Nárok na rekondičný pobyt – diskriminácia z dôvodu materstva

Žalobkyňa sa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju žalovaný znevýhodnil v porovnaní s mužskými kolegami vykonávajúcimi rovnakú prácu zaradenú do tretej rizikovej kategórie prác.

Otázku rekondičného pobytu upravuje § 11 zákona o BOZP.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o BOZP „Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Rekondičný pobyt je aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce.“.

Podľa § 11 ods. 11 zákona o BOZP „Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov. Nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.“.

Keďže prerušenie bolo viac týždňov (25 týždňov v tomto prípade) ako ustanovuje § 11 ods. 11 zákona o BOZP (t. j. 8 a viac týždňov), zamestnávateľ s odvolaním na daný zákon usudzoval, že nepretržité trvanie pracovného pomeru najmenej štyri roky sa po skončení materskej dovolenky má počítať odznova, keďže došlo k dlhšiemu prerušeniu, ako ustanovuje zákon. Zamestnankyňa to považovala za diskrimináciu.

Žalobkyňa sa domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť:

• upustiť od protiprávneho konania a priznať jej nárok na rekondičný pobyt;
• poskytnúť žalobkyni pracovné voľno v rozsahu dvoch týždňov s náhradou mzdy v sume jej priemerného zárobku, ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičné pobyty;
• zaplatiť žalobkyni náhradu v sume 559 eur (300 eur liečebná starostlivosť; 189 eur stravné; 70 eur športové aktivity) ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičný pobyt.

Súdy sa teda zaoberali výkladom spojenia „nepretržité vykonávanie práce“ v kontexte § 11 zákona o BOZP, aby posúdili, či zamestnankyni, ktorá nastúpila na materskú dovolenku v trvaní 25 týždňov, vznikol nárok na rekondičný pobyt alebo nie.

Konanie pred okresným súdom

Okresný súd Bratislava III žalobu zamietol. Svoju argumentáciu založil na interpretácii slovného spojenia (pojmu) „nepretržitý výkon práce po dobu piatich rokov“.

Okresný súd Bratislava  III svoje rozhodnutie založil na rôznych právnych predpisoch (pozri bod 1.2) „a vecne tým, že žalovaný v konaní preukázal, že pohnútka jeho jednania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.“.

Bod 1.3: Pokiaľ žalobkyňa uplatnila nárok z dôvodu tvrdenej nepriamej diskriminácie postupom žalovaného pri posúdení jej nároku na prvý rekondičný pobyt, vychádzala z výkladu pojmu nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 126/2006 Z. z., keď žalobkyňa prerušila nepretržitý výkon práce z dôvodu plnenia povinností v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa a po čerpaní materskej dovolenky (po dobu 25 týždňov) nastúpila do práce; žalovaný ju však nezaradil na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie po dobu piatich rokov. Pohnútkou diskriminačného konania malo byť pohlavie, teda postavenie žalobkyne ako ženy a matky.

Bod 1.4.: Súd prvej inštancie vychádzal pri výklade pojmu nepretržitý výkon práce z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého účelom zákona je stanovenie všeobecných zásad prevencie a základných podmienok pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná na súčasné splnenie podmienky a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu a b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prác u. Okresný súd ustálil, že z týchto podmienok vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný, a teda reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce. Pojem nepretržitý výkon práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. nemožno vykladať v kontexte s pojmom výkon práce podľa § 141 ods. 1 a § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Vyložil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového zabezpečenia matiek; naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účely zákona č. 124/2006 Z. z. súvisí s reálnym pôsobením škodlivého faktora na zdravie zamestnanca počas vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti zaradenej do tretej kategórie po určitý čas, ktorý na základe poznatkov lekárskej vedy má negatívny vplyv na zdravie zamestnanca, pokiaľ je mu vystavený dlhodobo.

Pozn. autora: Okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že rekondičný pobyt je kompenzáciou skutočného výkonu práce, skutočného pôsobenia škodlivého faktora na zdravie zamestnanca pri práci, mal by byť naviazaný na skutočný, reálny výkon práce, t. j. keď tento faktor pôsobí.

Okresný súd porovnáva tento pojem s pojmom výkon práce podľa § 144a Zákonníka práce, kde sa započítavajú aj iné skutočnosti ako len samotný výkon práce (napr. materská dovolenka, čerpanie dovolenky a pod.), pričom tieto dva pojmy nemožno stotožňovať.

Bod 1.5.: Zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca; túto zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu nemožno stotožniť s pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES.

Pozn. autora: Okresný súd uvádza, že túto povinnosť nemožno stotožniť so zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES (s názvom Návrat z materskej dovolenky a so znením: „Žena na materskej dovolenke má právo po skončení svojej materskej dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto za dojednaní a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé, a mať úžitok z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci.“Táto je transponovaná v § 157 ods. 1 Zákonníka práce: „.... Zamestnávateľ je povinný zaradiť zamestnankyňu alebo zamestnanca za podmienok, ktoré pre nich nebudú menej priaznivé ako podmienky, ktoré mali v čase, kedy vznikla dôležitá osobná prekážka v práci podľa prvej vety, a zamestnankyňa alebo zamestnanec majú právo na prospech z každého zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mali právo, ak by táto dôležitá osobná prekážka v práci nenastala.

Bod 1.6.: Okrajom súd prvej inštancie poznamenal, že aj žalovaný považoval zákonné kritérium počítania nepretržitej doby výkonu práce 5 rokov odznova po každom prerušení výkonu práce nad 8 týždňov bez ohľadu na dôvod prerušenia za príliš tvrdé, a preto na základe kolektívnej zmluvy poskytol nárok na rekondičný pobyt aj zamestnancom vykonávajúcim prácu zaradenú do tretej kategórie po dobu troch rokov, a to všetkým zamestnancom, bez ohľadu na manželský alebo rodinný stav alebo pohlavie zamestnanca.

