Doba odpočinku vo svetle poslednej judikatúry Súdneho dvora EÚ a jej výzvy aj pre aplikačnú prax v Slovenskej republike

Právna úprava doby odpočinku v SR

Zákonník práce vo všeobecnosti upravuje niekoľko druhov odpočinkov (dôb odpočinkov): prestávka v práci, nepretržitý denný odpočinok, nepretržitý odpočinok v týždni, dovolenka.

 a) Nepretržitý denný odpočinok (§ 92 Zákonníka práce)

Nepretržitý denný odpočinok je odpočinok (doba) medzi koncom jednej pracovnej zmeny a začiatkom druhej pracovnej zmeny, ktoré na seba nadväzujú.

K otázke účelu doby odpočinku sa vyjadril aj SD EÚ v prípade C-151/02 Jaeger (bod 92) (má byť účinná, umožniť zotaviť sa, pôsobiť preventívne – aby sa znížilo riziko zhoršenia BOZP, ktoré môže spôsobiť nahromadenie období práce bez potrebného odpočinku) a pod.

Účelom tohto odpočinku je zotavenie sa (krátkodobá regenerácia v rámci určitého cyklu 24 hodín), aby zamestnanec bol odpočinutý a mohol nastúpiť do práce tak, aby nevznikalo riziko pre BOZP (jeho zdravie, zdravie iných zamestnancov a pod.) V tomto ohľade Zákonník práce určuje, že odpočinok má byť nepretržitý, a teda vylučuje jeho „pretržitosť“, t. j. prerušenie. Nepretržitosť predstavuje bez prerušenia po sebe nasledujúce hodiny odpočinku  v priebehu 24 hodín, nie ich súčet z 24 hodín.

Zákonník práce zároveň upravuje minimálny rozsah nepretržitého denného odpočinku:

1) mladistvý zamestnanec (pojem v § 40 ods. 3 Zákonníka práce) − aspoň 14 hodín po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín,

2) (iný ako mladistvý) zamestnanec –najmenej 12 hodín po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.

Zákonník práce upravuje aj jeho skrátenie (podmienky, okruh osôb) a minimálny rozsah odpočinku pri jeho skrátení. Minimálny denný odpočinok pri skrátení je  najmenej 8 hodín po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.

b) Nepretržitý odpočinok v týždni (§ 93 Zákonníka práce) 

Nepretržitý odpočinok v týždni je odpočinok v rámci týždňa (ktorý predstavuje 7 po sebe idúcich dní), pričom tento odpočinok má pripadnúť na dni/deň (pozn. celý deň) alebo byť v určitom rozsahu hodín (nemusí teda ísť o kalendárne dni, keďže napríklad pracovná zmena môže končiť aj o 6:00 alebo začať o 22:00 – pozri aj pravidlo ustanovené v § 95 Zákonníka práce, ktoré určí, do ktorého dňa takáto zmena patrí. V tomto prípade je deň de facto 24 hodín idúcich po sebe).

Účelom tohto odpočinku je zotavenie sa (krátkodobá regenerácia v rámci určitého cyklu 7 dní, resp. dlhšieho cyklu), aby zamestnanec bol odpočinutý a mohol nastúpiť do práce tak, aby nevznikalo riziko pre BOZP (jeho zdravie, zdravie iných zamestnancov a pod.). Ide o kvalitatívne dlhší odpočinok ako nepretržitý denný odpočinok, pretože zákonodarca ho vymedzuje ako ucelený úsek – deň, resp. deň prepočítaný na hodiny (24 hodín). V tomto ohľade Zákonník práce určuje, že odpočinok má byť nepretržitý, a teda vylučuje jeho „pretržitosť“, t. j. prerušenie, výkonom práce (resp. inou skutočnosťou − pracovnou pohotovosťou na pracovisku).

Základné pravidlo (minimálny odpočinok) upravuje § 93 ods. 1 Zákonníka práce. Ide o nepretržitý odpočinok raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok. Ďalšie odseky potom ustanovujú podmienky, okruh osôb a minimálny rozsah pri jeho skrátení.

c) Interakcia nepretržitého denného odpočinku a nepretržitého odpočinku v týždni

Interakciou týchto dvoch odpočinkov máme na mysli skutočnosť, keď zamestnanec skončí výkon práce avšak v rámci 24 hodín nenastupuje na ďalší výkon práce.

