zodpovednosti a namieta neexistenciu miestnej, vecnej a časovej súvislosti (pozri body 14.1 až 14.8) Žalovaný sa domnieva, že: bod 14.7: Za vecnú súvislosť sa považuje tá skutočnosť, že k poškodeniu zdravia žalobcu nedošlo v zmysle § 220 ani § 195 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. poškodenie zdravia žalobcu nenastalo pri plnení pracovných úloh, ani v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Činnosť – fyzický konflikt/bitka so spolupracovníkom sa celkom zrejme nepovažujú ani za úkony počas práce bežné, ani potrebné pred začiatkom práce, ani potrebné po skončení práce a ani nie sú potrebné pre plnenie pracovných úloh. Podľa žalovaného, konkrétne fyzický konflikt/bitka žalobcu z dôvodu výhradne súkromných záležitostí so spoluzamestnancom vyvolaných zhodou okolností v priestoroch žalovaného, nie na pracovisku, tieto podmienky nespĺňa, nejedná sa o činnosti, ktoré by mal žalobca dané v popise pracovnej pozície v zmysle § 43 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a ani ktoré by žalobca vykonával na príkaz žalovaného. Žalovaný je toho názoru, že nie je preukázaná vecná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcu a plnením jeho pracovných úloh, resp. úkonov v súvislosti s ich plnením. Vzhľadom na absenciu miestnej, časovej a vecnej súvislosti s poškodením zdravia žalobcu podľa žalovaného sa nemôže jednať o pracovný úraz žalobcu a zodpovednosť žalovaného za takýto úraz. Uvedené poškodenie zdravia žalobcu považuje žalovaný za iný úraz, ktorý žalobcovi vznikol.

Zamestnanec sa písomne vyjadril (bod 15) a argumentuje okrem iného, že nešlo o vzájomný konflikt či bitku, ale o jednostranný útok. Intervenient sa vyjadril v bode 16, pričom podporoval stanovisko zamestnávateľa (napr. bod 16.2: „Intervenient poukázal na skutočnosť, že žalobca nepochybne utrpel úraz z dôvodov nemajúcich akýkoľvek čo i len vzdialený vnútorný účelový vzťah s výkonom jeho práce. Intervenient tak má za to, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca dal pre pána L. O. podnet k vzájomnému konfliktu ....“)

NS SR dovolanie zamietol.

Bod 17.6: Dovolateľ vymedzil 2 právne otázky, ktoré boli podľa neho riešené v konaní nesprávne.

Bod 17.7: Podľa žalobcu dovolací súd doposiaľ neriešil otázku či fyzická potýčka/inzultácia zamestnancov na pracovisku súkromnoprávnej povahy, ktorej následkom je poškodenie zdravia jedného z nich, je pracovným úrazom alebo nie. Z uvedeného sa dá dôvodiť, nakoľko z bodu 18. a 19. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva zistený skutkový stav veci (ktorým je dovolací súd v zmysle ust. § 442 CSP viazaný) tak, že nešlo o vzájomný konflikt či o bitku dvoch zamestnancov, ale o jednostranný útok, na ktorý žalobca nedal nijaký reálny objektívny podnet v priestoroch žalovaného. Takto položenú právnu otázku nie je možné riešiť, nakoľko nevyplýva zo zisteného skutkového stavu veci.  .....

Pozn. autora: Dovolacia otázka teda smeruje k niečomu, čo ale nezodpovedá skutkovému zisteniu Krajského súdu, ktorý zistil, že nešlo o vzájomný konflikt, ale o jednostranný útok.

Bod 17.8: V predmetnej veci sa žalobca domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že úraz, ktorý žalobca utrpel v šatni žalovaného je pracovný úraz a za škodu ním vzniknutú zodpovedá žalovaný. V šatniach určených zamestnávateľom na prezlečenie zamestnancov do pracovných odevov došlo k jednostrannému fyzickému útoku na osobu žalobcu zo strany iného zamestnanca. Prezlečenie do pracovného odevu bolo nevyhnutné z hľadiska povahy jeho pracovnej činnosti a vyžadované od neho žalovaným ako zamestnávateľom, žalobca úkony vykonával pred smenou, ktorú mal v ten deň nariadenú. Za zásadnú možno označiť aplikáciu § 195 ods. 1 a 2 a § 220 ods. 2 Zákonníka práce na predmetný spor, a teda za vyčnievajúce právne otázky z obsahu dovolania, ktoré súdy riešili v predmetnej veci je možné vzhliadnuť nasledovné:

1. Je možné považovať úkony zamestnanca pred nástupom na pracovnú zmenu, vykonávané v šatni zamestnávateľa s úmyslom prezliecť sa do pracovného odevu, za úkony v súvislosti s plnením pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce?

2. Je možné považovať jednostranný fyzický útok zamestnanca na iného zamestnanca, ktorý v momente útoku vykonával úkony v súvislosti s prezliekaním, resp. úkony s úmyslom sa prezliecť do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu, za pracovný úraz v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce?

Pozn. autora: V bode 18 súd cituje § 195 ods. 1 a 2 a v bode 18.1 § 220 ods. 1 až 3.

Bod 19: Zákonník práce za pracovný úraz výslovne považuje poškodenie zdravia zamestnanca spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle, náhlym, násilným a krátkodobým pôsobením vonkajších vplyvov. Môže ísť o vplyvy mechanické, ale aj chemické a duševné. Za pracovný úraz možno považovať aj úraz, ktorý sa stal pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s týmto výkonom následkom prírodných udalostí. Za pracovný úraz treba považovať aj úraz, ku ktorému došlo pre plnenie pracovných povinností zamestnanca.

Bod 19.1: O pracovný úraz nejde, ak došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca v čase, keď prekročil, resp. vybočil z plnenia pracovných úloh alebo činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis. Musí ísť o zavinené porušenie predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Bod 19.2: Ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa. Jej predpokladom nie je zavinenie, v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa však vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. K pracovnému úrazu nemusí dôjsť z jedinej príčiny, ale aj z viacerých príčin. Ďalším predpokladom tejto zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu podľa ust. § 215 ZP a k pracovnému úrazu alebo chorobe z povolania došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Zodpovednosť za pracovné úrazy a choroby z povolania môže vzniknúť aj v pracovnom pomere na čiastočný pracovný úväzok. Tieto predpoklady preukazuje poškodený. Dodržanie všetkých povinností vyplývajúcich z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci samo osebe ešte nie je dôvodom na obmedzenie alebo zbavenie sa zodpovednosti.

Pozn. autora: Zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz podľa § 195 Zákonníka práce je teda objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie (to sa neskúma, či situáciu zamestnávateľ zavinil alebo nie, „zavinenie“ nie je predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu – za pracovný úraz). Pozri § 195 ods. 6 Zákonníka práce o  objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa – „Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.“. V tomto prípade je teda jedno, či zamestnávateľ úraz zamestnanca svojim konaním zavinil alebo nezavinil, rozhodujúce je to, či došlo k úrazu a či tento úraz je pracovným úrazom vo väzbe na miestnu, časovú a vecnú súvislosť. Zamestnávateľ sa podľa § 196 Zákonníka práce môže zbaviť zodpovednosti (liberovať sa – § 196 Zákonníka práce upravuje tzv. liberačné dôvody).

Bod 19.3.: Vo vzťahu k prvej položenej právnej otázke, je potrebné poukázať na to, že je nutné sa zaoberať výkladom ustanovení §§ 195 a 220 Zákonníka práce, tak ako k tomu pristúpil aj odvolací súd. V prejednávanej veci, teda či zistený skutkový stav (pozri bod. 18. a 19. rozsudku odvolacieho súdu) je možné podradiť pod charakteristiku ust. § 195 ods. 1, 2 Zákonníka práce, teda zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, ako to napokon vyhodnotil odvolací súd.

Bod 19.4: Otázku charakteru prezliekania sa zamestnanca a súvislosťou tejto činnosti s plnením pracovných úloh je možné zhrnúť tak, že literatúra uvedená nižšie nakoniec konštatuje, že ,,Typickými úkonmi potrebnými na výkon práce a úkonmi, ktoré sú počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení, hoci ich zákon výslovne neuvádza, sú napríklad prezliekanie zamestnanca pred a po skončení pracovnej zmeny.“.

Bod 19.5: Dovolací súd k prvej nastolenej právnej otázke uvádza nasl. teoretické východiská: ,,Právní úprava plnění pracovních úkolů a přímé souvislosti s ním je do značné míry kazuistická a působí roztříštěným dojmem. Přesto však lze dospět k určitým jednotícím prvkům, které umožňují vnímat tuto problematiku více systematicky. Obecným kritériem pro řešení otázky, zda k určité skutečnosti, jednání, události došlo při plnění pracovních úkolů nebo v přímé souvislosti s ním, je posouzení, v jaké souvislosti z hlediska místního, časového a věcného ke zkoumanému jevu došlo. Protože různorodost práce vylučuje možnost vyjmenovat všechny úkony, ke kterým v průběhu pracovního dne dochází, je třeba jednak s přihlédnutím k uvedeným obecným hlediskům, jednak k charakteru posuzované pracovní činnosti, v každém jednotlivém případě konkrétně posoudit, zda ke škodě došlo v přímé souvislosti s plněním pracovních úkolů. Úkonem nutným před počátkem práce může být v případě některých profesí převlečení do pracovního oděvu, kontrola stroje, na kterém bude zaměstnanec pracovat, úkonem potřebným k výkonu práce může být obstarání nářadí či seřízení stroje, za úkon během práce obvyklý lze považovat potřebu zajít na sociální zařízení včetně cesty tam i zpět, úkonem nutným po skončení práce bude opět u některých profesí převlečení z pracovního oděvu včetně nezbytné očisty, avšak nikoli kupříkladu situace, jestliže zaměstnanec, který vzhledem k charakteru své práce nepoužívá pracovní oděv, se po skončení pracovní doby převléká do večerního oděvu, protože jde do divadla. (NOVOTNÝ, Zdeněk. § 274 [Úkony potřebné k výkonu práce]. In: BĚLINA, Miroslav, DRÁPAL, Ljubomír a kol. Zákoník práce. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2023, s. 1224-1225, marg. č. 1.)“.

Bod 19.6: ,,Z hlediska odpovědnosti zaměstnance nebo zaměstnavatele za škodu má přímá souvislost s plněním pracovních úkolů stejné právní důsledky jako její plnení. V přímé souvislosti s plněním pracovních úkolů jsou především úkony potřebné k výkonu práce. O takové úkony může jít například, když zaměstnanec pracuje v horkém provozu a zaměstnavatel mu poskytuje ochranné nápoje sloužící k doplňování úbytků na tekutinách a jiných potřebných látkách ztraceným nadměrným pocením, nezbytným pro život a zdraví a pro předcházení nepřiměřeným reakcím na tepelné zatížení. Škoda vzniklá při této činnosti je tedy v přímé souvislosti s plněním pracovních úkolů. Stejně je tomu u úkonů během práce obvyklých v době přestávky na jídlo a oddech konané v objektu zaměstnavatele. Takovými úkony jsou například úkony zaměstnance v spojení s mytím nebo převlékáním do pracovního oděvu. Mezi ně lze zařadit i úkony řidiče z povolání, které provádí kontrolu stavu motorového vozidla před jeho vyjetím. (HOCHMAN, Josef. § 274. In: HOCHMAN, Josef, KOTTNAUER, Antonín, ÚLEHLOVÁ, Helena. Nový Zákoník práce s komentářem, použitelnou judikaturou a předpisy souvisejícími. 2. aktualizované a přepracované vydání. Praha: LINDE PRAHA, a. s., 2008, 927 s., ISBN 978-80-7201-724-9, s. 687-688.“

