Príspevok sa zaoberá právnou úpravou zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na odložených veciach. V príspevku je poukázané najmä na predpoklady vzniku tejto zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, postup pri uplatňovaní náhrady škody a premlčanie práva na náhradu škody.
- Vzor
Právna úprava náhrady škody obsiahnutá v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len "Občiansky zákonník") sa v pracovnoprávnych vzťahoch nepoužije, keďže zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len "Zákonník práce") upravuje náhradu škody komplexne. To však neplatí v prípade ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktoré sa použijú na pracovnoprávne vzťahy.
Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na odložených veciach (§ 193 Zákonníka práce) je vybudovaná na princípe objektívnej zodpovednosti; ak sú dané zákonné podmienky tejto zodpovednosti, neprichádza do úvahy eventuálne spoluzavinenie škody zamestnancom, poprípade zbavenie zamestnávateľa zodpovednosti za škodu (R 70/1970).
Zamestnanec musí preukázať, že mu vznikla škoda na veciach (či už poškodením, zničením, alebo stratou veci), ktoré odložil u zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, a to na mieste na to určenom (napríklad ak bolo ako miesto na to určené vyhradená skrinka) alebo na mieste, kde sa obvykle odkladajú.
Ak sa mu podarí túto okolnosť preukázať, zamestnávateľ mu zodpovedá za škodu, aj keď zo strany zamestnávateľa boli dodržané povinnosti uložené právnym predpisom, teda aj keď škodu spôsobil zamestnanec zamestnávateľa alebo iná osoba.
Tejto zodpovednosti sa zamestnávateľ nezbaví jednostranným vyhlásením, že nezodpovedá napríklad za obsah vreciek šatstva alebo za veci odložené na vešiaku, a to ani v prípade, že zamestnanec zamestnávateľovi vopred podpísal vyhlásenie, že nebude uplatňovať nárok na náhradu škody za veci, ktoré u zamestnávateľa odloží (ide tu nepochybne o neplatný úkon podľa § 17 Zákonníka práce) (Z III, s. 94, 95).
Ak by neboli splnené podmienky zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na odložených veciach zamestnanca, zodpovednosť zamestnávateľa treba posúdiť ešte v rámci všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu podľa § 192 Zákonníka práce( R 26/1977).
Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu
Zamestnávateľ zodpovedá za škodu na veciach, ktoré si u neho zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na to určenom, a ak nie je také miesto určené, potom na mieste, kde sa veci obvykle odkladajú. Za veci, ktoré sa do zamestnania obvykle nenosia, zamestnávateľ zodpovedá, len ak ich prevzal do úschovy, inak najviac do sumy 165,97 eura.
Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na odložených veciach sa vzťahuje výlučne na vzťah medzi zamestnávateľom a jeho vlastným zamestnancom (S IV, s. 983). Subjektom tejto zodpovednosti je nielen zamestnanec v
pracovnom pomere
, ale aj zamestnanec, ktorý vykonáva prácu na základe niektorej z
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
(dohoda o vykonaní práce, dohoda o brigádnickej práci študentov, dohoda o pracovnej činnosti) [§ 225 ods. 1 Zákonníka práce].Základnou podmienkou zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na odložených veciach je, že škoda vznikla na veci, ktorú zamestnanec odložil
na určenom mieste alebo na mieste, kam sa také veci obvykle ukladajú
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Ak nie je splnená táto základná podmienka, nie je potom už nutné sa zaoberať otázkou, či ide o odloženie vecí, ktoré zamestnanci obvykle do práce nosia alebo nie (sp. zn. 3 Tz 19/86).Plnenie pracovných úloh
je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. V
priamej súvislosti s plnením pracovných úloh
sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (§ 220 Zákonníka práce).Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu na odložených veciach, ak ide o
veci, ktoré sa obvykle nosia do zamestnania
. Za veci, ktoré sa do zamestnania obvykle nenosia, zamestnávateľ zodpovedá,
len ak ich prevzal do úschovy, inak najviac do sumy 165,97 eura
. Zo slovného znenia ustanovenia, v ??ktorom sa výslovne uvádza, že ide o veci, ktoré zamestnanci do práce obvykle nenosia, vyplýva, že okruh týchto vecí treba posudzovať zo všeobecného hľadiska, nielen zo subjektívneho hľadiska jednotlivého zamestnanca. Pritom treba zvážiť celkovú konkrétnu situáciu s prihliadnutím na povahu a miestnu situáciu pracoviska, na pracovnú náplň obvyklú u zamestnancov určitej kategórie a prípadne aj na to, v ktorom ročnom období došlo ku škode na odložených veciach.Okruh vecí, ktoré zamestnanci obvykle do práce nenosia, treba posudzovať nielen z vyššie uvedeného objektívneho hľadiska, ale aj so zreteľom na veci, ktoré sa obvykle do zamestnania nosia; okruh týchto vecí je príkladmo uvedený v § 151 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný zabezpečiť bezpečnú úschovu zvrškov a osobných predmetov, ktoré zamestnanci obvykle nosia do práce, ako aj obvyklých dopravných prostriedkov, ak ich zamestnanci používajú na cestu do práce a späť.