Príklad: Najštandardnejším príkladom takejto interakcie je situácia, keď zamestnanec pracuje v pondelok až v piatok od 8:00 do 16:30.

Z právneho hľadiska je:

• čas od 16:30 do 8:00 nepretržitým denným odpočinok (podľa § 92 ods. 1 Zákonníka práce),
• sobota a nedeľa je nepretržitým odpočinkom v týždni (podľa § 93 ods. 1 Zákonníka práce) – ide o deň pracovného pokoja zamestnanca (§ 94 Zákonníka práce).

Z praktického hľadiska je však situácia komplikovaná, pretože vzniká nasledujúca otázka:

Akým odpočinkom je čas od 16:30 do 24:00 (resp. 8:00) z piatka na sobotu?

Akým odpočinkom je čas od 0:00 do 8:00 z nedele na pondelok?

Takáto právna kvalifikácia má nielen význam ohľadom toho, o čom chceme písať v tomto článku, ale napríklad aj pre iné účely. Podľa § 97 ods. 5 Zákonníka práce: „Prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo dohodnúť so zamestnancom len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o verejný záujem, a to aj na čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za podmienok ustanovených v § 94 ods. 2 až 4 aj na dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín.“ Môže byť teda rozdiel medzi skrátením denného a týždenného odpočinku, pokiaľ ide o prácu nadčas (je rozdiel, či je práca nadčas v pracovný deň zamestnanca alebo v deň jeho pracovného pokoja).

V tomto ohľade je zjavné, že piatok ani pondelok nie sú dňami pracovného pokoja zamestnanca, pretože v dané dni zamestnanec pracuje (§ 94 ods. 1 Zákonníka práce „Dni pracovného pokoja sú dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok zamestnanca v týždni, a sviatky, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“) Nemožno však zabudnúť, že v prípade zložitejších organizácií práce – napríklad pracoviská s nočnými zmenami deň nekopíruje pracovný deň). V tomto ohľade sa teda čas od 16:30 do 24:00 (piatok/sobota) a čas od 0:00 do 8:00 (nedeľa/pondelok) javí v súčasnom vnímaní Zákonníka práce de facto ako súčasť nepretržitého denného odpočinku.  Jeho jednotlivé úseky sú menej ako 12 hodín, ale keďže za ním nasleduje nepretržitý odpočinok v týždni jeho účel je zachovaný.

Príklad: Zamestnanec skončil prácu v piatok o 16:30.

Voľno:

Piatok: 16:30 – 24:00 (7 hodín a 30 minút)

Sobota: 0:00 – 24:00 (24 hodín – deň)

Nedeľa: 0:00 – 24:00 (24 hodín – deň)

Pondelok: 0:00 – 8:00 (8 hodín)

Spolu: 63,5 hodiny

Príklad: Výnimka v § 94 ods. 3 Zákonníka práce ustanovuje: „Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú rozvrhnúť pracovný čas podľa ods. 1 a 2, zamestnávateľ môže zamestnancovi, ktorý je starší ako 18 rokov, po dohode so zástupcami zamestnancov, alebo ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, po dohode so zamestnancom, rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň najmenej 24 hodín nepretržitého odpočinku, ktorý by mal pripadnúť na nedeľu s tým, že zamestnávateľ je povinný dodatočne poskytnúť zamestnancovi náhradný nepretržitý odpočinok v týždni do ôsmich mesiacov odo dňa, kedy mal byť poskytnutý nepretržitý odpočinok v týždni.“

Ide teda o situáciu so skrátením nepretržitého odpočinku v týždni na 24 hodín (s následnou kompenzáciou náhradným odpočinkom v dodatočnom čase).

Situácia môže vyzerať nasledovne: Zamestnanec pracuje v pondelok až v sobotu a výkon práce skončí v sobotu o 16:30.

