Príspevok sa zaoberá právnou úpravou bezdôvodného obohatenia v pracovnoprávnych vzťahoch. V príspevku je poukázané na základnú charakteristiku bezdôvodného obohatenia, jednotlivé prípady bezdôvodného obohatenia a premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, doplnené súvisiacimi rozhodnutiam súdov.
- Vzor
Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym inštitútom a vzniká ako mimozmluvný záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho k bezdôvodnému obohateniu došlo (rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10C 204/2012 z 27. februára 2018). Právna úprava bezdôvodného obohatenia obsiahnutá v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len "Občiansky zákonník") sa v pracovnoprávnych vzťahoch nepoužije, keďže zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len "Zákonník práce") upravuje bezdôvodné obohatenie komplexne. To však neplatí v prípade ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktoré sa použijú na pracovnoprávne vzťahy.
Účelom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Zákonníku práce je zabrániť jeho vzniku na úkor iného a ak už takéto obohatenie vznikne, povinnosť toho, kto ho získal, vydať ho tomu, na úkor koho bolo získané. Zákonník práce na rozdiel od občianskoprávnej úpravy bezdôvodného obohatenia má určité špecifiká, pretože musí byť získaný v súvislosti s pracovným pomerom medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Predpokladom je, aby majetkový prospech bol získaný neoprávnene a tým vznikla druhému účastníkovi majetková ujma.
Medzi protiprávnym konaním a majetkovou ujmou musí byť príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno v tomto prípade nesie ten, kto sa domáha vydania neoprávneného majetkového prospechu (rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co 90/2011z 23. apríla 2012). Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 643/2000 z 23. januára 2002).
Podľa Zákonníka prácezamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu.
Ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.
Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný.
Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, ak ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré na vec vynaložil.
Bezdôvodné obohatenie je:
a)
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
b)
majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu,
c)
majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
d)
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu
Plnením bez právneho dôvodu je akékoľvek plnenie, na ktoré nevznikol zamestnancovi alebo zamestnávateľovi právny nárok. Najčastejším prípadom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu je plnenie, ku ktorému došlo omylom (rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 204/2012 z 27. februára 2018).
Tiež môže ísť o situáciu, keď zamestnávateľ neoprávnene uloží zamestnancovi pokutu a na jej úhradu vykoná zrážky zo mzdy zamestnanca v rozpore s § 131 Zákonníka práce. Iným príkladom bezdôvodného obohatenia zamestnávateľa je plnenie prijaté od zamestnanca na úhradu schodku v prípade, ak schodok vznikol úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia.
Rozsah, v akom sa zamestnanec zbavil uvedenej zodpovednosti, musí byť v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia bezpečne zistený, aby bolo možné určiť výšku bezdôvodného obohatenia, ktorý takto zamestnávateľ získal a ktorý je povinný vydať (R 32/1989). Bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu vzniká už samotným prijatím tohto plnenia; týmto okamžikom začína plynúť objektívna premlčacia doba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 1864/2000 z 30. mája 2001).
Majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu
Ďalším prípadom je bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, tzn. plnenie získané na základe právneho úkonu, ktorý vykazoval vady spôsobujúce jeho neplatnosť či už podľa ustanovení Zákonníka práce alebo Občianskeho zákonníka(rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 204/2012 z 27. februára 2018).
Podľa § 17 Zákonníka práce právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný. Právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám.
Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. Majetkový prospech získaný plnením z neplatného pracovnoprávneho úkonu je za určitých okolností bezdôvodným obohatením. Ak však v dôsledku neplatnosti pracovnoprávneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, v súlade s § 17 ods. 3 Zákonníka práce vzniká zodpovednosť zamestnávateľa za túto škodu.
Záväzok z bezdôvodného obohatenia vzniká len vtedy, ak majetková ujma z neplatného pracovnoprávneho úkonu nepredstavuje škodu zamestnanca. Záväzky z bezdôvodného obohatenia majú aj v pracovnoprávnych vzťahoch subsidiárnu povahu, z čoho vyplýva, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie je daná len vtedy, ak nie sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu.