Bod 19.7: ,,Za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sa považujú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce, alebo po jej skončení. Typickými úkonmi potrebnými na výkon práce a úkonmi, ktoré sú počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení, hoci ich zákon výslovne neuvádza, sú napríklad prezliekanie zamestnanca pred a po skončení pracovnej zmeny, vykonanie osobnej hygieny, účasť na školení organizovanom zamestnávateľom a podobne.(KRAJČO, Jaroslav. § 195. In: KRAJČO, Jaroslav, PREISINGER, Marian, SUČANSKÁ, Daniela. Zákonník práce. Komentár. IURA EDITION, 2002, 798s., ISBN 80-89047-27-0, s. 628-638.)“.

Bod 20: Pokiaľ ide o náhradu škody z titulu vzniku pracovného úrazu, za ktorý zodpovedá zamestnávateľ, v danom prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 220 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení sa považujú za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (vymedzenie tohto pojmu je viazané k pracovnoprávnej zodpovednosti za pracovný úraz). K takýmto úkonom sa radí aj prezlečenie, osobná očista, príprava pracovných pomôcok a pod. Ak dôjde k pracovnému úrazu zamestnanca napr. pri očiste alebo prezliekaní, ktoré je odôvodnené povahou práce (musí byť splnená podmienka potrebnosti), a to aj mimo rámca pracovného času zamestnanca (na začiatku alebo na konci pracovnej zmeny), budú sa tieto úkony považovať za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.

Bod 21: Povinnosť prezliekania sa do pracovného odevu, resp. prezliekania sa do civilného oblečenia je úkonom, ktorý je potrebný uskutočniť pred výkonom práce a po jeho skončení. Zákonník práce ho pomenúva podľa § 220 ods. 2 ako úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zákonodarca zaradil ustanovenie o plnení pracovných úloh a priamej súvislosti s ním do ôsmej časti Zákonníka práce s názvom Náhrada škody a nie do časti Pracovný čas a doba odpočinku, kde je komplexne upravený pracovný čas, z čoho jednoznačne je potrebné odvodiť, že úkony, ktoré vznikajú pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, majú význam v súvislosti s náhradou škody v zodpovednostných vzťahoch.

Pozn. autora: Súd teda urobil rešerš odbornej literatúry, kde konštatoval, že situácií (úkonov), ktoré nastávajú pred začatím, po skončení plnenia pracovných úloh a pod. je toľko, že nie je možné vymenovať ich všetky (napr. výslovne tam uviesť a rozpracovať prezliekanie zamestnancov), a teda ustanovenie § 220 ods. 2 Zákonníka je všeobecne sformulované, ale z odbornej literatúry, ktorá § 220 ods. 2 Zákonníka práce analyzovala, vyplýva, že takýmto úkonom je aj „prezliekanie zamestnanca“, hoci aj mimo pracovného času (súd dodáva aj argument, že úprava je v časti Zákonníka práce o zodpovednosti za škodu nie v časti Zákonníka práce o pracovnom čase a dobe odpočinku).

Zároveň však na takýto úkon musí byť splnená podmienka „potrebnosti“ , t. j. napríklad ide o takú prácu, kde je potrebné sa pri nej prezliekať (napr. pre odlíšenie – zamestnanec príde do práce na bicykli a potrebuje sa osprchovať – dôvod prezliekania je teda spôsob dopravy do práce a požiadavka na bežné oblečenie, napr. na bicykli má športové oblečenie vs. zamestnanec sa musí z dôvodu hygieny prezliecť napr. do bieleho oblečenia alebo sa musí obliecť do montérok, dať si napr. pracovnú obuv a pod.).

