Pri otázkach týkajúcich sa nároku na dovolenku postupuje zamestnávateľ podľa príslušných ustanovení zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len "Zákonník práce").
Od 1. januára 2020 je účinná novela Zákonníka práce (zákon č. 380/2019 Z.z.), ktorou sa zmenil
§ 103 ods. 2 Zákonníka práce okrem iného tak, že nárok na dovolenku v trvaní najmenej päť týždňov má okrem zamestnanca, ktorý do konca kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov, aj zamestnanec, ktorý sa trvale stará o dieťa. Podľa článku II bodu 2 kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre zamestnávateľov, ktorí pri odmeňovaní postupujú podľa zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. na rok 2021 je základná výmera dovolenky päť týždňov.
Dovolenka vo výmere šesť týždňov patrí zamestnancovi, ktorý do konca roka dovŕši najmenej 33 rokov, a zamestnancovi, ktorý sa trvale stará o dieťa. To znamená, že zamestnanec vo verejnej správe (nevzťahuje sa to na zamestnancov v štátnej správe), ktorý má 31 rokov a trvale sa stará o dieťa, má v roku 2021 nárok na šesť týždňov dovolenky.
Čo sa týka preukazovania starostlivosti o dieťa zamestnávateľovi, posledná novela Zákonníka práce (č. 76/2021 Z.z.) definuje pojem trvalá starostlivosť o dieťa a osobu, ktorá sa o dieťa stará, v
§ 40 ods. 11 Zákonníka práce nasledovne:
„Zamestnanec trvale sa starajúci o dieťa na účely tohto zákona je zamestnanec, ktorý sa osobne stará o vlastné neplnoleté dieťa vrátane striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, a zamestnanec, ktorý sa osobne stará o neplnoleté dieťa zverené mu do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia súdu. Toto postavenie zamestnancovi vzniká dňom, keď zamestnávateľovi písomne oznámil, že sa trvale stará o dieťa podľa prvej vety, a zaniká dňom, keď sa zamestnanec prestal trvale starať o dieťa podľa prvej vety. Zánik trvalej starostlivosti o dieťa je zamestnanec povinný písomne oznámiť zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu.“
Zamestnanec nadobúda postavenie zamestnanca trvalo sa starajúceho o dieťa vtedy, keď túto skutočnosť písomne oznámi zamestnávateľovi a preukáže, že plní osobnú starostlivosť o neplnoleté dieťa (tzn. do dovŕšenia 18 rokov veku dieťaťa).
Odo dňa písomného oznámenia zamestnávateľovi vzniká zamestnancovi nárok na zvýšenie dovolenky z dôvodu trvalej starostlivosti o dieťa. V prípade, že sa zamestnanec prestane trvalo starať o dieťa, je povinný túto skutočnosť bez zbytočného odkladu písomne zamestnávateľovi oznámiť.
Zákon neupravuje spôsob, akým je zamestnanec povinný preukázať zamestnávateľovi trvalú starostlivosť o dieťa (dôkazné bremeno o starostlivosti o dieťa je na zamestnancovi, a teda on musí zamestnávateľovi preukázať, že sa stará o dieťa). Je na rozhodnutí konkrétneho zamestnávateľa, ako si určí pravidlá a spôsoby preukazovania trvalej starostlivosti o dieťa na účely vyššej výmery dovolenky, pričom zamestnávateľ by si mal zadefinovať tieto pravidlá vo svojom pracovnom poriadku alebo inom vnútornom predpise (napr. samostatná smernica upravujúca dovolenku zamestnancov trvale sa starajúcich o dieťa).
Pri uvedenej úprave môže zamestnávateľom pomôcť stanovisko Národného inšpektorátu práce zo dňa 24. januára 2020 (dostupné na:
https://www.ip.gov.sk/pracovnopravne-vztahy/dovolenka/?ip=nip
), ako aj zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p., ktorý upravuje osobnú starostlivosť o dieťa. Vo veci predkladania dokladov ide v praxi najčastejšie o nasledujúce doklady:
-
rodný list dieťaťa (v prípade vlastného dieťaťa);
-
súdne rozhodnutie (v prípade adopcie, resp. zverenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti);
-
čestné vyhlásenie zamestnanca, že sa trvale stará o dieťa žijúce s ním v domácnosti.
Zamestnávateľ môže rozhodnúť, že zamestnancovi, ktorý poberá daňový bonus na dieťa, bude nárok na zvýšenú výmeru dovolenky priznaný automaticky.
