Každý rok pri práci s pracovným právom prináša rôzne výzvy a aj prekvapivé momenty. Jedným z nich sa v roku 2023 stalo aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ)“ C-477/21 v oblasti doby odpočinku. Keďže autor tohto článku je aj súčasťou komunity právnikov, ktorí sa na jednotlivých štátnych úradoch v iných členských štátoch venujú pracovnému právu, má z prvej ruky aj ohlas z členských štátov na dané rozhodnutie. Viaceré štáty boli prekvapené zo záverov SD EÚ a kládli otázku Európskej komisii, ako majú ďalej postupovať. Na tomto mieste je teda vhodné rozobrať, o čom rozhodol SD EÚ a aký to môže mať dopad na vnútroštátnu interpretáciu práva (§ 92 a § 93 Zákonníka práce) v súlade s právom EÚ, prípadne na zmeny v Zákonníku prácu.
- Vzor
Právna úprava doby odpočinku v SR
Zákonník práce vo všeobecnosti upravuje niekoľko druhov odpočinkov (dôb odpočinkov): prestávka v práci, nepretržitý denný odpočinok, nepretržitý odpočinok v týždni, dovolenka.
a) Nepretržitý denný odpočinok (§ 92 Zákonníka práce)
Nepretržitý denný odpočinok je odpočinok (doba) medzi koncom jednej pracovnej zmeny a začiatkom druhej pracovnej zmeny, ktoré na seba nadväzujú.
K otázke účelu doby odpočinku sa vyjadril aj SD EÚ v prípade C-151/02 Jaeger (bod 92) (má byť účinná, umožniť zotaviť sa, pôsobiť preventívne – aby sa znížilo riziko zhoršenia BOZP, ktoré môže spôsobiť nahromadenie období práce bez potrebného odpočinku) a pod.
Účelom tohto odpočinku je zotavenie sa (krátkodobá regenerácia v rámci určitého cyklu 24 hodín), aby zamestnanec bol odpočinutý a mohol nastúpiť do práce tak, aby nevznikalo riziko pre BOZP (jeho zdravie, zdravie iných zamestnancov a pod.) V tomto ohľade Zákonník práce určuje, že odpočinok má byť nepretržitý, a teda vylučuje jeho „pretržitosť“, t. j. prerušenie. Nepretržitosť predstavuje bez prerušenia po sebe nasledujúce hodiny odpočinku v priebehu 24 hodín, nie ich súčet z 24 hodín.
Zákonník práce zároveň upravuje minimálny rozsah nepretržitého denného odpočinku:
1) mladistvý zamestnanec (pojem v § 40 ods. 3 Zákonníka práce) − aspoň 14 hodín po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín,
2) (iný ako mladistvý) zamestnanec –najmenej 12 hodín po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.
Zákonník práce upravuje aj jeho skrátenie (podmienky, okruh osôb) a minimálny rozsah odpočinku pri jeho skrátení. Minimálny denný odpočinok pri skrátení je najmenej 8 hodín po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.
b) Nepretržitý odpočinok v týždni (§ 93 Zákonníka práce)
Nepretržitý odpočinok v týždni je odpočinok v rámci týždňa (ktorý predstavuje 7 po sebe idúcich dní), pričom tento odpočinok má pripadnúť na dni/deň (pozn. celý deň) alebo byť v určitom rozsahu hodín (nemusí teda ísť o kalendárne dni, keďže napríklad pracovná zmena môže končiť aj o 6:00 alebo začať o 22:00 – pozri aj pravidlo ustanovené v § 95 Zákonníka práce, ktoré určí, do ktorého dňa takáto zmena patrí. V tomto prípade je deň de facto 24 hodín idúcich po sebe).
Účelom tohto odpočinku je zotavenie sa (krátkodobá regenerácia v rámci určitého cyklu 7 dní, resp. dlhšieho cyklu), aby zamestnanec bol odpočinutý a mohol nastúpiť do práce tak, aby nevznikalo riziko pre BOZP (jeho zdravie, zdravie iných zamestnancov a pod.). Ide o kvalitatívne dlhší odpočinok ako nepretržitý denný odpočinok, pretože zákonodarca ho vymedzuje ako ucelený úsek – deň, resp. deň prepočítaný na hodiny (24 hodín). V tomto ohľade Zákonník práce určuje, že odpočinok má byť nepretržitý, a teda vylučuje jeho „pretržitosť“, t. j. prerušenie, výkonom práce (resp. inou skutočnosťou − pracovnou pohotovosťou na pracovisku).
Základné pravidlo (minimálny odpočinok) upravuje § 93 ods. 1 Zákonníka práce. Ide o nepretržitý odpočinok raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok. Ďalšie odseky potom ustanovujú podmienky, okruh osôb a minimálny rozsah pri jeho skrátení.
c) Interakcia nepretržitého denného odpočinku a nepretržitého odpočinku