V praxi sa možno okrajovo okrem prípadov, ktoré rieši Súdny dvor EÚ, stretnúť aj s rozhodnutiami súdu EZVO/EHP (v angličtine EFTA), ktorý rieši spory nečlenských štátov EÚ, ktoré sú však viazané v niektorých oblastiach právom EÚ vrátane pracovného práva (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko). Jeho rozhodnutia bývajú potom diskutované aj odbornou verejnosťou v EÚ, pretože niektoré z rozhodnutí môžu byť indikátorom pre prípadné rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ v rovnakej veci a môžu motivovať napr. zamestnancov, aby v podobnom prípade v súdnom spore žiadali, aby Súdny dvor EÚ posúdil rovnako položenú prejudiciálnu otázku.
Pozri. stránka súdu - https.//eftacourt.int
- Vzor
V priebehu roka 2021 veľkú pozornosť upútalo rozhodnutie súdu vo veci E-11/20. Prípad sa týka sporu medzi leteckým mechanikom a islandským dopravným úradom ako jeho zamestnávateľom. Ide o spor, ktorý sa týka posúdenia času, ktorý zamestnanec strávil cestovaním do zahraničia mimo jeho bežného pracovného času, a o ktorom sa zamestnanec domnieva, že by sa mal uznať ako pracovný čas.
Stručne stav. Pán Sverrisson zvyčajne pracuje počas dňa medzi 8.00 a 16.00 vo všedné dni. Pán Sverrisson musí tiež absolvovať „inšpekčné návštevy“, pri ktorých vykonáva audit na linkových staniciach islandských leteckých prevádzkovateľov v zahraničí alebo odpovedá na žiadosti islandských leteckých prevádzkovateľov, aby letecký mechanik navštívil miesta v zahraničí, aby prvýkrát zaregistroval lietadlá alebo vykonával kontroly letovej spôsobilosti lietadiel. Často ide o jeho cestovanie do krajín mimo Európy. Špeciálne požiadavky, ktoré musí riaditeľ ICETRA schváliť pred začiatkom cesty, eviduje ICETRA. Pán Sverrisson a ďalší leteckí mechanici zamestnaní v ICETRA požadovali, aby bol ich čas strávený na ceste uznaný ako pracovný čas v celom rozsahu od času odchodu z ich domovov až do ich konečného miesta určenia, teda miesta ubytovania v zahraničí.
Z tohto hľadiska sa bolo potrebné vysporiadať s otázkou, či sa má článok 2 smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (pozn. SR je smernicou viazané a má ju transponovanú najmä v § 85 a nasl. Zákonníka práce) vykladať tak, že čas strávený cestovaním zamestnanca v službách a na príkaz svojho zamestnávateľa na pracovisko, ktoré nie je jeho pravidelným pracoviskom, je pracovný čas, keď spadá mimo bežného denného pracovného času.
Prípad. https.//eftacourt.int/cases/e-1120/ /v angl. jazyku/
Závery súdu
Súd rozhodol, že potrebný čas strávený cestovaním pracovníka mimo bežného pracovného času do iného miesta, ako je jeho trvalé alebo obvyklé miesto prítomnosti (dochádzky) (pozn. „place of attendance“), aby mohol vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti na tomto inom mieste, ako to vyžaduje jeho zamestnávateľ, predstavuje „pracovný čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice. Je nepodstatné, či sa cesta uskutočňuje do alebo z tretích krajín, ak je pracovná zmluva založená podľa vnútroštátneho práva štátu EHP a riadi sa ním. Nevyžaduje sa žiadne hodnotenie náročnosti práce vykonávanej počas cestovania.
O veci má definitívne rozhodnúť islandský súd, keďže súd EZVO/EHP rozhodoval predbežnú otázku.
Prípadné kontexty v pracovnom práve SR
Vzhľadom na, že Súdny dvor EÚ sa takouto otázkou ešte nezaoberal, priame dôsledky tohto rozhodnutia na prax v SR nie sú. Faktom však je, že rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ v prípade Matzak (C-518/15) (posúdenie pracovnej pohotovosti mimo pracoviska ako pracovného času v osobitnom prípade hasiča, ktorý sa musel zdržiavať počas pracovnej pohotovosti na takom mieste, že sa musí najviac do 8 minút dostaviť na hasičskú stanicu) spustilo „lavínu“ ďalších žiadostí na Súdny dvor EÚ o posúdenie predbežnej otázky v celom rade podobných prípadov pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, t. j. či v konkrétnom prípade ide alebo nejde o pracovný čas.
Je teda možné predvídať, že v budúcnosti sa na Súdny dvor EÚ môže obrátiť zamestnanec v rámci vnútroštátneho sporu o posúdenie otázky, či čas cestovania počas pracovnej cesty mimo pracovného času zamestnanca na príkaz zamestnávateľa z bydliska či miesta výkonu práce do ubytovania v mieste výkonu práce na pracovnej ceste je z hľadiska definície pracovného času v čl. 2 smernice 2003/88/ES dobou odpočinku alebo pracovným časom, keďže zamestnanec plní pokyn zamestnávateľa a presúva sa.
Z hľadiska pracovného práva SR sa otázka pracovného času na pracovnej ceste spravidla posudzuje podľa organizácie pracovného času, t. j. či čas cestovania zasahuje do určeného pracovného času (do pracovnej zmeny) alebo nie.
Napríklad ak zamestnanec mal určený pracovný čas od 8.00 h do 16.30 h a cestuje v čase medzi 8.00 a 16.30 (odhliadnuc od prestávky v práci), takýto čas je považovaný za pracovný čas (presnejšie povedané by malo ísť o prekážku v práci, keďže zamestnanec prácu nevykonáva, ale len sa presúva – v praxi sa to však vyhodnocuje ako pracovný čas).
Naopak, ak zamestnanec cestuje v čase do 8.00 h a po 16.30 h, takýto úsek sa považuje za dobu odpočinku (a to aj vtedy, ak zamestnanec vedie motorové vozidlo s výnimkou, ak by jeho vedenie mal dohodnuté ako druh práce – vtedy by išlo o prácu nadčas).
Rovnako sa situácia vyhodnocuje, ak zamestnanec cestuje už deň vopred (napríklad aj v nedeľu).
Zákonník práce umožňuje takúto situáciu riešiť kompenzáciou cez inštitút straty času (straty osobného času) podľa § 96b Zákonníka práce („Zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve alebo so zástupcami zamestnancov dohodnúť, že za čas pracovnej cesty mimo rámca rozvrhu pracovnej zmeny, ktorý nie je prácou nadčas alebo pracovnou pohotovosťou, patrí zamestnancovi dohodnutá peňažná náhrada alebo náhradné voľno s náhradou mzdy v sume jeho priemerného zárobku.“).
Stav k 01.01.2022