Ak vznikla zamestnancovi škoda následkom neplatného právneho úkonu, záväzok z bezdôvodného obohatenia nevzniká.
Pokiaľ zamestnávateľ uhradí zamestnancovi túto škodu, nejde o plnenie bez právneho dôvodu - právnym dôvodom je tu zodpovednosť za škodu. Pre posúdenie, či z dôvodu neplatnosti právneho úkonu vznikol záväzok z bezdôvodného obohatenia alebo záväzok zo zodpovednosti za škodu, je významné, ktorý z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu neplatnosť právneho úkonu spôsobil, resp. či neplatnosť právneho úkonu bola spôsobená oboma účastníkmi.
Ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí výlučne zamestnanec, len v takom prípade je taký neplatný právny úkon na ujmu zamestnanca a zamestnanec je povinný vydať prípadné bezdôvodné obohatenie za splnenia zákonných predpokladov. Pokiaľ však neplatnosť právneho úkonu spôsobí zamestnávateľ výlučne sám, resp. spolu so zamestnancom, takáto neplatnosť nemôže byť na ujmu zamestnanca a v takomto prípade vzniká zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu.
Potom, pokiaľ zamestnanec prijme náhradu škody od zamestnávateľa, ktorá mu vnikla v dôsledku neplatného právneho úkonu, nejde o bezdôvodné obohatenie na jeho strane a môže si ho ponechať, pričom zamestnávateľovi ustanovenie § 17 ods. 3 Zákonníka prácevýslovne ukladá povinnosť nahradiť túto škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 123/2009 z 20. decembra 2010).
Majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol
Predpokladom bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je skutočnosť, že právny dôvod na plnenie v čase jeho poskytnutia existoval, ale dodatočne odpadol; ide o prípady, že právny dôvod odpadol uplynutím času, splnením rozväzovacej podmienky, objektívnou nemožnosťou plnenia alebo odstúpením od zmluvy (rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 204/2012z 27. februára 2018). Medzi prípady, kedy právny dôvod odpadol, možno zaradiť napríklad poskytnutie peňazí na nákup rôznych vecí, ktorý sa neuskutočnil (R 26/1975).
Majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov
Za majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov sa vo všeobecnosti považuje najmä
majetkový prospech získaný činnosťou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi
, pod ktoré sa zaraďujú aj prípady získania prospechu trestnou činnosťou a podobne (rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 204/2012z 27. februára 2018).Pri posudzovaní tejto činnosti je zvlášť potrebné prihliadať na hranicu medzi dovoleným a nedovoleným konaním; ďalej je potrebné prihliadať na to, či ide o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov a nie o nárok na náhradu škody. Ide napríklad o prospech získaný zneužívaním zamestnania na vlastnú zárobkovú činnosť. Pri hodnotení nepoctivosti zdrojov však platí domnienka poctivosti zdrojov majetkového prospechu, preto nepoctivosť zdroja musí preukázať ten, kto sa domáha vydania tohto majetkového prospechu (R 26/1975).
Vrátenie neprávom vyplatených súm
Zamestnanec, ktorý sa bezdôvodne obohatil na úkor zamestnávateľa tým, že prijal peňažné plnenie neprávom (t.j. bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol),
je povinný bezdôvodné obohatenie vydať zamestnávateľovi len vtedy, ak vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o peňažné plnenie nesprávne určené alebo omylom vyplatené
. V prípade, že nevedel ani nemohol z okolností predpokladať, že ide o peňažné plnenie nesprávne určené alebo omylom vyplatené, môže si zamestnanec bezdôvodné obohatenie, ktoré týmto spôsobom (neprávom) získal na úkor zamestnávateľa, ponechať.To, či zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o čiastku nesprávne určenú alebo omylom vyplatenú, je vecou konkrétneho posúdenia každého jednotlivého prípadu; rozhodné skutočnosti v tomto smere je povinný tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Pritom je potrebné mať na zreteli, že tzv. dobrá viera sa môže uplatniť len vtedy, ak ide o čiastky vyplatené neprávom. Tam, kde zamestnanec poberal určité plnenie po práve, a teda v čase jeho výplaty nejde o čiastky nesprávne určené ani o čiastky omylom vyplatené, sa táto subjektívna kategória nemôže uplatniť, pretože by bolo nelogické a nezmyselné zaoberať sa tým, či zamestnanec vedel alebo mohol z okolností predpokladať, že čiastky, ktoré legitímne prijal, ktoré sú mu vyplatené z legitímneho právneho dôvodu, sú zároveň nesprávne určené alebo omylom vyplatené (rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16 Co 248/2018 z 26. novembra 2019).