Pozn. autora: Zamestnávateľ mal teda kolektívnu zmluvu s mäkšími podmienkami, keďže zákonnú úpravu považoval za príliš tvrdú, pretože je viazaná na nepretržité trvanie výkonu práce, t. j. každé dlhšie prerušenie („Nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.“) spúšťa nové počítanie času.

Konanie pred krajským súdom

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS“) rozsudok potvrdil.

Bod 2.1: Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie k otázke sporného výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, odvolací súd uviedol, že legálna definícia pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práce je všeobecnou definíciou. Zákon č. 124/2006 Z. z. obsahuje vlastnú definíciu pojmu „vykonávania práce“, ku ktorej pripája požiadavku nepretržitosti.

Pozn. autora: KS zastával názor, že „nepretržité trvanie“ je lex specialis definícia v porovnaní s definíciou „výkon práce“ v Zákonníku práce.

Ďalej súd (NS SR v zhrnutí záverov z konania pred KS) uviedol: Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná. „Nepretržitým vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov počas najmenej piatich rokov. Z uvedeného nepochybne vyplynulo, že akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je „nepretržitým vykonávaním práce“ v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. Uvedené platí bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k prerušeniu práce došlo, teda či tento dôvod prerušenia je zároveň považovaný za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce.

Pozn. autora: KS sa domnieva, že je jedno, aké prerušenie nastalo, na rozdiel od Zákonníka práce, tento zákon neustanovuje dôvody prerušenia, ktoré by sa započítavali ako výkon práce. KS teda uviedol nové počítanie, pretrhnutie nepretržitého trvania nastáva bez ohľadu na dôvod prerušenia.

Ďalej súd (NS SR v zhrnutí záverov z konania pred KS) uviedol: V danej súvislosti odvolací súd uzavrel, že výklad zákona učinený súdom prvej inštancie nebol formalistický ani v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom č. 365/2004 Z. z., či dohovormi EÚ a OSN a európskymi smernicami na ochranu pred diskrimináciou a v celom rozsahu zodpovedá účelu, ktorý je ním sledovaný, a tým je ochrana zamestnancov, ktorí reálne vykonávajú prácu, pri ktorej sú vystavení pôsobeniu rizikového faktora práce.

Bod 2.2.: K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či žalobkyňa bola alebo nebola nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia pri prístupe k rekondičnému pobytu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, čo možno považovať za nepriamu diskrimináciu a jasne ozrejmil podmienky, za akých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. Zároveň konštatoval, že zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť nemožno účastníkom pracovnoprávneho vzťahu spájať s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES.

Bod 2.3.: Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zároveň riadne zdôvodnil, prečo považoval za preukázané, že žalovaný nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu k podmienke nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto, že bola ženou - matkou, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre vznik tohto nároku. Aj s poukazom na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a Karin Weber von Hartz z 13. 05. 1986), na ktoré poukazovala žalobkyňa, zdôraznil, že účel, ktorému slúži rekondičný pobyt, t. j. prevencia profesionálneho poškodenia zdravia, bol objektívne odôvodnený, primeraný a nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného záujmu.

Pozn. autora: KS teda argumentoval, že zo strany zamestnávateľa nešlo o subjektívne, diskriminačné konanie, ale postupoval na základe toho, čo ustanovuje zákon.

Bod 2.4.: Posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení povinnosti poskytovať rekondičný pobyt, nemalo ani podľa odvolacieho súdu nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným diskriminačným dôvodom - pohlavím, tehotenstvom a materstvom. V nadväznosti na uvedené pripomenul znenie čl. 6 Zákonníka práce a zdôraznil, že právne predpisy upravujúce ochranu žien v tehotenstve a materstve predstavujú legitímnu výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania podľa pohlavia; ide o tzv. pozitívnu diskrimináciu. Odvolací súd ďalej konštatoval, že hoci žalobkyňa na tieto skutočnosti poukázala, v kontexte prejednávanej veci akoby v ustanoveniach, ktoré ju majú chrániť, paradoxne videla svoju pomyselnú nevýhodu. V nadväznosti na to, zároveň poukázala na to, že je potrebné prijať „vhodné opatrenia“ na ochranu práv týchto žien v zamestnaní. Žalobkyňa sa tak podľa odvolacieho súdu mylne domnieva, že týmito „vhodnými opatreniami“ je zabezpečenie rekondičného pobytu, a to vzhľadom na jeho účel. Ochrana tehotných žien a matiek po pôrode je zabezpečená osobitnými ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobkyňa tak práve tým, že nemohla vykonávať prácu riadiacej leteckej prevádzky po 34. týždni tehotenstva a po pôrode nastúpila na materskú dovolenku, bola chránená pred negatívnymi vplyvmi vykonávanej práce a dôvodom tejto ochrany bol jej osobitný chránený status tehotnej ženy a ženy po pôrode.

