Ako dohodnúť pracovný čas v pracovnej zmluve

Spôsoby dohodnutia pracovného času v pracovnej zmluve podľa Zákonníka práce

1. Výslovné dohodnutie pracovného času v pracovnej zmluve

Príklad:

„Pracovný čas zamestnanca je 40 hodín týždenne v priemere.“

„Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne v priemere.“

Použitie slova „najviac“ neznamená dohodnutie kratšieho pracovného času podľa § 49 ZP alebo možnosť zamestnávateľa určovať výkon práce od 0 hodín do 40 hodín týždenne, ale len rámec napr. na skrátenie pracovného času podľa § 85 ods. 5 ZP pri zaraďovaní do pracovných zmien.

Hoci uvedené možno uviesť v pracovnej zmluve aj iným spôsobom, napr. vyjadrením cez pracovné zmeny – pracovné zmeny sú v pondelok až piatok od 8.00 h do 16.00 h (s prestávkou v práci 30 minút), podľa § 43 ods. 2 ZP sa má dohodnúť dĺžka pracovného času, nie jeho organizácia.

Príklad:

Zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodol v pracovnej zmluve, že pracovný čas zamestnanca bude 40 hodín týždenne. Následne zamestnancovi nerovnomerne rozvrhol pracovný čas tak, že v niektoré týždne odpracuje 3 zmeny po 11 hodín, v niektoré týždne 5 zmien po 11 hodín (55 hodín). Zamestnanec tvrdí, že v pracovnej zmluve má dohodnutý pracovný čas 40 hodín týždenne, a teda že v žiadnom týždni nemôže pracovať ani menej, ani viac ako 40 hodín týždenne.

V pracovnej zmluve sa má dohodnúť pracovný čas – jeho dĺžka, nie spôsob jeho organizácie, ktorá nevyplýva z § 85, ale z iných ustanovení zákona. Povinnosť dohodnutia pracovného času „v priemere“ nie je daná, ale bez tohto doplnenia sa môže objaviť otázka, či takýmto dohodnutím nechceli zmluvné strany vyjadriť, že každý týždeň sa má práca vykonávať v rozsahu 40 hodín týždenne (skúmala by sa aj vôľa strán) – preto je lepšie uvádzať spojenie „v priemere“ (pozri aj časť textu o domáckej práci − § 52 ZP).

Kratší pracovný čas sa v zmysle § 49 ZP musí výslovne dohodnúť v pracovnej zmluve (a nemôže byť dohodnutý mimo neho ani určený zamestnávateľom na základe predchádzajúcej žiadosti zamestnanca). Príkladom môže byť: Pracovný čas zamestnanca je 20 hodín týždenne/20 hodín týždenne v priemere.

2. Dohodnutie pracovného času odkazom na kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovný čas

Pracovný čas možno dohodnúť aj odkazom na konkrétnu kolektívnu zmluvu (ktorá musí upravovať otázku pracovného času).

Príklad:

Pracovný čas zamestnanca sa spravuje čl. ... kolektívnej zmluvy ...

V tejto súvislosti si však treba dať pozor na to, že kolektívne zmluvy sa uzatvárajú len na dobu určitú, a teda zamestnávateľ by mal byť pripravený na situáciu, kedy kolektívna zmluva stratí účinnosť. Ak kolektívna zmluva stratila účinnosť a v pracovnej zmluve nie je dohodnutý pracovný čas, je to porušenie zákona zo strany zamestnávateľa (on zodpovedá za formálne vyjadrenie tejto skutočnosti), avšak neznamená to, že zamestnancovi sa nemôže prideľovať práca. V takomto prípade platí zákonná úprava pracovného času podľa § 85 ZP (kratší pracovný čas by musel byť výslovne dohodnutý v pracovnej zmluve).

3. Dohodnutie odkazom na konkrétny paragraf a konkrétne ustanovenie Zákonníka práce (resp. iného zákona), ktoré upravuje pracovný čas

Pracovný čas možno dohodnúť aj odkazom na konkrétne ustanovenie zákona. Napríklad: Pracovný čas sa spravuje § 85 ods. 5 ZP. Odkaz by mal byť dostatočne určitý. Z odkazu na § 85 ods. 5 ZP de facto vyplýva, že sa dohodol maximálny pracovný čas podľa tohto ustanovenia (určitým problémom odkazu na § 85 ods. 5 ZP je, že toto ustanovenie upravuje maximum „najviac“; v praxi sa ale ustálil záver, že takýto odkaz na ustanovenie neznamená dohodnutie pracovného času od 0 do 40 hodín/týždenne, ale 40 hodín/týždenne, prípadne jeho skrátenie v zmennom režime. Odkazom na § 85 ods. 5 ZP sa teda nedohodol kratší pracovný čas – § 49 ZP, ten sa musí dohodnúť výslovne.

Ak zamestnávateľ nesplní ani jednu z troch možností (Pozn.: Aj v prípade, ak napríklad stratí účinnosť kolektívna zmluva a v pracovnej zmluve sa nedohodla dĺžka pracovného času, pretože zamestnanec odmietol podpísať dodatok.), má postupovať podľa § 44 ods. 1 ZP.

Ďalšie spôsoby, ktoré ZP výslovne neuvádza

Vymedzenie pracovného času vo vnútornom predpise zamestnávateľa

Tento spôsob Zákonník práce výslovne neuvádza (a teda v tomto prípade nedovoľuje, keďže § 43 ods. 2 a 3 ZP sú kogentné ustanovenia). Vnútorný predpis môže slúžiť na určenie pravidiel organizácie pracovného času – začiatok a koniec, určenie pružného pracovného času.

Dohodnutie pracovného času cez mesačný fond pracovného času

Príklad:

Zamestnávateľ sa so zamestnancom v pracovnej zmluve dohodol na pracovnom čase 160 hodín mesačne. Je to v súlade so zákonom?

Zákonník práce ustanovuje maximálne limity pracovného času, pričom hovorí o týždňoch. Samotné dohodnutie rozsahu pracovného času 160 hodín mesačne (2 080 hodín ročne) ešte samo osebe nepredurčuje, či dôjde k porušeniu Zákonníka práce, alebo nie. Možno sa však domnievať, že pracovný čas sa má dohodnúť ako počet hodín týždenne a až následne sa má cez rozvrh riešiť otázka väčšej potreby práce v konkrétnom týždni.

Práca na zavolanie, nepravidelná výpomoc

Príklad:

Zamestnávateľ uzatvorí so zamestnancom pracovnú zmluvu s rozsahom pracovného času najviac 40 hodín týždenne s tým, že mu bude rozvrh pracovného času oznamovať podľa potreby práce v jednotlivé týždne, dni.

Takýto postup v SR nie je možný (okrem dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru).