Skúšobná doba a počítanie času – judikát Najvyššieho súdu SR - R 66/2024

Rozhodnutie/právna veta: Pri počítaní skúšobnej doby určenej na mesiace nie je možné uplatniť pravidlo, že jej koniec pripadne na deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa doba (§ 37 Zákonníka práce) počíta. Doba určená na mesiace začína plynúť dňom, ktorým nastala skutočnosť rozhodujúca pre jej plynutie a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť.

Súdy sa zaoberali otázkou, na ktorý deň pripadá posledný deň dohodnutej skúšobnej doby v kontexte toho, či zamestnávateľ stihol urobiť skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Konanie sa viedlo na Okresnom súde Poprad – sp. zn. 7Cpr/1/2018, na Krajskom súde v Prešove –  sp. zn. 18CoPr/2/2021 a o dovolaní rozhodoval Najvyšší súd – sp. zn. 6CdoPr/11/2023.

Z hľadiska pracovného práva je pri skúšobnej dobe východiskom § 45 Zákonníka práce, ktorý upravuje skúšobnú dobu.

Podľa § 45 ods. 1: „V pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac tri mesiace, a u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, je najviac šesť mesiacov. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať.“

Podľa § 45 ods. 3: „Ak zamestnanec počas dohodnutej skúšobnej doby neodpracoval pre prekážku v práci na jeho strane celú pracovnú zmenu, skúšobná doba sa predlžuje o jeden deň.“

Rovnako je potrebné poukázať na to, že ide o „dobu“ a nie o „lehotu“ – v tomto prípade ju tak zákonodarca aj explicitne pomenoval, a teda nemalo by byť sporné, že ide o dobu a nejde o lehotu. Pojem doba, resp. jej pravidlá upravuje § 37 Zákonníka práce: „Doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby.“.

Pojem lehota, resp. jej pravidlá upravuje § 122 Občianskeho zákonníka a lehotu určenú podľa mesiacov upravuje § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Koniec lehoty určenej podľa ... mesiacov ...  pripadá na deň, ktorý sa ... číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.“

V prípade lehoty sa, na rozdiel od doby, posledný deň lehoty posúva – § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.“.

Keďže platí subsidiarita aplikácie Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, ak ich Zákonník práce neupravuje osobitne (ako lex specialis) – § 1 ods. 4 Zákonníka práce, v prípade počítania lehôt sa aplikuje Občiansky zákonník, v prípade dôb sa aplikuje Zákonník práce.

V tomto spore však žalovaná mala rozdielny názor a snažila sa súdy presvedčiť o aplikácii § 122 Občianskeho zákonníka na počítanie doby určenej podľa mesiacov – pozri aj rozhodnutia nižších súdov.

Skutkový stav: Žalobcom bol zamestnanec, ktorý bol v skúšobnej dobe, ktorá začala plynúť 10. septembra 2017. Spor sa viedol ohľadom toho, kedy sa táto skúšobná doba skončila – žalobca tvrdil, že 9. novembra 2017 (a je to doba a nie lehota a neuplatňujú sa pravidlá o počítaní lehôt podľa Občianskeho zákonníka) a žalovaná, že 10. novembra 2017 (aplikuje sa Občiansky zákonník, a teda pravidlo o zhode, t. j. posledný deň uplynie v deň, ktorý sa číselne zhoduje s číslom dňa, v ktorom skúšobná doba začala plynúť) –  keďže však presne v ten deň bol žalobca uznaný za práceneschopného (a jeho práceneschopnosť trvala do 27. novembra 2017), skúšobná doba sa podľa § 45 ods. 2 Zákonníka práce (pozn. autora: vtedy išlo ešte o ods. 2 a nie o ods. 3) sa podľa žalovaného predĺžila. Keď teda žalovaná listom z 21. novembra 2017 oznámila žalobcovi, že k 22. novembru 2017 jeho pracovný pomer končí, urobila tak v lehote, o ktorú bola predĺžená skúšobná doba, a tým došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa žalovanej teda žaloba preto nebola dôvodná.

Okresný súd Poprad aj Krajský súd v Prešove rozhodli v prospech žalovanej – t. j. že skúšobná doba uplynula 10. novembra 2017. Najvyšší súd SR na základe podaného dovolania rozhodol inak.