Bod 2.5.: Na základe uvedených skutočností odvolací súd v závere rozhodnutia zdôraznil, že ak žalobkyňa žalobu založila na dôvodoch, že v dôsledku jej chráneného postavenia (tehotenstvo a pôrod) nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom rizikového faktoru vykonávanej práce, v čom mala spočívať jej diskriminácia v práve na ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci oproti jej mužským kolegom, dopustila sa celkom chybnej argumentácie porušujúcej zásady logického dôkazu, ktorej nebolo možné priznať právne relevantné opodstatnenie. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantné a nespôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keďže žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti preukazujúce nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

Pozn. autora: KS teda zastával názor, že v dôsledku jej chráneného postavenia (tehotenstvo a pôrod) nemohla byť nepretržite vystavená negatívnym vplyvom rizikového faktoru vykonávanej práce. Zamestnankyňa nemôže byť diskriminovaná preto, že nevykonávala prácu, keďže jej ju zákon zakazoval z dôvodu ochrany jej stavu (tehotenstva, materstva) – pozitívna diskriminácia (afirmatívna akcia). Následkom toho nebola ani vystavená negatívnym faktorom práce, a teda nevzniklo jej ani právo na kompenzáciu v podobe rekondičného pobytu.

Konanie pred NS SR

Dovolateľka (zamestnankyňa) súdu položila viaceré otázky a aj ich zdôvodnenie. Na účely článku bola spojená otázka č. 1 a odôvodnenie k nej. Ostatné otázky a odôvodnenia k nim (č. 2 až č. 5) si čitateľ môže nájsť v samotnom rozhodnutí, keďže na ne už súd vzhľadom na odpoveď na otázku č. 1 neodpovedal.

Otázka č. 1: Ako treba vykladať slovné spojenie „zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu” podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z.? Považuje sa za prerušenie vykonávania práce aj jej prerušenie z dôvodu tehotenstva a pôrodu, s ohľadom na ustanovenia, ktoré chránia ženy, ich zdravie a biologický stav § 168 ods. 4 a § 144a ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, ako aj čl. 8 bod 1. a bod 5. Európskej sociálnej charty a čl. 31 Charty základných práv Európskej únie, v kontexte ustanovení na ochranu pred diskrimináciou § 2a ods. 11 písm. a), § 3 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z, ako aj čl. 9 ods. 1 písm. g), čl. 14 ods. 1 písm. c), čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES?

Odôvodnenie dovolateľky: Odvolací súd sa k otázke výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce” vyjadril v bode 45., žalobkyňa s takýmto výkladom odvolacieho súdu nesúhlasí, pričom poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“ alebo „ústavný súd“) zo 16. októbra 2018 sp. zn. III. ÚS 388/2018, podľa ktorého „zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, pričom osobitné, špecifické situácie môžu uniknúť jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať len formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky.“ Uviedla, že súdy pri výklade ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. zohľadnili iba doslovné znenie, ktorého striktný výklad má protiústavné dôsledky pre špecifické prípady žien na materskej dovolenke, ktorým zákon na jednej strane garantuje ochranu ich zdravia a biologického stavu v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, avšak súčasne im tiež garantuje ochranu pred diskrimináciou, priamou alebo nepriamou, pre tento chránený dôvod. Vo svojich rozhodnutiach sa súdy úplne vyhli posudzovaniu širšieho kontextu nastoleného právneho problému, pričom vôbec neaplikovali vnútroštátne ani európske právne normy, ktoré chránia ženy a ich spoločenské poslanie vo vzťahu k zákazu diskriminácie z dôvodu tehotenstva. Podľa žalobkyne bol nesprávny aj výklad odvolacieho súdu, podľa ktorého „akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za výkon práce podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je nepretržitým vykonávaním práce v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z., a to bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k prerušeniu práce došlo...”. Následkom takéhoto výkladu je to, že sa doba 5 rokov nepretržitého vykonávania práce, ako podmienka pre nárok na prvý rekondičný pobyt, počíta vždy od začiatku, a to bez ohľadu na to, aký čas prácu zaradenú do tretej kategórie ženy nepretržite vykonávali pred nástupom na materskú dovolenku alebo bez ohľadu na počet takýchto prerušení nepretržitého vykonávania práce z dôvodu opakovaného tehotenstva. Pri aplikácii takéhoto výkladu súdu by mohlo v praxi dochádzať aj k situáciám, že žena, ktorá by porodila viac detí a fakticky odpracuje vo vybranom povolaní aj desiatky rokov, aj napriek odpracovaným rokom vo vybranom povolaní vôbec nesplní podmienku nároku na prvý rekondičný pobyt podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., a to len z dôvodu opakovaného prerušenia nepretržitého vykonávania práce pre opakované tehotenstvo a s tým súvisiace čerpanie materskej dovolenky v zákonom minimálnej výmere podľa § 168 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobkyne takýto výklad súdu nie je odôvodnený, nie je primeraný a nie je ani nevyhnutný na dosiahnutie zámeru zákonodarcu a ani účelu zákona č. 124/2006 Z. z. pri prístupe k rovnakým pracovným podmienkam na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, pričom neúmerne znevýhodňuje ženy, ako chránenú skupinu, a to práve pre chránený dôvod tehotenstva a materstva.

Podľa názoru žalobkyne je na jej prípad možné aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie v právnej veci C-136/95 - Thibault, kde Súdny dvor Európskej únie vyslovil záver, že ide o diskrimináciu, ak žena z dôvodu materskej dovolenky trvajúcej viac ako šesť mesiacov nedostala zvýšenie mzdy ako jej kolegovia, pretože v prípade žalobkyne sa jedná o uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o pracovné podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia, pri prístupe k právu na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, v súvislosti s nárokom na poskytnutie prvého rekondičného pobytu. Pri tomto rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie aplikoval ustanovenia čl. 2 a čl. 5 smernice rady č. 76/207/EHS, ktorú v celom rozsahu nahradila smernica Európskeho parlamentu a rady č. 2006/54/ES, na ktorej ustanovenia sa žalobkyňa odvolávala vo svojich podaniach.