Patrí sem teda šatstvo a obuv, ktoré si zamestnanci odkladajú u zamestnávateľa po začatí práce, a to bez ohľadu na ich hodnotu (rozhoduje tu určitý druh vecí a nie ich hodnota), ďalej tiež pracovný odev, ktorý si zamestnanec po skončení práce ponecháva u zamestnávateľa, a bežné osobné predmety, ako napr. šperky bežne nosené do zamestnania, napr. prsteň (nie však cenná briliantová brošňa) alebo hodinky a tiež tašky, aktovky, kabelky a podobne. Sú nimi aj obvyklé dopravné prostriedky, ktoré zamestnanci používajú pri ceste do práce a späť. Vo všetkých týchto prípadoch musí ísť o veci, ktoré zamestnanci obvykle nosia do práce, nie teda o všetky predmety, ktoré v jednotlivých prípadoch zamestnanci u zamestnávateľa odložia (S III, s. 93-94).
Z judikatúry vyplýva:
-
za škodu spôsobenú odcudzením prenosnej kalkulačky odloženej u zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním zodpovedá zamestnávateľ v rámci zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na odložených veciach (Z IV, s. 418),
-
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi odcudzením mzdy v deň výplaty nie je obmedzená sumou 165,97 eura (Z IV, s. 982),
-
osobný automobil nemožno považovať za obvyklý dopravný prostriedok používaný zamestnancom na cestu do práce a späť, no nemožno vylúčiť zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 193 Zákonníka práceza škodu vzniknutú na osobnom automobile, ktorý zamestnanec umiestnil v objekte zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste, ktoré zamestnávateľ na to určil, alebo na mieste, na ktorom sa takéto dopravné prostriedky zamestnancov obvykle umiestňujú (R 39/1979),
-
veci patriace vodičovi služobného motorového vozidla, ktoré si ponechal v uzamknutom motorovom vozidle mimo pracovného času, nemožno považovať za veci odložené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na to určenom alebo na mieste, kde sa obvykle odkladajú (R 19/1983).
Uplatnenie práva na náhradu škody
Právo na náhradu škody zanikne, ak zamestnanec o nej písomne neupovedomil zamestnávateľa bez zbytočného odkladu, najneskôr v
lehote 15 dní odo dňa, keď sa o škode dozvedel
. Zamestnanec môže oznámiť vznik škody na odložených veciach aj
nadriadenému zamestnancovi
alebo inému vedúcemu zamestnancovi zamestnávateľa (Z IV, s. 981).Účelom je, aby škoda bola zamestnávateľovi oznámená v čo najkratšom čase a aby tak bolo zamestnávateľovi umožnené overiť si tvrdenie zamestnanca a zistiť príčinu škody a osobu, ktorá škodu spôsobila, a potom v čo najkratšom čase urobiť opatrenia na predchádzanie a zabránenie podobným škodám. Ide teda o oznamovaciu povinnosť zamestnanca voči zamestnávateľovi, u ktorého je v pracovnom pomere, a to pod sankciou zániku nároku na náhradu škody, ak túto povinnosť nesplní bez zbytočného odkladu, najneskôr do 15 dní odo dňa, keď sa o škode dozvedel.
V rámci tejto lehoty má zamestnanec povinnosť upovedomiť zamestnávateľa o strate alebo poškodení odloženej veci bez zbytočného odkladu, avšak zánik nároku na náhradu škody nastane až uplynutím lehoty 15 dní, aj keď v konkrétnom prípade mal zamestnanec možnosť upovedomiť zamestnávateľa o škode ešte skôr.
Po uplynutí tejto lehoty nezáleží už na tom, či zamestnancovi bránili vo včasnom splnení oznamovacej povinnosti nejaké objektívne alebo subjektívne prekážky, zánik nároku po uplynutí tejto lehoty nastane so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. V tomto zmysle má lehota 15 dní objektívny charakter (S III, str. 95). Zamestnanec však v tejto lehote nemá povinnosť zároveň uplatniť nárok na náhradu škody na veciach, ktoré u zamestnávateľa odložil (B 34/1989).
Premlčanie práva na náhradu škody
Keďže Zákonník práce neupravuje otázku premlčania práva na náhradu škody, s odkazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa bude aplikovať právna úprava premlčania obsiahnutá v § 106 Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu škody sa premlčí za
dva roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (tzv. subjektívna premlčacia doba). Vyžaduje sa skutočná (preukázaná) vedomosť oprávneného, a teda nepostačuje, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2758/2006zo 14. augusta 2007).Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za
tri roky
, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za
desať rokov
odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (tzv. objektívna premlčacia doba). Nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť v dobe, keď ešte plynú obe lehoty - lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna; márnym uplynutím jednej z týchto lehôt sa nárok premlčuje, i keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota.Objektívna premlčacia lehota predstavuje z hľadiska premlčania nároku na náhradu škody najneskorší limit, ktorý nemožno v žiadnom prípade prekročiť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2423/2006z 26. júla 2007). Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníkana premlčanie súd prihliadne
len na námietku dlžníka
. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.