Zamestnankyňa mala dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu podľa § 48 ZP, pričom išlo o zastupovanie iného zamestnanca na materskej dovolenke a rodičovskej dovolenke. Toto zastupovanie trvalo viac ako dva roky. Pri skončení zastupovania podľa § 48 ods. 4 písm. a) ZP sa pracovný pomer na určitú dobu skončí uplynutím dohodnutej doby (v tomto prípade vymedzeného určiteľnou udalosťou – skončenie zastupovania iného zamestnanca).
Môže zamestnávateľ v tomto prípade uzatvoriť so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu bez existencie dôvodu podľa § 48 ods. 4 ZP, resp. započíta sa trvanie pracovného pomeru na určitú dobu na zastupovania do celkového trvania pracovného pomeru na určitú dobu podľa § 48 ods. 2 ZP?
- Vzor
Stanovisko:
Z dôvodu komplexnosti je potrebné uviesť, že okrem § 48 ZP sa na pracovný pomer na určitú dobu vzťahuje aj § 252o ZP – „Prechodné ustanovenia v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19“. Na účely tohto textu sa kontextom aplikácie § 252o ZP nebudeme zaoberať.
Podľa § 48 ods. 2 ZP pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie na dva roky a možno ho predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.
Výnimky (vecné dôvody na ďalšie predĺženie, opätovné dohodnutie, resp. ak má trvať viac ako dva roky) upravuje § 48 ods. 4 a 6 ZP.
Zároveň reťazenie pracovných pomerov na určitú dobu má význam, len ak ide o opätovne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
Podľa § 48 ods. 3 ZP:
„Opätovne dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú je pracovný pomer, ktorý má vzniknúť pred uplynutím šiestich mesiacov po skončení predchádzajúceho pracovného pomeru na určitú dobu medzi tými istými účastníkmi.“
V predmetnom prípade pracovný pomer mohol aj bez vecného dôvodu trvať 2 roky. De facto otázka, či ide o zastupovanie alebo nie, je do rozsahu 2 rokov bezpredmetná. Po uplynutí 2 rokov možnosť naďalej pokračovať v pracovnom pomere na určitú dobu je daná, ak sú splnené podmienky podľa § 48 ods. 4 ZP. O to išlo aj v predmetnom prípade.
Ak napríklad pracovný pomer na určitú dobu trval 30 mesiacov (t. j. viac ako dva roky) a išlo o zastupovanie, pri posudzovaní súladu so zákonom sa posudzuje, či nad rámec dvoch rokov (teda v tomto prípade šesť mesiacov) bol daný vecný dôvod na jeho uzatvorenie. V predmetnom prípade sa však práca na určitú dobu vykonávala dva roky, kde tento vecný dôvod ani nemusel existovať.
Minimálne z tohto hľadiska nemožno tento čas nebrať do úvahy. Keďže zároveň pracovný pomer naďalej trval (po uplynutí dvoch rokov), v prípade uzatvorenia nového pracovného pomeru na určitú dobu neuplynulo ešte šesť mesiacov medzi skončením pracovného pomeru na určitú dobu (hoci na zastupovanie) a vznikom nového pracovného pomeru na určitú dobu (všeobecný dôvod) a čas 30 mesiacov sa nedelí na čas, kedy nemusel existovať vecný dôvod a kedy musel existovať.
Možno sa domnievať, že v tomto prípade neexistuje dôvod nezapočítania predchádzajúceho pracovného pomeru na určitú dobu podľa § 48 ods. 2 ZP pre účely celkového trvania pracovného pomeru na určitú dobu (§ 48 ods. 2 ZP nerozlišuje medzi pracovným pomerom na určitú dobu bez vecného dôvodu a s vecným dôvodom), a teda zamestnávateľ môže uzatvoriť so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu pred uplynutím 6 mesiacov, len ak má vecný dôvod podľa § 48 ods. 4, resp. 6 ZP. Prípustné by to bolo iba vtedy, ak by takúto odchýlku stanovil zákon.