Voľno:

Sobota:16:30 – 24:00 (7 hodín a 30 minút)

Nedeľa: 0:00 – 24:00 (24 hodín – deň)

Pondelok: 0:00 – 8:00 (8 hodín)

Spolu: 39,5 hodiny

Zamestnanec však môže skončiť prácu aj v sobotu o 22:00 a nastúpiť na rannú zmenu v pondelok o 6:00, ak je napríklad rotácia zmien: 6:00 – 14:00, 14:00 – 22:00, 22:00 – 6:00.

Voľno:

Sobota: 22:00 – 24:00  (2 hodiny)

Nedeľa: 0:00 – 24:00 (24 hodín)

Pondelok: 0:00 – 6:00 (6 hodín)

Spolu: 32 hodín.

V posledných dvoch prípadoch sa viac menej teda sústreďujeme na napočítanie minimálneho odpočinku 24 hodín ako nepretržitého odpočinku v týždni. Zároveň zákonodarca explicitne nerieši interakciu s denným odpočinok 24 hodín + 12 hodín, resp. 24 hodín + 8 hodín. Javí sa teda akoby nepretržitý denný odpočinok bol zahrnutý v nepretržitom týždennom odpočinku.

Právo EÚ a denný odpočinok a týždenný čas odpočinku

Úvodom je potrebné uviesť, že právo SR vychádza z práva EÚ, ktoré je v tejto oblasti harmonizované, a teda minimálne požiadavky ustanovuje smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

Článok 3 Denný odpočinok	Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.
Článok 5 Týždenný čas odpočinku	Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby za každé obdobie siedmich dní mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní aspoň 24 hodín plus jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3. V prípade, že je to zdôvodnené objektívnymi, technickými alebo organizačnými podmienkami, môže sa uplatňovať minimálny čas odpočinku 24 hodín.

Smernica potom umožňuje aj ustanovenie odchýlok, ale pre účely tohto textu sú menej podstatné.

Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci nepretržitého denného a nepretržitého týždenného odpočinku (C- 477/21)

Otázkou interakcie týchto odpočinkov sa zaoberal SD EÚ v prípade C-477/21 (IH proti MÁV-START Vasúti Személyszállító Zrt.). Išlo o prípad v Maďarsku.

Maďarské právo

Článok 104 ods. 1 Munka törvénykönyvéről szóló 2012. évi I. törvény (zákon č. I z roku 2012, ktorým sa schvaľuje Zákonník práce) (Magyar Közlöny 2012/2, ďalej len „Zákonník práce“) stanovuje: „Medzi koncom pracovného dňa a začiatkom nasledujúceho pracovného dňa musí byť poskytnutý denný odpočinok v trvaní najmenej jedenásť po sebe nasledujúcich hodín (ďalej len ‚denný odpočinok‘).“

Článok 105 ods. 1 tohto zákonníka stanovuje: „Na každý týždeň sa poskytujú dva dni odpočinku (dni odpočinku v týždni). Dni odpočinku v týždni možno stanoviť aj nerovnomerne.“

Článok 106 uvedeného zákonníka ustanovuje:

 „1.   Namiesto dní odpočinku v týždni možno pracovníkovi poskytnúť aj neprerušovaný odpočinok v týždni v trvaní najmenej štyridsaťosem hodín týždenne.“

Komentár autora: právna úprava v Maďarsku je teda v podstate podobná ako v SR. Ďalšie detaily (napr. obsah kolektívnej zmluvy, úpravy v doprave) pozri súdne rozhodnutie: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX%3A62021CJ0477&qid=1692108300858

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

IH je zamestnaný v spoločnosti MÁV‑START ako rušňovodič ... Jeho zamestnanie spadá do rámca organizovania mesačného pracovného času, ktorý nie je doplnený o dni týždenného odpočinku, ale o týždenný čas odpočinku poskytovaný zamestnávateľom na základe referenčného obdobia. V súlade s kolektívnou zmluvou MÁV‑START poskytovala IH medzi dvoma pracovnými obdobiami denný odpočinok v mieste bydliska v trvaní dvanásť hodín, ku ktorému sa pripočítal štandardný čas presunu dvakrát tridsať minút.