K dovolaniu sa vyjadril aj žalovaný (bod 4).

Bod 4.1.: K jednotlivým dovolacím námietkam žalovaný zdôraznil, že základnou otázkou v prejednávanej veci bol výklad pojmu „nepretržité vykonávanie práce“ podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. ako určujúcemu kritériu pre priznanie nároku zamestnanca na rekondičný pobyt; už súd prvej inštancie správne uviedol, že je potrebné vychádzať z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., ktorým je zakotvenie zásad všeobecnej prevencie, základných podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia pri práci. Tento výklad zákona nepovažoval za formalistický ani odvolací súd, pričom zdôraznil, že legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu, je záväzná. K otázke nároku na rekondičný pobyt žalovaný zdôraznil, že tento je v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. viazaný na dve kumulatívne podmienky, a to a) nepretržité vykonávanie rizikovej práce zamestnancom (vykonávanie práce zaradenej do tretej alebo štvrtej kategórie po dobu najmenej piatich rokov) a b) účel rekondičného pobytu (ktorým je účelná regenerácia alebo stabilizácia zdravotného stavu zamestnanca negatívne ovplyvneného jedným alebo viacerými faktormi pracovného prostredia). Žalovaný uviedol, že pojmy „nepretržité vykonávanie práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. a „vykonávanie práce“ podľa Zákonníka práce nemožno stotožňovať; terminológia podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je odlišná od terminológie podľa Zákonníka práce.

Bod 4.2.: Žalovaný tvrdil, že nepostupoval diskriminačne; pri posudzovaní nároku zamestnancov na rekondičný pobyt postupuje vždy rovnako, bez ohľadu na pohlavie, rodinný alebo manželský stav. Jeho postup potvrdili aj stanoviská Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Inšpektorátu práce Bratislava. Predmetom sporu nebolo odmeňovanie žalobkyne ako zamestnankyne, jej odmeňovanie nie je medzi stranami sporu spornou skutočnosťou, poukaz na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-136/1995 neobstojí.

Pozn. autora: Ak mu rovnaké závery dali aj IP aj MPSVR SR, potom sú zaujímavé opačné závery, ktoré NS SR prezentuje z hľadiska zámeru zákonodarcu, ktoré uvádza vo svojom rozhodnutí, keďže zámer zákonodarcu je zámerom tvorcu zákona (tým je MPSVR SR).

Závery NS SR: súd posúdil, či je dovolanie prípustné a citoval ustanovenia rôznych právnych predpisov – Charta základných práv EÚ, smernica 2006/54, Európska sociálna charta, Ústava SR, Zákonník práce, zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, antidiskriminačný zákon (viď. bod 16 uznesenia).

Bod 24.: Výklad právnej normy, ustanovenia § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., považovala dovolateľka s poukazom na ustanovenia súvisiacich právnych predpisov za formálny a diskriminačný.

Bod 24.1.: Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd zaoberal otázkou výkladu aplikovanej právnej normy a zisťoval, či zodpovedá ustanoveniu zákona, systematike zákona a výkladovým pravidlám, ktoré je potrebné použiť k zisteniu obsahu právnej normy.

Pozn. autora: Následne to súd v bode 24.2 a nasl. rozvádza (čo je výklad, pravidlá výkladu): uvádza aj tzv. eurokonformný výklad a pod.

Bod 25.1:  Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 124/2006 Z. z., účelom návrhu zákona bolo posilnenie systémovej komplexnosti právnej úpravy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a tak dôslednejšie zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, vylúčenie alebo zníženie vzniku pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia pri práci. K účelu zákona (§ 1) dôvodová správa uvádza, že ním vymedzuje predmet zákona, ktorým sa upravuje prevencia a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie alebo obmedzenie rizika a faktorov, podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia. Jednoznačne vysloveným účelom zákona je tak stanovenie takých podmienok pre výkon práce, aby k úrazom, chorobám a iným poškodením zdravia zamestnancov nedochádzalo. Dovolací súd dodáva, že druhotne však z účelu zákona nevyplýva iba ochrana zamestnancov, ale aj pozitívne výsledky takejto ochrany zamestnanca pre zamestnávateľa, ktorého nespochybniteľnou požiadavkou na zamestnancov je požiadavka, aby zadané pracovné činnosti vykonávali zamestnanci na tieto činnosti spôsobilí (odborne, fyzicky a zdravotne), a aby nedochádzalo v dôsledku expozície rizikovým faktorom n a pracovisku k pochybeniam zamestnancov majúcim za následok zodpovednosť zamestnávateľa na vzniknuté škody.

Bod 25.2.: K § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. a konkrétnostiam v ňom uvedeným dôvodová správa mlčí; iba stručne konštatuje, že preberá osvedčené a zaužívané preventívne opatrenie na predchádzanie nezvratným poškodeniam zdravia zamestnancov prostredníctvom rekondičného pobytu tým, že sa ustanovuje povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca, ktorý vykonáva vybrané povolania, zúčastňovať sa na rekondičnom pobyte v určených lehotách v súvislosti s výkonom povolania za mimoriadne sťažených pracovných podmienok.

