Pracovná pohotovosť mimo pracoviska a jej posúdenie

V oblasti pracovného práva sa vo väzbe na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-518/15 Matzak objavil celý rad sporov, ktoré sa dostali pred Súdny dvor EÚ, ktoré sa týkajú otázky, či určitý čas, kedy je zamestnanec nejakým spôsobom k dispozícii zamestnávateľovi (pracovná pohotovosť) je považovaný za pracovný čas alebo nie?

Nejde o prípady, kedy sa pracovná pohotovosť uskutočňuje na pracovisku, pretože tam už Súdny dvor EÚ dávno v prípadoch napr. C-303/98 SIMAP, C-151/02 Jaeger rozhodol, že ide o pracovný čas (v tejto súvislosti to tak upravuje aj § 96 Zákonníka práce).

Ide o prípady, kedy sa zamestnanec zdržiava mimo pracoviska, ale vyžaduje sa, aby sa buď zdržoval na určitom mieste v blízkosti pracoviska, alebo sa na pracovisko, miesto zásahu dostal do určitého času, bol povinný zdvihnúť telefón a pod.

Toto rozdelenie v Zákonníku práce sa javí byť pri čisto gramatickom výklade nie celkom aktuálne a je otázne, ako by táto otázka bola posúdená v súdnom spore, ktorý by sa ako predbežná otázka dostal aj pred Súdny dvor EÚ.

V kontexte pracovného práva by teda napr. išlo o otázky, že zamestnanec má pracovnú pohotovosť mimo pracoviska (čo je doba odpočinku), ale v prípade potreby by sa do práce musel dostaviť do 10 minút alebo by musel byť v dostupnosti 5 km od pracoviska. Efektívne je tak obmedzený vo svojom pohybe.

Základná otázka, ktorá sa v tomto prípade teda objavuje, je, či takéto obmedzenie vlastne nie je ekvivalentom pobytu na pracovisku. Aký je rozdiel v tom, že zamestnanec je na pracovisku, nepracuje, ale je pripravený na výkon práce, alebo zamestnanec je síce na nejakom mieste (inom ako pracovisko), nepracuje, ale je povinný napr. do 10 minút prísť na pracovisko (a to znamená, že nemôže vo svojom osobnom čase ísť nikde)?

Prípad C-518/15 Matzak

V prípade C-518/15 Matzak už Súdny dvor rozhodol, že: „Článok 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý pracovník trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam, sa má považovať za „pracovný čas.“ Toto rozhodnutie bolo rozsiahlo analyzované, pretože každý prípad je osobitý (8 minút sa zdá byť pre výber miesta pobytu/bývania málo, ale v tomto prípade išlo napr. o malú obec).

Prípad C-344/19 D. J. proti Radiotelevizija Slovenija

V marci 2021 Súdny dvor EÚ rozhodol aj ďalší prípad C-344/19 D. J. proti Radiotelevizija Slovenija.

V súdnom konaní išlo o takúto situáciu:

Od 1. augusta 2008 do 31. januára 2015 vykonával D. J. pracovnú činnosť špecializovaného technika vo vysielacích centrách Pohorje (Slovinsko), neskôr Krvavec (Slovinsko).

Z povahy práce, vzdialenosti uvedených vysielacích centier od jeho bydliska, ako aj z pravidelného sťaženého prístupu k týmto centrám vyplynula potreba, aby v ich blízkosti býval. Jedno z týchto dvoch miest bolo okrem toho tak vzdialené od bydliska D. J., že znemožňovalo D. J. naň dochádzať každý deň, a to ani za najpriaznivejších poveternostných podmienok.

Zamestnávateľ preto zariadil v budovách týchto dvoch vysielacích centier možnosť ubytovania pre D. J. a jedného ďalšieho technika, ktorí boli prítomní súčasne v každom z uvedených vysielacích centier. Po vykonaní pracovnej činnosti mohol každý z technikov oddychovať v dennej zóne alebo sa venovať voľnočasovým aktivitám v okolí.

Títo dvaja technici sa v práci striedali podľa zmien; jeden od 6.00 hod. do 18.00 hod. a druhý od 12.00 hod. do 24.00 hod., pričom D. J. pracoval najčastejšie počas tejto druhej zmeny. Práca vykonávaná počas tejto zmeny bola „bežná práca“, ktorá si vyžadovala prítomnosť na pracovisku.

Zamestnávateľ D. J. vypočítal jeho plat na základe týchto dvanástich hodín „bežnej práce“, neplatil mu odmenu za času odpočinku, ktorý vo všeobecnosti trval od polnoci do 6.00 hod. ráno, zatiaľ čo ďalších šesť hodín bolo považovaných za čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti.

Počas tejto doby sa pracovník mohol vzdialiť z dotknutého vysielacieho centra. Musel však byť telefonicky zastihnuteľný, a ak to bolo potrebné, musel sa vrátiť na pracovisko do jednej hodiny. Okamžite sa mali vykonať len naliehavé činnosti a ostatné činnosti sa mohli odložiť na nasledujúci deň.