Okrem toho mu MÁV‑START raz za týždeň poskytovala týždenný čas odpočinku v trvaní najmenej štyridsaťosem po sebe nasledujúcich hodín. Ak v určitom týždni nebolo možné poskytnúť takýto odpočinok, MÁV‑START poskytla IH nepretržitý odpočinok v trvaní najmenej štyridsaťdva hodín, aby sa mu poskytol priemerný týždenný odpočinok v trvaní najmenej štyridsaťosem hodín, pričom ako referenčný rámec sa použilo mesačné rozvrhnutie pracovného času. Ak sa však táto doba týždenného času odpočinku poskytla IH, ako aj keď čerpal dovolenku, nebol mu priznaný ani denný odpočinok, ani čas presunu.

IH podal na vnútroštátny súd Miskolci Törvényszék (súd v Miškovci, Maďarsko) návrh na vyplatenie nezaplatenej mzdy, pričom tvrdil, že má nárok na denný odpočinok bezprostredne pred alebo po svojich obdobiach týždenného odpočinku alebo dovolenky.

MÁV‑START pred týmto súdom tvrdí, že denný odpočinok sa musí poskytnúť medzi dvoma po sebe nasledujúcimi obdobiami práce v priebehu toho istého dvadsaťštyrihodinového obdobia, a nie vtedy, keď nie je stanovené žiadne nové obdobie práce, napríklad pri poskytnutí týždenného času odpočinku alebo dovolenky. Podľa jej názoru je to odôvodnené účelom denného odpočinku, ktorým je umožniť pracovníkovi znovu načerpať sily medzi dvoma pracovnými obdobiami. Okrem toho počas každého obdobia siedmich dní je potrebné poskytnúť dlhšiu dobu týždenného času odpočinku, ktorá nahrádza denný odpočinok.

Komentár autora: spor sa teda vedie o to, či voľno je súčet nepretržitého denného odpočinku a nepretržitého týždenného odpočinku alebo nie, a teda či denný odpočinok má predchádzať týždennému odpočinku. V podmienkach SR teda by išlo o súčet 12 hodín (denný odpočinok) + príslušného nepretržitého odpočinku v týždni (napr. podľa práva SR 2 dni, 35 hodín, 24 hodín). V minimálnom rozsahu teda 12+24 hodín (36 hodín), resp. pri skrátení 8+24 hodín (32 hodín).

V tomto ohľade maďarský súd podal 5 prejudiciálnych otázok SD EÚ. Presné otázky a ich zdôvodnenie pozri rozhodnutie.

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

Bod 29: Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že denný odpočinok stanovený v článku 3 tejto smernice je súčasťou týždenného času odpočinku upraveného v tomto článku 5, alebo či tento posledný uvedený článok stanovuje len minimálnu dĺžku uvedeného týždenného času odpočinku.

Komentár autora: SD EÚ bola teda položená otázka, či sa denný odpočinok započítava do týždenného odpočinku, ktorého minimálny rozsah vymedzuje čl. 5 smernice alebo sa majú sčítavať. Na začiatku argumentácie sa SD EÚ zaoberal účelom regulácie v smernici – pozri nasledujúce body.

Bod 30: Na úvod treba pripomenúť, že stanovením práva každého pracovníka na doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2 Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na odľahlom mieste), C‑344/19, EU:C:2021:182, bod 27 a citovanú judikatúru].

Bod 31: Za týchto podmienok je na účely odpovede na položené otázky nutné podať výklad tejto smernice s prihliadnutím na význam základného práva každého pracovníka na doby denného a týždenného odpočinku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 33).

Bod 32:  Treba tiež pripomenúť, že cieľom smernice 2003/88 je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú najmä pracovného času. Cieľom tejto harmonizácie na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním minimálneho času odpočinku, najmä denného a týždenného (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2020, Fetico a i., C‑588/18, EU:C:2020:420, body 26 a 27, ako aj citovanú judikatúru).