Bod 25.3.: Osobitné postavenie ženy (tehotnej ženy, matky do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacej ženy), plniacej biologickú a výchovnú funkciu rodiny, v jej podstatných bodoch mužom nezastupiteľnú (tehotenstvo a pôrod), komplexne chránia mnohé ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky; osobitne však aj ustanovenia Zákonníka práce (vo všeobecnosti čl. 3 Základných zásad Zákonníka práce) a v konkrétnostiach ustanovenia o skončení pracovného pomeru, preradení n a inú prácu, pracovnom voľne (preventívne lekárske prehliadky), zákaz niektorých druhov prác. Materská dovolenka patrí medzi dôležitú osobnú prekážku v práci; v prípade materskej dovolenky platí, že zamestnankyňa je hmotne zabezpečená z prostriedkov nemocenského zabezpečenia (zamestnávateľ jej plat alebo mzdu neposkytuje); materská dovolenka (ako prekážka v práci) s a podľa Zákonníka práce posudzuje ako výkon práce. Aj zákon č. 124/2006 Z. z. priznáva tehotným ženám a matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode postavenie osobitnej skupiny zamestnancov.

Bod 25.4.: Ochrana ženy, osobitne tehotnej ženy a ženy do deviatich mesiacov po pôrode tak nachádza ochranu v systéme vertikálne a horizontálne usporiadaných právnych noriem; od Ústavy Slovenskej republiky (napr. čl. 38 ods. 1), cez všeobecný predpis pracovného práva (čl. 6 základných zásad Zákonníka práce), zaradenie materskej dovolenky medzi dôležité osobné prekážky v práci a s tým súvisiacou právnou ochranou (§ 141 ods. 1, § 144a ods. 1 Zákonníka práce), až po osobitný predpis upravujúci bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (§ 3 písm. c) zákona č. 124/2006 Z. z.); ochrana tehotnej ženy a matky je opodstatnená a definovaná predpismi európskeho a medzinárodného práva. V neposlednom rade možno ochranu ženy (z dôvodu zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia) vyvodiť z ustanovenia § 2 zákona č. 365/2004 Z. z. dopadajúceho na všetky oblasti právnych vzťahov; zákaz diskriminácie sa premieta do všeobecného kódexu pracovného práva (čl. 6, § 13 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce).

Bod 26.: Zákon č. 124/2006 Z. z. pojem rekondičného pobytu osobitne nedefinuje, iba uvádza, že rekondičný pobyt je aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce. Pri stanovení účelu rekondičného pobytu z hľadiska zákona č. 124/2006 Z. z. je tak potrebné vychádzať zo všeobecného, pojmy definujúceho § 3, ktorý pod písm. c) definuje, že prevencia je systém opatrení plánovaných a vykonávaných v o všetkých oblastiach činnosti zamestnávateľa, ktoré s ú zamerané na vylúčenie a obmedzenie rizika a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce, a určenie postupu v prípade bezprostredného a vážneho ohrozenia života a zdravia zamestnanca. Dovolací súd uvádza, že rekondičný pobyt je tak inštitútom pracovného práva, osobitne práva na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, ktorý v systéme ďalších opatrení má preventívny charakter a jeho účelom je predchádzať, zmierniť alebo odstrániť následky rizikových faktorov pracovného prostredia.

Bod 26.1.: Dovolací súd konštatuje, že zákon č. 126/2004 Z. z. v ustanovení o vymedzení niektorých pojmov (§ 3) nedefinuje osobitne nielen právny inštitút rekondičného pobytu, ale ani sporný pojem „nepretržitý výkon práce“; v konečnom dôsledku nedefinuje ani pojem „výkon práce“. V § 11 ods. 11 však definuje, že nepretržitým výkonom práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.

Bod 26.2.: Podstatnou otázkou v prejednávanej veci tak nie je len otázka nepretržitého výkonu práce, ale aj otázka, čo je možné považovať za prerušenie výkonu práce. Zákonník práce prekážky na strane zamestnanca, osobitne sobotné prekážky zamestnanca v práci (pozn., autora: asi preklep súdu, pravdepodobne mal na mysli „osobné prekážky v práci“), nepovažuje nielen za „prerušenie pracovného pomeru“, ale ani za prerušenie práce; dobu, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, považuje za výkon práce.

Bod 26.3.: Jazykovo - gramatický výklad nasvedčuje záveru, že postup zamestnávateľa, ktorý zamestnankyni, ktorá po štyroch rokoch výkonu práce riadiacej leteckej prevádzky otehotnela a následne pred pôrodom (v súlade s § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce) nastúpila na materskú dovolenku, nezabezpečil rekondičný pobyt, bol správny.

Bod 26.4.: Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, pri výklade uvedeného ustanovenia (§ 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z.) je však potrebné vychádzať z obsahu konkrétneho ustanovenia, jeho postavenia v štruktúre právnej normy (zákon č. 124/2006 Z. z.), postavenia právnej normy v štruktúre vertikálne a horizontálne usporiadaných právnych noriem, v neposlednom rade posudzujúc existenciu, či neexistenciu základného práva a zistené skutočnosti pri výklade právneho predpisu konfrontovať s dopadom na konkrétne právo.

Bod 27.: Žalovaný si otázku povinnosti zabezpečenia rekondičného pobytu vyložil tak, že zákonné päťročné obdobie je potrebné počítať odznova od každého začiatku výkonu práce zaradenej do tretej kategórie a v prípade prerušenia výkonu prác od každého ukončenia prerušenia a opätovného začatia výkonu prác.

Bod 27.1.: Dovolateľka už pred súdmi nižších inštancií správne namietala, že podľa takéhoto výkladu by jej v prípade opakovaného tehotenstva, pôrodu a nástupu na materskú dovolenku nárok na poskytnutie rekondičného pobytu dlhé obdobie nevznikol, uvádzajúc hypotetickú situáciu, kedy by opakovane nastúpila na materskú dovolenku pred koncom každého ďalšieho päťročného obdobia. Pri troch tehotenstvách (hypoteticky každých 4,5 roka, predpokladanej zákonnej dĺžke materskej dovolenky 34 týždňov) by jej nárok na rekondičný pobyt vznikol až takmer po 20-tich rokoch zamestnania pri výkone práce na pozícii, v ktorej je vystavená rizikovým faktorom pracovného prostredia.

