Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sa (uznesenie 2Cdo/99/2022 z 18. decembra 2024) zaoberal otázkou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu v prípade rekondičného pobytu podľa § 11 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“) z dôvodu tehotenstva a materstva (čerpania materskej dovolenky, a teda neprítomnosti v práci a dopadov na nárok na rekondičný pobyt).
- Vzor
Žalobkyňa sa domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou tým, že jej odmietol priznať nárok na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že si plnila po dobu 25 týždňov povinnosti v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, čím ju žalovaný znevýhodnil v porovnaní s mužskými kolegami vykonávajúcimi rovnakú prácu zaradenú do tretej rizikovej kategórie prác.
Otázku rekondičného pobytu upravuje § 11 zákona o BOZP.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o BOZP „Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Rekondičný pobyt je aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce.“.
Podľa § 11 ods. 11 zákona o BOZP „Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov. Nepretržitým vykonávaním práce je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov.“.
Keďže prerušenie bolo viac týždňov (25 týždňov v tomto prípade) ako ustanovuje § 11 ods. 11 zákona o BOZP (t. j. 8 a viac týždňov), zamestnávateľ s odvolaním na daný zákon usudzoval, že nepretržité trvanie pracovného pomeru najmenej štyri roky sa po skončení materskej dovolenky má počítať odznova, keďže došlo k dlhšiemu prerušeniu, ako ustanovuje zákon. Zamestnankyňa to považovala za diskrimináciu.
Žalobkyňa sa domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť:
- upustiť od protiprávneho konania a priznať jej nárok na rekondičný pobyt;
- poskytnúť žalobkyni pracovné voľno v rozsahu dvoch týždňov s náhradou mzdy v sume jej priemerného zárobku, ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičné pobyty;
- zaplatiť žalobkyni náhradu v sume 559 eur (300 eur liečebná starostlivosť; 189 eur stravné; 70 eur športové aktivity) ako reštitučný nárok za každý rekondičný pobyt, na ktorý žalobkyni vznikol nárok od roku 2015 vrátane, a na ktorý žalobkyňu žalovaný odmietol vyslať, a to až do riadneho vyslania žalobkyne na rekondičný pobyt.
Súdy sa teda zaoberali výkladom spojenia „nepretržité vykonávanie práce“ v kontexte § 11 zákona o BOZP, aby posúdili, či zamestnankyni, ktorá nastúpila na materskú dovolenku v trvaní 25 týždňov, vznikol nárok na rekondičný pobyt alebo nie.
Konanie pred okresným súdom
Okresný súd Bratislava III žalobu zamietol. Svoju argumentáciu založil na interpretácii slovného spojenia (pojmu) „nepretržitý výkon práce po dobu piatich rokov“.
Okresný súd Bratislava III svoje rozhodnutie založil na rôznych právnych predpisoch (pozri bod 1.2) „a vecne tým, že žalovaný v konaní preukázal, že pohnútka jeho jednania nespočívala v tvrdenom diskriminačnom dôvode.“.
Bod 1.3: Pokiaľ žalobkyňa uplatnila nárok z dôvodu tvrdenej nepriamej diskriminácie postupom žalovaného pri posúdení jej nároku na prvý rekondičný pobyt, vychádzala z výkladu pojmu nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 126/2006 Z. z., keď žalobkyňa prerušila nepretržitý výkon práce z dôvodu plnenia povinností v súvislosti s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa a po čerpaní materskej dovolenky (po dobu 25 týždňov) nastúpila do práce; žalovaný ju však nezaradil na prvý rekondičný pobyt z dôvodu, že nesplnila podmienku nepretržitého výkonu práce zaradenej do tretej kategórie po dobu piatich rokov. Pohnútkou diskriminačného konania malo byť pohlavie, teda postavenie žalobkyne ako ženy a matky.
Bod 1.4.: Súd prvej inštancie vychádzal pri výklade pojmu nepretržitý výkon práce z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého účelom zákona je stanovenie všeobecných zásad prevencie a základných podmienok pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná na súčasné splnenie podmienky a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu a b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prác u. Okresný súd ustálil, ž