Bod 33:   Členské štáty sú teda povinné prijať v súlade s ustanoveniami článkov 3 a 5 smernice 2003/88 opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci jedenásť po sebe nasledujúcich hodín v priebehu dvadsaťštyri hodín a za každé obdobie siedmich dní právo na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní dvadsaťštyri hodín plus na jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3 (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 38 a citovaná judikatúra).

Bod 34: Na to, aby bola v plnom rozsahu zaručená účinnosť smernice 2003/88, je teda nutné, aby členské štáty zabezpečili dodržiavanie týchto minimálnych dôb odpočinku (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 40).

Bod 35:  Vzhľadom na hlavný cieľ sledovaný smernicou 2003/88, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu životných a pracovných podmienok pracovníkov, ako aj lepšiu ochranu ich bezpečnosti a zdravia, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby potrebný účinok týchto práv bol v plnej miere zaručený tým, že im skutočne priznajú minimálne doby denného a týždenného odpočinku, ktoré stanovuje táto smernica. Z toho vyplýva, že spôsoby definované členskými štátmi na účely zabezpečenia plnenia povinností stanovených smernicou 2003/88 nemôžu zbaviť práva, ktoré sú zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a článkoch 3 a 5 tejto smernice, ich podstaty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, body 42 a 43).

Bod 36: V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mohol zamestnávateľ v jeho právach obmedzovať (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 44 a citovaná judikatúra).

Bod 37: Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať otázku, či je denný odpočinok stanovený v článku 3 smernice 2003/88 súčasťou týždenného času odpočinku stanoveného v článku 5.

Bod 38: V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že táto smernica stanovuje právo na denný odpočinok a právo na týždenný čas odpočinku v dvoch rôznych ustanoveniach, a to v článku 3 a článku 5 tejto smernice. To naznačuje, že ide o dve samostatné práva, ktoré, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 49 až 51 svojich návrhov, sledujú odlišné ciele spočívajúce v tom, že v prípade denného odpočinku sa pracovníkovi umožňuje vyhnúť sa jeho pracovnému prostrediu počas určitého počtu hodín, ktoré nielenže musia nasledovať po sebe, ale tiež priamo nasledovať po pracovnom čase, a pokiaľ ide o týždenný čas odpočinku, umožniť pracovníkovi odpočívať počas každého obdobia siedmich dní.

Komentár autora: SD EÚ teda nazerá na tieto práva ako na dve samostatné – právo na denný odpočinok a právo na týždenný odpočinok. Podobne by teda nazeral na právo zamestnanca podľa § 92 Zákonníka práce a § 93 Zákonníka práce.

Bod 39: Preto je potrebné zaručiť pracovníkom skutočné využívanie každého z týchto práv.

Bod 40: V druhom rade treba pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 35 tohto rozsudku, že spôsoby definované členskými štátmi na účely zabezpečenia plnenia povinností ustanovených smernicou 2003/88 nemôžu zbaviť práva, ktoré sú zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a článkoch 3 a 5 tejto smernice, ich podstaty. V tejto súvislosti treba konštatovať, že výklad, podľa ktorého by bol denný odpočinok súčasťou týždenného času odpočinku, by právo na denný odpočinok uvedené v článku 3 uvedenej smernice zbavil podstaty tým, že by pracovníka zbavil možnosti skutočne využívať obdobie denného odpočinku stanovené v tomto ustanovení, ak má nárok na týždenný čas odpočinku.

Komentár autora: SD EÚ tu vlastne hovorí, že ak zamestnanec má právo na denný odpočinok a nastane situácia, že má týždenný odpočinok, tento denný odpočinok mu nemôže byť odňatý, pretože by sa mu vzalo právo podľa čl. 3 smernice na denný odpočinok.

Bod 41: V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 5 prvý odsek smernice 2003/88 sa neobmedzuje na všeobecné stanovenie minimálneho obdobia pre vznik práva na týždenný čas odpočinku, ale spresňuje, že k tomuto obdobiu sa pripočíta obdobie, ktoré treba priznať na základe práva na denný odpočinok, čím zdôrazňuje samostatnú povahu týchto dvoch práv. To potvrdzuje, že cieľom práva na týždenný čas odpočinku nie je prípadne zahŕňať obdobie zodpovedajúce právu na denný odpočinok, ale musí byť priznané navyše popri tomto práve.

Bod 42:  Okrem toho je dôležité, aby potrebný účinok práv priznaných pracovníkom smernicou 2003/88 bol zabezpečený v plnom rozsahu, čo nevyhnutne so sebou prináša povinnosť členských štátov zaručiť dodržanie všetkých minimálnych požiadaviek stanovených touto smernicou (rozsudok z 11. apríla 2019, Syndicat dec cadres de la sécurité intérieure, C‑254/18, EU:C:2019:318, bod 33).

Bod 43: Z toho vyplýva, že denný odpočinok stanovený v článku 3 smernice 2003/88 sa nemá pripočítať k dvadsiatim štyrom hodinám odpočinku uvedeným v článku 5 tejto smernice na účely vytvorenia celkového týždenného času odpočinku v rozsahu najmenej tridsaťpäť hodín, ale k samostatnej a odlišnej dobe týždenného času odpočinku v trvaní aspoň dvadsaťštyri hodín stanovenej v tomto ustanovení.

Bod 44: Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že denný odpočinok stanovený v článku 3 tejto smernice nie je súčasťou týždenného času odpočinku upraveného v uvedenom článku 5, ale pridáva sa k nemu.

Komentár autora: SD EÚ teda rozhodol, že denný odpočinok nie je súčasťou týždenného odpočinku a ustanovenie jedného týždenného odpočinku nezahŕňa úsek denného odpočinku, ale tento musí byť ustanovený osobitne. V kontexte SR by teda po skončení výkonu práce zamestnanca mal nasledovať nepretržitý denný odpočinok 12 hodín (resp. skrátený) a až po ňom nepretržitý odpočinok v týždni.

O tretej otázke

Bod 45: Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 3 a 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty majú vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátna právna úprava stanovuje obdobie týždenného času odpočinku presahujúce dobu tridsaťpäť po sebe nasledujúcich hodín, pracovníkovi treba okrem tohto obdobia poskytnúť aj denný odpočinok, ako ho zaručuje článok 3 tejto smernice.

Komentár autora: Tu sa maďarský súd pýta, že ak vnútroštátne právo (maďarské právo) už ustanovuje týždenný odpočinok 35 hodín po sebe idúci (čo je viac ako 24 hodín, ktoré vyžaduje smernica EÚ), či aj k takémuto obdobiu je potrebné pripočítať nepretržitý denný odpočinok.

Bod 46: V návrhu na začatie prejudiciálneho konania tento súd na jednej strane poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej používa pojem „doba týždenného času odpočinku“, ktorú v zásade stanovuje na štyridsaťosem hodín a ktorá nesmie byť kratšia ako štyridsaťdva hodín, a na druhej strane, že táto právna úprava neobsahuje odkaz na denný odpočinok ani na jeho dĺžku. Uvedená „doba týždenného času odpočinku“ je však dlhšia ako tridsaťpäť hodín, ktoré vyplývajú zo sčítania minimálnej doby odpočinku v trvaní dvadsaťštyri hodín stanovenej v článku 5 smernice 2003/88 a minimálnej doby odpočinku trvajúcej jedenásť hodín stanovenej v článku 3 tejto smernice.

Bod 47: V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 5 smernice 2003/88 neobsahuje žiadny odkaz na vnútroštátne právo členských štátov. Preto výrazy, ktoré používa, treba chápať ako autonómne pojmy práva Únie a vykladať na celom jej území jednotne, nezávisle od kvalifikácií používaných v členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, Maio Marques da Rosa, C‑306/16, EU:C:2017:844, bod 38 a citovanú judikatúru).

Bod 48: Z toho vyplýva, že pojem „doba týždenného času odpočinku“ stanovený vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej nemá vplyv na výklad článku 5 smernice 2003/88.