Zamestnávateľ D. J. platil žalobcovi vo veci samej za tento čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti náhradu vo výške 20 % jeho základného platu. Ak však bol počas takejto doby D. J. vyzvaný, aby vykonal zásah, čas potrebný na tento zásah sa započítal a odmenil ako výkon bežnej práce.

Otázka pre Súdny dvor EÚ znela:

Či sa má článok 2 smernice 2003/88 (pozn.: o niektorých aspektoch organizácie pracovného času) vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti, v rámci ktorého musí byť pracovník telefonicky zastihnuteľný, a ak je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, predstavuje „pracovný čas“ v zmysle tohto článku, a či sa v rámci tohto posúdenia má zohľadniť, že tomuto pracovníkovi bol daný k dispozícii služobný byt, pretože jeho pracovisko je na ťažko dostupnom mieste, a že dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí tohto pracoviska je veľmi slabá.

Na uvedené Súdny dvor EÚ odpovedal:

Článok 2 bod 1 smernice 2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný, a ak je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte, ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať, predstavuje v celom rozsahu pracovný čas v zmysle tohto ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie je na účely takéhoto posúdenia relevantná.

Prípad C‑580/19 RJ proti Stadt Offenbach am Main

V súdnom konaní išlo o takúto situáciu:

RJ je štátnym zamestnancom a svoju službu vykonáva ako hasič, veliteľ družstva v rámci služby hasičského a záchranného zboru mesta Offenbach am Main. Okrem samotnej riadnej služby musí v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré sa vzťahujú na hasičský a záchranný zbor toho mesta, pravidelne vykonávať službu „BvE“.

Počas služby „BvE“ musí byť RJ stále zastihnuteľný a musí mať so sebou zásahovú uniformu, ako aj služobné vozidlo, ktoré mu poskytol zamestnávateľ. Je povinný prijímať prichádzajúce hovory, v rámci ktorých je informovaný o udalostiach, vo vzťahu ku ktorým musí prijať rozhodnutia.

V určitých prípadoch je vyzvaný, aby sa dostavil na miesto zásahu alebo na služobný útvar. Počas služby „BvE“ si musí RJ vyberať miesto, na ktorom sa zdržiava, tak, aby sa v prípade poplachu dokázal s uniformou a týmto vozidlom využívajúcim oprávnenia spočívajúce vo výnimkách zo zákona o cestnej premávke a v práve prednosti dostaviť na hranicu mesta Offenbach am Main v lehote 20 minút.

Cez pracovné dni sa služba „BvE“ vykonáva od 17.00 hod. do 7.00 hod. nasledujúceho dňa. Počas víkendu táto služba pokrýva dobu od piatka 17.00 hod. od pondelka do 7.00 hod. Po 42 hodinovom pracovnom týždni môže byť uložená povinnosť vykonávať uvedenú službu cez víkend. V priemere RJ vykonáva službu „BvE“ cez víkend 10 až 15-krát do roka.

V období od 1. januára 2013 do 31. decembra 2015 zabezpečoval 126-krát službu „BvE“, pričom 20-krát musel reagovať na poplachy alebo vykonať zásah. Počas troch rokov počet poplachov, ku ktorým došlo počas doby, keď RJ vykonával službu „BvE“, tak bol v priemere 6,67 poplachu za rok.

RJ požiadal, aby služba „BvE“ bola považovaná za pracovný čas, a teda aby mu bola vyplatená príslušná odmena. Rozhodnutím zo 6. augusta 2014 jeho zamestnávateľ túto žiadosť zamietol.

Súdny dvor EÚ sa vyslovil:

Článok 2 bod 1 smernice 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo zákona o cestnej premávke a v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.

Záver pre prax v Slovenskej republike:

Z uvedeného vyplýva aj určitý záver pre interpretáciu § 96 ZP (hoci je otvorené, či by aj samotné ustanovenie § 96 ZP nemalo byť v kontexte poslednej rozhodovacej činnosti SD EÚ zmenené), kde je potrebné vzhľadom na to, že toto ustanovenie je transpozíciou práva EÚ, brať do úvahy aj eurokonformný výklad.

Ide o posúdenie, či aj iná situácia mimo pracoviska, kedy sa zamestnanec musí do nejakého času na pracovisko dostaviť, resp. je povinný reagovať na výzvy a požiadavky, je ekvivalentom pracovnej pohotovosti na pracovisku, a teda pracovným časom. Interpretácia sa má robiť podľa okolností konkrétneho prípadu, napr. početnosť týchto zásahov a rozsah zásahu do jeho voľného času (je rozdiel, ak takéto zásahy sú vykonávané napr. takmer každý deň alebo z času na čas, napr. raz za mesiac).