Bod 27.2.: Pokiaľ dovolací súd uvádza, že zamestnankyni vzniká nárok na materskú dovolenku, zdôrazňuje, že systému povinností (tak ako je koncipovaná povinnosť zamestnávateľa poskytnúť a zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca sa na rekondičnom pobyte zúčastniť) zodpovedá aj systém práv, a teda právo zamestnanca na zabezpečenie rekondičného pobytu od zamestnávateľa a právo zamestnávateľa od zamestnanca absolvovanie rekondičného pobytu požadovať (s tým zodpovedajúcimi pracovnoprávnymi sankciami, pokiaľ sa zamestnanec rekondičného pobytu odmietne zúčastniť).

Bod 27.3.: Absolvovanie rekondičného pobytu nie je samoúčelné, ide o preventívny inštitút na zabezpečenie ochrany a zdravia, jeho zabezpečenie je zákonnou povinnosťou a nie pracovným benefitom poskytovaným zamestnávateľom zamestnancovi.

Bod 27.4.: Rizikové faktory pracovného prostredia, v danom prípade riadiaceho letovej prevádzky, plynutím času nevymiznú, ale svoj vplyv dlhodobým plynutím času zintenzívňujú. Uvedené nachádza odraz v zákonnom ustanovení o ďalšom rekondičnom pobyte (§ 11 ods. 12 zákona č. 124/2006 Z. z.); logicky však zamestnanec môže absolvovať ďalší rekondičný pobyt až po absolvovaní prvého rekondičného pobytu a uplynutí troch rokov (raz za tri roky) za požiadavky odpracovania najmenej 600 pracovných zmien vo vybranom povolaní. Zákon č. 124/2006 Z. z. tak § 11 ods. 12 zvýrazňuje intenzitu pôsobenia rizikových faktorov na zamestnanca v sledovanom časovom období.

Pozn. autora: Tu NS SR akosi prehliada, že aj iné prerušenie na viac ako 8 týždňov má rovnaký efekt, t. j., že sa čas počíta odznova, t. j. nejde len o matku, ale tieto faktory by nezmizli ani pri iných zamestnancoch – ženách či mužoch (napr. PN-ka, rodičovská dovolenka), a napriek tomu v iných prípadoch už na rekondičný pobyt musia byť plnené podmienky odznova. V tomto prípade teda nejde o otázku, či je žena – matka diskriminovaná, ale či je zákon nastavený správne, t. j. či také dlhé prerušenie vlastne má v úvodzovkách regeneračný vplyv, a teda už nie je potrebný rekondičný pobyt alebo naopak, by sa malo po obnovení práce (primeranom čase), pokračovať v počítaní ďalej. Zároveň je potrebné uviesť, že pri zmene zamestnávateľa alebo pri prechode od dočasného pridelenia agentúrou dočasného zamestnávania k užívateľskému zamestnávateľovi do kmeňového stavu sa predchádzajúci čas nezapočítava. Takéto počítanie je teda viazané na jedného zamestnávateľa.

Bod 27.5.: Záver o tom, že žena, plniac biologickú funkciu manželstva, pri prípadných opakovaných pôrodoch a s tým súvisiacich materských dovolenkách, nebola v dostatočnej miere vystavená rizikovým faktorom pracovného prostredia v takej miere, aby to nemalo vplyv na jej zdravotný stav a bez potreby realizácie preventívnych opatrení (rehabilitačný pobyt), je tak evidentne nesprávny. Tento záver možno vyvodiť z takého výkladu zákona, že povinnosť poskytnúť rehabilitačný pobyt vzniká až po (fyzicky) nepretržitom výkone vybraného povolania za obdobie piatich rokov.

Pozn. autora: Poznajúc túto oblasť z prostredia, kde dlhé roky pracujem (MPSVR SR), hoci nie som zodpovedný za túto oblasť, dovoľujem si vysloviť isté pochybnosti o takto sformulovaných záveroch. Nie raz si totiž autor tohto textu vypočul polemiku o tom, či by nemali byť rekondičné pobyty ako také zrušené, pretože v mnohých prípadoch (často spôsobom svojej realizácie alebo pôsobením faktorov v konkrétnych prípadoch) nie sú efektívne. A nie raz si autor tohto textu vypočul polemiku o tom, či by medzi faktormi mal byť opätovne zavedený aj „hluk“, ktorý súčasné znenie neuvádza, ale v minulosti tam bol uvedený, ale tento faktor bol vypustený, pretože boli pochybnosti o význame rekondičného pobytu pre tento faktor. Autor by teda neformuloval stanovisko tak kategoricky ako NS SR (t. j. evidentne).

Bod 28.: Dovolací súd v tomto smere opakovane zdôrazňuje, že všeobecný predpis pracovného práva materskú dovolenku za prerušenie výkonu práce nepovažuje; z dôvodu jej systematizovania ako dôležitej osobnej prekážky v práci ju posudzuje ako výkon práce. S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu má dovolací súd za to, že je potrebné uvedenú prekážku v práci považovať za výkon práce aj pre účely posudzovania splnenia podmienok pre zabezpečenie rehabilitačného pobytu zamestnávateľom. Iný výklad by znamenal, že žena po absolvovaní materskej dovolenky v určitých prípadoch stráca zákonný nárok na poskytnutie rekondičného pobytu (zodpovedajúci povinnosti zamestnávateľa rekondičný pobyt zabezpečiť), v rozpore s požiadavkou, aby žena, plniaca povinnosti v súvislosti s pôrodom, po návrate z materskej dovolenky mala rovnaké pracovné podmienky, ako pred nástupom na materskú dovolenku. Za pracovné podmienky je v tomto smere potrebné považovať aj podmienky, ktoré vyplývajú z práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (čl. 36 ods. 1 ústavy) a jeho dielčieho práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.

Pozn. autora: NS SR sa teda odvoláva na všeobecný predpis (t. j. Zákonník práce), kde sa za výkon práce považuje aj doba trvania materskej dovolenky, a teda sa domnieva, že rovnaký výklad by sa mal prijať aj v tomto prípade.

Bod 29.: Právna úprava v rámci zásady rovnakého zaobchádzania zakotvuje zákaz diskriminácie, okrem iného, z dôvodu pohlavia; z a diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva.

Bod 29.1.: Nepriamou diskrimináciou je aj navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou.

Bod 29.2.: Zákon, resp. jeho ustanovenia, nemusia napĺňať znaky čo aj nepriamej diskriminácie. Zákonné ustanovenia však nevyhnutne nemôžu predvídať a upraviť všetky situácie, ktoré pri variabilite bežného života nastávajú.

Bod 29.3.: Pokiaľ však výklad zákona, ktorý prijal žalovaný, má dopad na spravodlivé pracovné podmienky, sám majúc pochybnosti o výklade právnej normy (tvrdenie žalovaného, že sám považuje ustanovenia zákona č. 124/2006 Z. z. pre žalobkyňu za „tvrdé“), bolo namieste použiť výklad, ktorý najviac zodpovedá princípom právneho štátu uvedeného v ústave. V prejednávanej veci má posúdenie splnenia podmienok pre poskytnutie rekondičného pobytu dopad na právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (patriace v systéme základných práv a slobôd medzi hospodárske, sociálne a kultúrne práva); neposkytnutie rekondičného pobytu zamestnankyni z dôvodu, že nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce v rizikovom prostredí iba pre čerpanie materskej dovolenky, ktoré je podľa zákona v určitom trvaní zákonnou povinnosťou a plnila si tak funkciu pri tehotenstve, pôrode a starostlivosti o dieťa vo veku do 9 mesiacov, ktorému postaveniu právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje osobitnú ochranu, znaky nepriamej diskriminácie napĺňa.

Bod 29.4.: Oprávnený záujem pri inštitúte rekondičného pobytu je zabezpečenie jeho preventívneho pôsobenia v otázke ochrany a bezpečnosti pri práci najmä v prípade dlhodobej expozície zamestnanca nepriaznivými pracovnými podmienkami. Požiadavka nepretržitosti vykonávania práce v takomto prostredí po dobu piatich rokov nemôže nachádzať svoj odraz v nezabezpečení rekondičného pobytu v osobitnom prípade, ak je reálny výkon práce prerušený iba prekážkou v práci z dôvodu materskej dovolenky; to platí najmä v prípade, ak reálny výkon práce riadiacej leteckej prevádzky prevyšuje (resp. násobne prevyšuje) zákonné obdobie piatich rokov. Sledovaný oprávnený záujem (predchádzanie nepriaznivým následkom expozície nepriaznivými pracovnými podmienkami) by tak naplnený nebol.

Bod 30.: Dovolací súd tak uzatvára, že žalovaný si pri posudzovaní dôvodnosti zabezpečenia rekondičného pobytu žalobkyni ustanovenia právneho predpisu vyložil spôsobom, ktorý naplnil znaky nepriamej diskriminácie z dôvodu pohlavia (a teda z dôvodu tehotenstva a materstva). Pokiaľ si tento výklad osvojil odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, jeho závery sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

Bod 30.1.: Dovolací súd reagujúc na nastolenú prvú otázku uvádza, že „prerušenie vykonávania práce z dôvodu tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce nemožno považovať za prerušenie výkonu práce podľa § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ak po skončení materskej dovolenky pracovný pomer trvá a zamestnanec je po skončení materskej dovolenky opätovne vystavený rizikovým faktorom pracovného prostredia.“ Vzhľadom na uvedené potom pojem „nepretržité vykonávanie práce“ v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. je potrebné vykladať tak, že nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie z dôvodu tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa názoru dovolacieho súdu takýto výklad zodpovedá účelu sledovaného zákonom č. 124/2006 Z. z., a to ochrany zamestnancov bez ohľadu na ich pohlavie, vykonávajúcich prácu, pri ktorej sú vystavení pôsobeniu jej rizikového faktora a neporušuje zásadu rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného voči žalobkyni v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z., zároveň je v súlade s ústavou, Zákonníkom práce a zákonom č. 355/2007 Z. z., spĺňa aj hľadisko eurokonformného výkladu v súlade s o Smernicou č. 2006/54/ES, Chartou základných práv Európskej únie a Európskou sociálnou chartou na zabezpečenie účinného výkonu práva zamestnaných žien na ochranu materstva.

Pozn. autora:  NS SR sa teda vyslovil, že „prerušenie vykonávania práce z dôvodu tehotenstva a pôrodu, resp. čerpanie materskej dovolenky podľa § 166 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 4 Zákonníka práce nemožno považovať za prerušenie výkonu práce podľa § 11 ods. 11 zákona o BOZP a je potrebné ho vykladať tak, že nepretržitým vykonávaním práce. Z toho by bolo možné vyvodiť, že práca nebola prerušená, ale trvala.