Z judikátu Najvyššieho súdu SR (pozn. autora: očíslovanie bodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a judikátu publikovaného v Zbierke nie je totožné) vyberáme:

Bod 3 judikátu: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie. Dovolanie odôvodnil ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Navrhol zmeniť rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobe bude v plnom rozsahu vyhovené. Poukázal na odlišnosť medzi dobami a lehotami v pracovnom práve. Z definície doby vyplýva, že dvojmesačná skúšobná doba dohodnutá v rámci jeho pracovného pomeru začala plynúť 10. septembra 2017 a musela uplynúť 9. novembra 2017. Deň 10. novembra 2017 je už prvým dňom tretieho mesiaca, preto nemôže byť súčasťou dvojmesačnej skúšobnej doby. Oznámenie o skončení pracovného pomeru doručené zamestnávateľom 21. novembra 2017 bolo preto neplatné. Slovenské súkromné právo používa pojmy lehota a doba nekonzistentne. Nesúhlasil so subsidiárnym použitím ustanovenia § 122 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (na komentár, ku ktorému poukazoval odvolací súd), a to z dôvodu, že pokiaľ lehota a doba sú dva odlišné právne inštitúty, potom na počítanie doby nemožno subsidiárne použiť pravidlá na počítanie lehoty. Doba začína plynúť o jeden deň skôr než lehota, preto by sa doba mala skončiť o jeden deň skôr ako lehota, aby doba aj lehota trvali rovnako dlho. Doba plynie už od toho dňa, v ktorom nastala skutočnosť rozhodujúca pre jej plynutie, a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím názvom alebo číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť.

Pozn. autora: Žalobca tak opakovane uviedol svoje právne argumenty, ktoré nižšie súdy „neprijali“.

Bod 14 judikátu: Podľa Zákonníka práce práva a povinnosti zaniknú uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené. Okrem dôb Zákonník práce zakotvuje aj lehoty. Rozdiel medzi dobami a lehotami je najmä v začiatku a konci ich uplynutia. Plynutie doby sa začína tým dňom, ktorým bola dohodnutá, napríklad ak skúšobnú dobu zmluvné strany dohodnú od 1. marca, tak týmto dňom začína skúšobná doba aj plynúť. Dobou je napríklad aj pracovný pomer na určitú dobu. Ak koniec doby pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, doba týmto dňom uplynie a nepresúva sa na najbližší pracovný deň. Na rozdiel od dôb lehoty určené podľa dní začínajú plynúť dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Ak pripadne posledný deň lehoty počítanej podľa dní na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Pretože skúšobná doba je dobou, a nie lehotou, uplynie aj vtedy, ak jej posledný deň pripadne na sobotu, nedeľu alebo vo sviatok. Ak by zamestnávateľ chcel platne skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe a koniec tejto doby by pripadol na nedeľu, musel by pracovný pomer v skúšobnej dobe skončiť už v piatok, nie najbližší nasledujúci pracovný deň (Barancová, H. a kol. Zákonník práce. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 520-524).

Pozn. autora: Rovnako to uvádzame aj v Komentári k Zákonníku práce (Švec – Toman a kol.) od vydavateľstva Wolters Kluwer, 2. vydanie, rok 2023.

Bod 15 judikátu: V danej veci je zrejmé, že ide o skúšobnú dobu a nie lehotu. Len pre úplnosť sa uvádza že v minulosti Zákonník práce upravoval skúšobnú lehotu, ale zákonom č. 210/2003 Z. z. došlo k zmene a podľa dôvodovej správy k nej bolo pristúpené z dôvodu problémov v aplikačnej praxi pri počítaní času, najmä keď posledný deň pripadol na sobotu, nedeľu alebo sviatok.

Pozn. autora: V prípade skúšobnej doby je potrebné vedieť presne, v ktorý deň sa končí, aby mali strany právnu istotu, v ktorý deň najneskôr musia doručiť skončenie v skúšobnej dobe. Výnimkou je predlžovanie skúšobnej doby podľa § 45 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu, že skúšobnú dobu, ak sa nepracuje, nebolo možné plne využiť. Vtedy sa skúšobná doba zo zákona predlžuje. Aj táto právna úprava bola tiež v minulosti zmenená, aby bolo jasné, v ktorý deň sa skúšobná doba má skončiť v kontexte toho, o aké dni a akým spôsobom (o kalendárne dni) sa predlžuje – takéto dodatočné počítanie však tiež do istej miery vyvoláva právnu neistotu. Napríklad skúšobná doba sa mala skončiť 9. novembra, ale zamestnanec by bol od 30. októbra do 7. novembra dočasne pracovne neschopný. Zamestnávateľ by mohol identifikovať počet zameškaných celých pracovných zmien z dôvodu prekážky v práci za tento čas – napr. 5 pracovných zmien, a teda skúšobná doba by sa skončila o 5 dní neskôr – 12. novembra. Tu by však už mohli vznikať spory o to, ktoré dni sú zameškané pracovné dni. Napríklad v praxi existujú rôzne názory na to, či 1. novembra – sviatok je zameškaný pracovný deň. Zamestnanec by bol 1. novembra dočasne pracovne neschopný, tento sviatok by pripadol na deň, kedy by inak mal pracovať. Pracovná zmena by mu však odpadla z dôvodu sviatku – nie je zameškaná pracovná zmena (autor sa domnieva, že túto zmenu zamestnanec nezameškal, pretože aj keby nebol dočasne pracovne neschopný, z dôvodu sviatku by nepracoval, ale sú na to aj iné názory napr. pri otázke krátenia dovolenky a určenia počtu zameškaných pracovných dní). Ak by mu pracovná zmena neodpadla kvôli sviatku – bol by pracoval – zameškaná pracovná zmena.

Bod 16 judikátu: Je potrebné si uvedomiť, že keď skúšobná doba stanovená na dva mesiace začala plynúť 10. septembra 2017, potom táto uplynula 9. novembra 2017, nie 10. novembra 2017 (ako nižšie súdy skonštatovali), keďže týmto dňom začal plynúť tretí mesiac od nástupu žalobcu do práce. Nie je možné pri počítaní skúšobnej doby určenej na mesiace uplatniť pravidlo, že jej koniec pripadne na deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa doba počíta. Keď teda nižšie súdy dospeli k záveru, že skúšobná doba uplynula po 9. novembri 2017, a preto skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe realizované žalovanou 21. novembra 2017, je platné, vec nesprávne právne posúdili. Doba určená na mesiace začína plynúť dňom, ktorým nastala skutočnosť rozhodujúca pre jej plynutie, a spravidla sa končí dňom predchádzajúcim dňu, ktorý sa svojím číselným označením v danom kalendárnom mesiaci zhoduje s dňom, od ktorého začala plynúť. Dovolací súd v danom prípade považuje za nadbytočné vyjadriť sa k predĺženiu skúšobnej doby, keďže skutočnosti, ktoré nastali po jej uplynutí, nemohli mať za následok jej predĺženie.

Komentár autora:

Skúšobná doba podľa § 45 Zákonníka práce je dobou a nie lehotou, čo vyplýva z jednoznačného pomenovania zákonodarcom ako doba. Uvedené súvisí s tým, aby bolo jednoznačné, v ktorý deň sa takáto doba končí. Ako uvádzame skôr, podľa § 37 Zákonníka práce „Doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby.“ Je teda jasné, že ak pracovný pomer začne 1. januára 2025 a zahŕňa trojmesačnú skúšobnú dobu, tak táto skúšobná doba začne tiež 1. januára 2025.

Rovnako je jednoznačné, že táto skúšobná doba sa končí posledný deň tretieho mesiaca, t. j. 31. marca 2025. Uvedené vyplýva z § 37 Zákonníka práce, ktorý sa aplikuje na určovanie trvania dôb, a nie z § 122 Občianskeho zákonníka, ktorý sa na danú situáciu neaplikuje  (ten sa aplikuje na lehoty a ten určuje počítanie lehôt, ktoré trvajú v dňoch či mesiacoch). V danom prípade teda skúšobná doba začala 10. septembra 2017, bola dohodnutá na dva mesiace, a teda musela uplynúť 9. novembra 2017, pretože 10. novembra by išlo o trvanie dva mesiace a jeden deň. Ak teda zamestnanec nastúpil na dočasnú pracovnú neschopnosť 10. novembra 2017 skúšobná doba už bola skončená, a teda sa nepredlžovala, a teda zamestnávateľ nemohol dať skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe 21. novembra.