Bod 49: Po tomto spresnení treba pripomenúť, že minimálny týždenný čas odpočinku stanovený v tomto ustanovení je nepretržitých dvadsaťštyri hodín. Článok 15 tejto smernice však oprávňuje členské štáty, aby uplatňovali alebo prijali ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, alebo aby podporili alebo umožnili uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre túto ochranu. V súlade s kolektívnou zmluvou uplatniteľnou na spor vo veci samej bol teda dotknutému pracovníkovi poskytnutý týždenný čas odpočinku aspoň štyridsaťdva hodín. V takom prípade sa hodiny týždenného času odpočinku priznané nad rámec minima vyžadovaného článkom 5 smernice 2003/88 nespravujú touto smernicou, ale vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2019, TSN a AKT, C‑609/17 a C‑610/17, EU:C:2019:981, body 34 a 35).

Komentár autora: SD EÚ vlastne povedal, že ustanovenie 35 hodinového týždenného odpočinku nad rámec 24 hodín odpočinku (t. j. + 9 hodín) spadá do rámca výhodnosti, čo smernica EÚ nezakazuje. Ide však výhodnosť pokiaľ ide o týždenný odpočinok, a teda to nemení nič na tom, že sa má poskytnúť aj denný odpočinok. SD EÚ teda povedal, že takéto stanovenie výhodnejšieho týždenného odpočinku nemôže zamestnanca zbaviť denného odpočinku (pozri bod 50).

Bod 50: Stanovenie takýchto priaznivejších ustanovení v oblasti týždenného času odpočinku, než sú tie, ktoré vyžaduje smernica 2003/88 ako minimálnu hranicu, však nemôže zbaviť pracovníka iných práv, ktoré mu priznáva táto smernica, a konkrétnejšie práva na denný odpočinok.

Bod 51: Ako totiž vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, výkon takýchto vlastných právomocí členským štátom nemôže mať za následok narušenie minimálnej ochrany, ktorú pracovníkom zaručuje uvedená smernica, a najmä narušenie skutočného využívania minimálnej doby denného odpočinku stanovenej v článku 3 tejto smernice (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2020, Fetico a i., C‑588/18, EU:C:2020:420, bod 32).

Bod 52: Aby sa pracovníkom zaručilo skutočné využívanie práva na denný odpočinok zakotveného v článku 31 ods. 2 Charty a článku 3 smernice 2003/88, toto právo sa musí priznať nezávisle od dĺžky týždenného času odpočinku stanovenej uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.

Bod 53:  Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na tretiu otázku odpovedať tak, že články 3 a 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátna právna úprava stanovuje obdobie týždenného času odpočinku presahujúce dobu tridsaťpäť po sebe nasledujúcich hodín, pracovníkovi treba okrem tohto obdobia poskytnúť aj denný odpočinok, ako ho zaručuje článok 3 tejto smernice.

Komentár autora: Poskytovanie týždenného odpočinku nad rámec smernice EÚ (nad rámec čl. 5) nemá dopad na povinnosť poskytovania minimálneho denného odpočinku podľa čl. 3 smernice EÚ.

Štvrtá a piata otázka

Bod 54: Svojou štvrtou a piatou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že ak sa pracovníkovi poskytne obdobie týždenného času odpočinku, má tento pracovník tiež nárok na denný odpočinok predchádzajúci uvedenému obdobiu týždenného času odpočinku.

Bod 55: Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že MÁV‑START v prejednávanej veci poskytla denný odpočinok len vtedy, ak bola v priebehu dvadsiatich štyroch hodín nasledujúcich po skončení určitej pracovnej doby naplánovaná nová pracovná doba. Ak nebola naplánovaná žiadna nová pracovná doba, napríklad keď bol poskytnutý týždenný čas odpočinku alebo dovolenka, MÁV‑START sa domnieva, že už neexistuje povinnosť poskytnúť denný odpočinok.

Komentár autora: Spoločnosť MÁV prenesene do právneho poriadku SR postupovala nasledujúco: Napríklad zamestnanec skončil výkon práce v piatok a začína opäť pracovať v pondelok – neposkytuje sa denný odpočinok (v SR by to bol § 92 ZP), ale len týždenný odpočinok (v SR by to bol § 93 ZP). Ak by bola práca plánovaná v sobotu v priebehu 24 hodín, poskytne sa denný odpočinok (v SR by to bol § 92 ZP).

Bod 56:  V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby si mohol pracovník skutočne oddýchnuť, musí mať možnosť vzdialiť sa zo svojho pracovného prostredia na určitý počet hodín, ktoré musia nielen nasledovať po sebe, ale aj priamo nadväzovať na pracovný čas, aby mala dotknutá osoba možnosť zotaviť sa a zbaviť sa únavy spojenej s výkonom svojich pracovných úloh (rozsudok zo 14. októbra 2010, Union syndicale Solidaires Isère, C‑428/09, EU:C:2010:612, bod 51 a citovaná judikatúra).

Bod 57:  Z toho vyplýva, že po pracovnej dobe musí mať každý pracovník bezprostredne nárok na denný odpočinok, a to bez ohľadu na to, či po tomto období odpočinku bude alebo nebude nasledovať pracovná doba. Okrem toho, ak sa denný odpočinok a týždenný čas odpočinku poskytujú súhrne, obdobie týždenného času odpočinku môže začať plynúť až po tom, ako pracovník čerpal denný odpočinok.

Komentár autora: Podľa SD EÚ po pracovnej dobe musí nasledovať denný odpočinok, a to bez ohľadu na to, či zamestnanec bude po odpočinku pracovať alebo nie (napr. bude tam týždenný odpočinok, dovolenka).

Bod 58: Za týchto podmienok treba na štvrtú a piatu otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa pracovníkovi poskytne obdobie týždenného času odpočinku, má tento pracovník tiež nárok na denný odpočinok predchádzajúci uvedenému obdobiu týždenného času odpočinku.

 

Záverečný komentár autora

Rozhodnutie SD EÚ vyvolalo negatívny ohlas vo viacerých štátoch, ktoré uviedli napríklad, že takéto rozhodnutie nevyplýva zo zámeru tvorcov smernice, viaceré štáty majú výrazne priaznivejšiu právnu úpravu týždenného odpočinku (napr. 36 hodín, 40 hodín), ktorá je rokmi zaužívaná a ktorá už pokrýva denný odpočinok. Sčítavanie takéhoto týždenného odpočinku s dennými odpočinkom (+ 12 hodín) znemožní organizáciu pracovného času.  Uvedené vytvára určité problémy aj pri aplikácii právnej úpravy SR, ak ide o krátke odpočinky alebo pri posudzovaní  ako identifikovať jednotlivé odpočinky, ak zamestnanec skončí prácu v piatok o 16:30 a má sa mu pripočítať 12 hodinový denný odpočinok – t. j. do  8:30 by bol denný odpočinok a až následne by sa mal začať počítať nepretržitý týždenný odpočinok (avšak pre zamestnanca deň pokoja začal už o 0:00, keďže nepracuje nočné zmeny a jeho cyklus teda kopíruje kalendárne dni).

Napríklad aj ustanovenie § 93 ods. 4 Zákonníka práce s 35 hodinami týždenného odpočinku („rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň najmenej 35 hodín nepretržitého odpočinku“) naznačuje, že zákonodarca v SR vnímal takýto odpočinok ako súčet 24 hodín týždenného odpočinku, ku ktorým pripočítal 11 hodín denného odpočinku (pozn. smernica EÚ hovorí o minime 11 hodín a v čl. 5 uvádza hodnotu 35 hodín), spolu teda 35 hodín. Zákonodarca nemal na mysli súčet 12 hodín denného odpočinku (§ 92 Zákonníka práce) a 35 hodín týždenného odpočinku (§ 93 ods. 4 Zákonníka práce), t. j. spolu 47 hodín odpočinku.

V tomto ohľade aj na úrovni EÚ bude prebiehať ďalšia diskusia medzi štátmi (a aj s Európskou komisiou). Nie je vylúčené, že členské štáty budú musieť prehodnotiť svoje doterajšie modely regulácie denného a týždenného odpočinku, príde nové rozhodnutie SD EÚ, kde do istej miery koriguje svoje stanovisko alebo dôjde k zmene smernice (všetko sú to však procesy, ktoré môžu trvať dlho).