Praxou bola položená nasledujúca otázka v kontexte § 250b ods. 2 Zákonníka práce (aplikovateľného aj na § 52 ods. 2 Zákonníka práce) - ako sa posudzuje cesta z domácnosti zamestnanca (kde sa práca v tomto kontexte vykonáva) na pracovisko zamestnávateľa, keď sa zamestnanec výnimočne na výzvu vedúceho zamestnanca v pracovnom čase musí dostaviť na toto pracovisko (pretože ide o úlohy, ktoré nie je možné urobiť z domácnosti zamestnanca, t. j. cez e-mail, telefonicky, videohovor)? Ide o pracovný čas (§ 85 ods. 1 Zákonníka práce), cestu do zamestnania (§ 220 Zákonníka práce) alebo iný inštitút? Započítava sa táto cesta z domácnosti na pracovisko zamestnávateľa do pracovného času?
- Vzor
Stanovisko
Jedenásta časť Zákonníka práce, t. j. § 250b, upravuje pravidlá, ktoré majú prednosť pred pravidlami ostatných častí Zákonníka práce, pričom sa použije len „počas účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným orgánom podľa osobitného predpisu“.
Ustanovenie § 250b ods. 2 Zákonníka práce vymedzuje osobitné pravidlá pre prácu z domácnosti a de facto nadväzuje na § 52 ods. 2 Zákonníka práce ako práca z domácnosti za mimoriadnych okolností, ktorá nie je domáckou prácou alebo teleprácou (pozn.: mimoriadnou okolnosťou je aj mimoriadna situácia či núdzový stav vyvolaný pandémiou, keď sa odporúčalo alebo „prikazovalo“ tam, kde je to možné, vykonávať prácu z domácnosti).
Položená otázka znie, či sa cesta z domácnosti na pracovisko a späť v pracovnom čase započítava do odpracovaného času.
Odhliadnuc od otázok ohľadom dojednaného miesta výkonu práce alebo miesta výkonu práce v kontexte § 250b ods. 2 a § 52 ods. 2 Zákonníka práce, právna kvalifikácia presunu v uvedenom prípade, teda za mimoriadnych okolností v súvislosti s § 250b Zákonníka práce závisí aj od času, kedy sa takýto presun realizuje – napríklad či sa deje v čase určenej pracovnej zmeny, počas prestávky v práci, pred začatím vykonávania práce a po jeho skončení a pod. a akým spôsobom je organizovaný pracovný čas [ak je zavedený pružný pracovný čas, tak v prípade voliteľného pracovného času, ktorý je napr. od 6.30 h do 9.00 h a od 15.00 h do 18.00 h, kedy si zamestnanec sám určuje začiatok a koniec výkonu práce, je otázne, do akej miery je povinný splniť pokyn zamestnávateľa, aby sa vo voliteľnom pracovnom čase napr. na 7.30 h dostavil na pracovisko (tu možno uvažovať aj o práci nadčas v kontexte prepojenia § 88 Zákonníka práce a § 97 Zákonníka práce)]. Zároveň vplyv má aj skutočnosť, na koho pokyn, z koho iniciatívy sa presun uskutočňuje.
Ak zamestnávateľ určí pracovný čas napr. od 8.00 h do 16.30 h a následne zamestnancovi oznámi, že sa musí presunúť z domácnosti na pracovisko zamestnávateľa napr. o 10.00 h, v čase presunu mu neprideľuje prácu, a teda formálne ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa (podobne, ako keď by zamestnanec medzi 8.00 h a 16.30 h v rámci pracovnej cesty cestoval autom, pretože rokovanie skončilo o 14.30 h v Žiline a už sa presúva do Bratislavy). V praxi sa však takýto čas posudzuje do 16.30 h ako pracovný čas, aby sa to nekomplikovalo (t. j. zamestnanec to má odpracované).
Ak by sa zamestnanec presúval z domácnosti na pracovisko zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia (ak ho môže urobiť, t. j. nemá ho zakázané, prípadne si ho musí dať schváliť od vedúceho zamestnanca), ide o cestu do zamestnania a nejde o pracovný čas (v takom prípade to možno zároveň vnímať ako ospravedlnenú neprítomnosť v práci počas presunu – t. j. že zamestnanec napr. nie je pripojený do systémov zamestnávateľa, hoci formálne sa tak deje v čase určenej pracovnej zmeny).
V prípade pevného pracovného času od 8.00 h do 16.30 h je potom potrebné určiť, ako sa naloží s neodpracovaným pracovným časom, keďže pri presune (napr. v rozsahu 30 minút) tento čas zamestnanec neodpracoval. Jednoduchšie je to v prípade, ak má zamestnanec len ustanovený denný pracovný čas, ktorý musí v daný deň odpracovať, prípadne ide o pružný pracovný čas, kde je priestor si tento čas odpracovať.
Ak by prestávka v práci bola určená v čase 12.00 h až 12.30 h a v tom čase sa zamestnanec má presunúť, tak takýto pokyn zamestnávateľa sa javí ako v rozpore so zákonom (nemožno však vylúčiť dohodu zamestnanca a zamestnávateľa na presune), pretože zamestnávateľ nemôže „organizovať“ čas v dobe odpočinku zamestnanca (prestávka v práci je odpočinok počas pracovnej zmeny).
Iné by bolo posúdenie situácie, ak by sa sám zamestnanec z vlastného rozhodnutia (ak ho môže urobiť) v čase prestávky v práci presunul na pracovisko, pretože potrebuje niečo vybaviť.
Plnenie pracovných úloh a priama súvislosť s plnením pracovných úloh podľa § 220 Zákonníka práce má základný význam na účely vzniku pracovnoprávnej zodpovednosti. Presuny zamestnanca počas určenej pracovnej zmeny za mimoriadnych okolností v súvislosti s § 250b Zákonníka práce na príkaz zamestnávateľa sa nemôžu byť považované ako cesta do zamestnania a späť.
Stav k 01.01.2022