Vedomosť zamestnanca o tom, že plnenie mu neplatí alebo mu bolo poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Zamestnávateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať a na ňom je teda dôkazné bremeno, či zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu vyplatená suma nepatrí. Či zamestnanec vedel alebo musel s okolností predpokladať, že jemu vyplatená suma bola nesprávne určená alebo omylom vyplatená, keďže ide o vnútorný psychický stav zamestnanca, nemožno priamo preukázať. Preto možno tento stav vyvodzovať iba z okolností, za ktorých sa navonok prejavuje (rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 CoPr 1/2013 z 23. októbra 2013).
Táto právna úprava za určitých okolností dáva výhodu zamestnancovi. Zatiaľ čo zamestnávateľ je povinný bezdôvodné obohatenie vydať bez ohľadu na svoju prípadnú dobromyseľnosť, zamestnanec je v určitých okolnostiach chránený, a to v prípade, že mu zamestnávateľ nesprávne určil alebo omylom vyplatil určitú finančnú sumu. Zamestnanec je dobromyseľný, ak nevedel alebo nemohol z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. V tomto prípade nemôže zamestnávateľ neprávom žiadať vyplatené sumy od zamestnanca. Lehota na vrátenie neprávom vyplatených súm je stanovená objektívne tri roky od ich výplaty (rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co 90/2011 z 23. apríla 2012).
V praxi môže ísť o situáciu, keď zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi odstupné na základe výpovede z pracovného pomeru z dôvodov stanovených v Zákonníku prácealebo ak s ním uzatvoril z týchto dôvodov dohodu o skončení pracovného pomeru a ak sa neskôr (po vyplatení odstupného) ukázalo, že pracovný pomer neskončil, ale ďalej trvá. V tomto prípade ide o plnenie bez právneho dôvodu, ktorým zamestnanec získal na úkor zamestnávateľa bezdôvodné obohatenie. Zamestnanec vedel alebo z okolností musel predpokladať, že ide o plnenie poskytnuté neprávom, pretože pracovný pomer neskončil, ale ďalej trvá (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 304/2003 z 24. júna 2003).
Bezdôvodným obohatením sú aj neprávom vyplatené sumy na mzdách, keď k ich výplate došlo spravidla omylom mzdovej učtárne alebo z neznalosti mzdového predpisu a pod. Treba zdôrazniť, že môže ísť o neprávom vyplatené peňažné sumy akéhokoľvek druhu, teda nielen z titulu mzdy. Týka sa to však aj súm, ktoré zamestnávateľ vyplatil zamestnancovi na základe právoplatného rozsudku, ktorý bol neskôr zrušený (R 26/1975).
Premlčanie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
Keďže Zákonník práce neupravuje otázku premlčania práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, s odkazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa bude aplikovať právna úprava premlčania obsiahnutá v § 107 Občianskeho zákonníka. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (tzv. subjektívna premlčacia doba). Vyžaduje sa skutočná (preukázaná) vedomosť oprávneného, a teda nepostačuje, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2758/2006zo 14. augusta 2007).Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky
, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za
desať rokov
odo dňa, keď k nemu došlo (tzv. objektívna premlčacia doba). Ak však ide o vrátenie neprávom vyplatených súm, zamestnávateľ ich môže od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do
troch rokov
od ich výplaty. V tomto prípade sa neuplatní uvedená kombinovaná subjektívna a objektívna premlčacia doba. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.