Bod 22: Dovolací súd uvádza, že odvolací súd túto prvú položenú otázku v kontexte nastoleného skutkového stavu (pozri bod 18.7. tohto rozhodnutia) vyriešil správne, keď vychádzal z ust. § 220 ods. 2 Zákonníka práce a zo zisteného skutkového stavu ( ktorým je dovolací súd viazaný v zmysle § 442 CSP), keď bolo nepochybné, že z hľadiska výkonu pracovnej činnosti žalobcu bolo vyžadované so strany žalovaného ako zamestnávateľa prezlečenie sa do pracovného odevu, žalobca pred pracovnou smenou vykonával úkony súvisiace s prezliekaním v šatni žalovaného, keď vošiel do šatne, odložil si tašku na lavičku, prišiel ku svojej skrinke s úmyslom prezliecť sa, pričom došlo zo strany L. O. k jednostrannému fyzickému útoku na ktorý v priestoroch žalovaného žalobca nedal nejaký reálny objektívny podnet. Správne vyhodnotil, že dostavenie sa žalobcu do šatne žalovaného so zámerom prezlečenia sa do pracovného odevu, bola činnosť žalobcu nevyhnutne vyžadovaná povahou práce a pokynmi žalovaného ako zamestnávateľa, súvisela s prezliekaním sa do pracovného odevu, bola vykonávaná v priestoroch, kde sa už bol žalobca povinný riadiť pokynmi žalovaného a bola objektívne vykonávaná v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Zároveň vyhodnotil, že žalobca sa v tomto smere svojím konaním nedopustil žiadneho excesu.

Bod 23: Vo vzťahu k druhej právnej otázke, či je možné považovať jednostranný fyzický útok zamestnanca na iného zamestnanca, ktorý v momente útoku vykonával úkony v súvislosti s prezliekaním, resp. úkony s úmyslom sa prezliecť do pracovného odevu pred nástupom na pracovnú zmenu, za pracovný úraz v zmysle § 195 ods. 2 Zákonníka práce?

Bod 23.1: Dovolací súd k uvedenej právnej otázke identifikoval a podporne poukazuje na tzv. zhodnotenie rozhodovania súdov ČSR o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania, prejednané a schválené občianskoprávnym kolégiom NS ČSR, z 27. januára 1975 pod Cpj 37/74, publikované pod R 11/1976 v čísle vydania (zväzku) 2-3 ročník 1976 na strane 93, ktoré sa venovalo výkladu pojmu plnenie pracovných úloh alebo priama súvislosť s ním práve v súvislosti s fyzickým napadnutím zamestnanca a posudzovaním pracovného úrazu. Z uvedeného vyplynulo:, ,Ak dôjde k úrazu zamestnanca pri plnení pracovných úloh napríklad tým spôsobom, že ho napadne iný zamestnanec alebo osoba, ktorá pracuje u zamestnávateľa, ide o pracovný úraz, pretože pri posudzovaní objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz zamestnanca je rozhodujúce, že mu škoda vznikla pri plnení pracovných úloh, a nie to, kto je pôvodcom škody. V týchto prípadoch môže mať význam aj okolnosť, či poškodený dal podnet k napadnutiu iným zamestnancom. Ak dôjde k úrazu v čase, keď zamestnanec neplní pracovnú úlohu, ani nevykonáva činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, potom nemôže ísť o pracovný úraz. K takýmto situáciám môže dôjsť vtedy, keď zamestnanec dokončí dlho pred skončením zmeny pracovnú úlohu, ktorej vykonaním bol poverený, a o ďalšiu prácu sa u svojho nadriadeného zamestnanca zámerne nehlásil. Nemožno sem teda zahŕňať prípady, keď zamestnanec nepracuje preto, že vyčkáva na pridelenie ďalšej práce od svojho nadriadeného. Tým však nie je vylúčená zodpovednosť zamestnávateľa za úraz podľa § 192 ZP.“

Bod 23.2: Vo vzťahu k zistenej skutkovej situácii pred súdmi oboch stupňov dovolací súd poukazuje na správne právne posúdenie veci odvolacím súdom aj tejto druhej otázky, že v danom prípade išlo o pracovný úraz žalobcu, tak ako to konštatoval odvolací súd s poukazom na ust. § 195 ods. 1 a 2 Zákonníka práce so zohľadnením aj otázky priamej súvislosti utrpeného úrazu s plnením pracovných povinností (resp. úloh v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce) z hľadiska miestneho, časového a vecného, čo nepochybne vyplynulo z bodov 17. až 19. napadnutého rozsudku. Odvolací súd aj konštatoval, že žalobca sa v tomto smere nedopustil ani žiadneho excesu. V tomto smere dovolací súd ani nevidí rozpornosť s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2507/2000, na ktoré dovolateľ podporne poukazuje, práve preto, že zo strany súdu bola zistená miestna, vecná a časová súvislosť k vzťahu činnosti, pri ktorej došlo k úrazu.

Bod 23.3: Preto ani tieto čiastkové námietky žalovaného nemôžu byť dôvodné. Aj tieto odvolací súd správne právne v kontexte zisteného skutkového stavu posúdil.

Pozn. autora: NS SR teda zhodnotil, že KS správne zistil miestnu, vecnú a časovú súvislosť činnosti zamestnanca, teda jej naplnenie na to, aby išlo o pracovný úraz podľa Zákonníka práce pri činnosti, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (prezliekanie sa, v šatni, na základe pokynu zamestnávateľa, pred začatím výkonu určenej pracovnej zmeny). Zároveň súd z vykonaného dokazovania nezistil žiadny exces zamestnanca (zamestnanec nedal podnet na takýto fyzický útok – napr. provokácia), ktorý by znamenal vybočenie, a teda vylúčenie pracovnoprávnej zodpovednosti. Napríklad príklad vybočenia – závery zo SV IV, str. 410 (pozn. autora išlo o zborník stanovísk ... NS ČSSR, NS ČSR a NS SSR 1970-83) , kde ako vybočenie bola uvedená napríklad situácia, kde dvaja zamestnanci hádzali po sebe uzávery od limonádových fliaš a jeden uzáver spôsobil jednému z nich úraz na oku.

Bod 24: Ďalšia právna otázka týkajúca sa určenia rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú úrazom, ktorý vznikol u zamestnanca po fyzickej potýčke s iným zamestnancom. Potrebné bolo vychádzať, ako už vyššie bolo uvedené zo skutkových zistení uvedených odvolacím súdom (opätovne s poukazom na § 442 CSP). Otázka rozsahu zodpovednosti žalovaného bola skúmaná s poukazom na ust. § 196 Zákonníka práce, čo vyplýva z bodov 20. až 27. rozsudku odvolacieho súdu, keď napokon odvolací súd konštatoval, že zodpovednosť žalovaného za daný pracovný úraz žalobcu je daná v celom jeho rozsahu (pozri podrobnejšie body 25. a 26. odôvodnenia odvolacieho rozsudku). Napokon takto položená otázka zo strany žalovaného je veľmi všeobecná, nedá sa z nej v podstate zistiť, čo konkrétne odvolací súd nesprávne posudzoval, keď napokon sa rozsahom zodpovednosti (a tým aj zbavením sa zodpovednosti za pracovný úraz) za pracovný úraz následne po zrušujúcom uznesení NS SR v tejto veci odvolací súd zaoberal v súlade s § 196 Zákonníka práce. Je zrejmé, že žalovaný v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ust. § 421 ods. 1 CSP. Ako bolo už uvedené vyššie, len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri p