Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) v § 152 upravuje podmienky nároku na zabezpečenie stravovania zamestnancov a na prispievanie na stravovanie. Podľa druhej vety § 152 ods. 2 Zákonníka práce: „Nárok na zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie.“ Praxou býva kladená otázka, či možno zabezpečiť stravovanie aj zamestnancom, ktorí v daný deň vykonávali prácu presne 4 hodiny (prípadne aj menej), a to napríklad aj v kontexte § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce („Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa odseku 3.“).
- Vzor
V Zákonníku práce je ustanovená tzv. zásada výhodnosti, ktorá však má určité obmedzenia. Podľa § 1 ods. 6 Zákonníka práce platí, že „v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť“.
Je zjavné, že zabezpečenie stravovania a prispievanie na stravovanie zamestnanca v prípade, že zamestnanec nespĺňa zákonom stanovené podmienky, je pre zamestnanca výhodnejšie. Možno sa však domnievať, že § 152 ods. 2 Zákonníka práce ustanovuje podmienku kogentne, t. j. bez možnosti sa od nej odchýliť. Ide o časovú podmienku, ktorá nie je samoúčelná, pretože zabezpečenie stravovania a príspevok na neho má zabezpečiť regeneráciu pracovnej sily a obnovenie sily (energie) pre ďalší výkon práce.
V prípade pracovných zmien, ktoré sú polovičnej a kratšej dĺžky, takáto potreba v kontexte práce nie je daná. Hranica „viac ako štyri hodiny“ je daná historicky, pričom zákonodarca musel ustanoviť nejakú hranicu, pretože neustanovením hranice by sa stieral rozdiel medzi mzdou a plnením sociálnej politiky (napr. zamestnanec by vykonával prácu dve hodiny, ale mal by nárok na zabezpečenie stravovania a príspevok na neho – v tomto prípade nie je daný účel „závodného stavovania“ a ide o zvýšenie nákladov, ktoré by časť zamestnávateľov mohlo viesť k tomu, že znížia mzdu, ktorá je zdanená a sú z nej zrazené odvody). Zároveň by dochádzalo k „zvýhodňovaniu“ zamestnancov s krátkymi pracovnými zmenami v porovnaní so zamestnancami s dlhými pracovnými zmenami.
Z uvedeného teda vyplýva, že podmienka nároku na zabezpečenie stravovania a prispievania na neho je presne daná v § 152 Zákonníka práce a vzhľadom na jeho kogentný charakter nie je možné sa od týchto zákonných podmienok odchýliť. To platí pre prípad dohody so zamestnancom, so zástupcami zamestnancov (aj pre kolektívnu zmluvu) a vnútorný predpis zamestnávateľa. Ustanovenie § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce umožňuje rozšírenie okruhu zamestnancov, ktorým zamestnávateľ zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3, nie však zmenu podmienok podľa ods. 2 tohto ustanovenia.
Ide napríklad o zamestnanca pracujúceho na dohodu o pracovnej činnosti, ktorý pracuje denne 5 hodín dvakrát do týždňa. Tomuto zamestnancovi zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie a prispieť mu na neho. V prípade, ak ide o zamestnanca na dohodu o pracovnej činnosti, ktorý pracuje štyri hodiny denne, takémuto zamestnancovi rovnako ako zamestnancovi v pracovnom pomere zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie a prispieť mu na neho.