Tu je ale problém, že ak je plnenie viazané na pôsobenie faktora, toto obdobie (materská dovolenka) by sa nemalo započítať ako obdobie, kedy zamestnankyňa prácu v 3. kategórii vykonávala (porovnaj napr. právo na dovolenku na zotavenie, kde sa započítava aj čas trvania materskej dovolenky a právo na dodatkovú dovolenku, ktorá je naviazaná len na prácu za daných podmienok, t. j. nezapočítava sa ani čas čerpania dovolenky, čas prekážok v práci a pod.). Ide teda o dve rozdielne otázky – zachovanie trvania /zachovania pôvodných nárokov, aby bolo nepretržité (napr. žena už odpracovala v riziku štyri roky) a započítanie doby ako výkonu práce aj pre zisk nároku (t. j započítanie doby 25 týždňov materskej dovolenky v tomto prípade, ako obdobia, kedy rizikový faktor pôsobil). Javí sa mi, že aj čl. 15 smernice 2006/54 musí mať určité limity, na to čo by sa malo ešte osobe na materskej dovolenke priznať. Ak ide o nárok na dovolenku, zamestnankyňa by ju mala, ak by pracovala, ale keďže je tehotná a na materskej dovolenke, nároky sa jej majú zachovať, a zároveň nie je „postihovaná“ z dôvodu, že namiesto práce je na materskej dovolenke. V prípade faktorov podľa § 11 zákona o BOZP je to však odlišné. Keďže je žena na materskej dovolenke, má to ten efekt, že tieto faktory v tom čase na zamestnankyňu negatívne nepôsobia, a teda nie je potrebné kompenzovať negatívny jav náhradným plnením. Domnievam sa teda (pozn. transpozícia čl. 15 do § 157 Zákonníka práce v roku 2010 a 2011 z dôvodu začatého konania voči SR zo strany Európskej komisie – novela č. 48/2011 Z. z., bola jedna z mojich prvých transpozičných úloh na MPSVR SR), že čl. 15 smernice chráni len to prvé, nie aj to druhé.

V prípade započítania 25 týždňov aj na účely vzniku rekondičného pobytu (nielen vnímania tejto doby, akoby práca nebola prerušená) možno s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou povedať, že takýto zámer zákonodarca nikdy nemal. Zákonodarca nesledoval cieľ, aby zamestnankyňa, ktorá je napr. v priebehu 5 rokov dvakrát na materskej dovolenke, a prípadne na rodičovskej dovolenke, celý tento čas mala započítaný na účely rekondičného pobytu, keďže ten má za účel „naprávať“ pôsobenie konkrétneho faktora, ktorý pôsobí len v čase vykonávania práce, a v danom čase nepôsobil.

Hoci možno mať pochybnosti o niektorých aspektoch regulácie rekondičného pobytu, tento sa vždy spájal s kontinuálnym a nepretržitým pôsobením daného faktora na zamestnanca. Ak tento faktor týmto spôsobom nepôsobí niekoľko mesiacov, je pravdepodobne jedno, z akého dôvodu tento faktor nepôsobí, ak zákonodarca ustanovil dobu prerušenie na 8 týždňov. Nemá to žiadny súvis s otázkou diskriminácie podľa pohlavia. Buď to zákonodarca nastavil nesprávne vo vzťahu k všetkým zamestnancom, alebo nie. Zároveň kým napr. v prípade materskej dovolenky a pracovnoprávnych práv (podľa § 157 Zákonníka práce) sa 1. konzervuje stav, ktorý zamestnankyňa mala pred nástupom na materskú dovolenku a 2. sa jej priznávajú zlepšenia, ktoré by mala, ak by na ňu nenastúpila (napr. valorizácia platu, ktorý by dosiahla a pod.), ani podľa Zákonníka práce zamestnankyňa nemá nárok na všetky benefity, ktoré by mala, ak by vykonávala prácu (napr. príspevok na stravovanie, ktorý je naviazaný na skutočný výkon práce počas pracovnej zmeny, rovnako naň zo zákona nemajú nárok ani zamestnanci na dovolenke, podobne aj dodatková dovolenka, ktorá je naviazaná na prácu v riziku). 

Bod 30.2.: Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie na inom právnom závere a výklade § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., ide podľa dovolacieho súdu o nesprávnu interpretáciu citovaného ustanovenia a z toho vyvodené nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku čoho rozhodnutie odvolacieho súdu nemôže obstáť z hľadiska vecnej správnosti.

Bod 30.3.: Z dôvodu, že dovolací súd už reagujúc na prvú dovolaciu otázku ustálil, že právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie, sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia sporu, nebol dôvod osobitne posudzovať ďalšie nastolené otázky, ktoré podstatnú prvú právnu otázku ďalej precizujú s prihliadnutím na špecifiká prejednávanej veci. Nebol tak ani dôvod posudzovať dopad žalobkyňou špecifikovaných ustanovení Charty základných práv Európskej únie, Smernice č. 2006/54/ES a Európskej sociálnej charty na prejednávanú vec, nakoľko ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky (inak reflektujúce európsku, resp. medzinárodnú úpravu) právam ženy v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, poskytujú dostatočnú ochranu a j v prípade zabezpečenia rekondičného pobytu zamestnávateľom podľa zákona č. 124/2006 Z. z.

Pozn. autora: Súd sa ďalšími otázkami nezaoberal, avšak pri pohľade na ne sa autorovi javilo, že smerujú k otázke súladu samotného zákona s pravidlami o diskriminácii a nie ku konaniu zamestnávateľa v konkrétnom prípade.

NS SR v zmysle týchto ustanovení zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.