Zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov

Právna úprava náhrady škody obsiahnutá v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“) sa v pracovnoprávnych vzťahoch nepoužije, keďže zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) upravuje náhradu škody komplexne. To však neplatí v prípade ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktoré sa použijú na pracovnoprávne vzťahy. Ak pôjde o výkon práce vo verejnom záujme, použijú sa aj príslušné ustanovenia zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v z. n. p. (ďalej len „zákon o výkone práce vo verejnom záujme“).

Zákonník práce upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu (§ 179 ods. 1) a osobitnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, t. j. zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať (§ 182 – 184), a zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov (§ 185). Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, pri ktorej je zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovo zavinenie, v prípade osobitnej zodpovednosti zamestnanca za škodu sa zavinenie zamestnanca predpokladá a zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, ak sa preukáže, že škoda vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia. Okrem toho v prípade všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie však neplatí v prípadoch osobitnej zodpovednosti zamestnanca za škodu.

Zamestnanec je povinný hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa [§ 81 písm. e)].

Zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie (§ 177 ods. 1 Zákonníka práce).

Predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

Zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov, ktoré mu zamestnávateľ zveril na základe písomného potvrdenia (§ 185 ods. 1 Zákonníka práce). Subjektom tejto zodpovednosti je nielen zamestnanec v pracovnom pomere, ale aj zamestnanec, ktorý vykonáva prácu na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o brigádnickej práci študentov, dohoda o pracovnej činnosti) [§ 225 ods. 1 Zákonníka práce]. Na rozdiel od zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov je možné uplatňovať aj voči zamestnancovi, ktorý ešte nedovŕšil 18 roku veku.

Zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov vymedziť okruh zamestnancov, s ktorými môže dohodnúť povinnosť, aby si dali poistiť predmet, ktorý im zamestnávateľ zveril, pre prípad straty a zničenia, a okruh zamestnancov, ktorým poistí zverený predmet pre prípad straty a zničenia (§ 185 Zákonníka práce).

Zamestnanec zodpovedá za škodu, ak k nej dôjde v dôsledku straty predmetu zvereného zamestnávateľom na základe písomného potvrdenia. Ak by zamestnanec zverený predmet poškodil, zodpovedal by v rámci všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. Za takéto predmety sa považujú napríklad osobné ochranné pracovné prostriedky, mobilný telefón alebo notebook. Takéto predmety musia byť určené individuálne a majú slúžiť zamestnancovi pri výkone práce. Okrem toho musí ísť o predmet, ktorý zamestnanec sám a výlučne používa a má možnosť kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu. Tak to však nie je, ak zverený predmet používajú aj iní zamestnanci v rámci svojej pracovnej činnosti vyplývajúcej z ich pracovných povinností (rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. 3 Cz 40/76). Zodpovednosť za stratu zverených predmetov neprichádza do úvahy v prípade predmetov, ktoré sú zamestnancom zverované za tým účelom, aby ich prepožičiavali ďalším osobám. To neplatí ani v prípade, že by zamestnanec prevzal tieto predmety na základe písomného potvrdenia, zodpovedal by iba podľa všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu (judikát R 40/1964 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk). Predpokladom uplatnenia zodpovednosti zamestnanca za zverené predmety je, že uvedený predmet je určený na používanie pre konkrétneho zamestnanca, preto zamestnávateľ nemôže uzatvoriť dohodu alebo podpísať potvrdenie o prevzatí do spoločnej zodpovednosti za zverený predmet viacerými zamestnancami. Na základe takéhoto potvrdenia nemožno prevziať zodpovednosť napríklad za nábytok alebo iné vybavenie prevádzky, lebo jednak už z ich povahy vyplýva, že zamestnanec ich používa spolu s ostatnými zamestnancami a ani nemá vytvorené podmienky na to, aby takéto vybavenie ochránil pred stratou (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžo/3/2018, z 28. februára 2019).

Písomné potvrdenie musí obsahovať jasne označený predmet, ktorý bol zamestnancovi zverený a potvrdenie prevzatia predmetu zamestnancovým podpisom (judikát R 30/1965 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk). Ak zamestnávateľ požaduje od zamestnanca náhradu škody z dôvodu zodpovednosti za stratu zverených predmetov a ak sa v konaní zistí, že nedošlo k zvereniu predmetov na základe písomného potvrdenia, je súd povinný ešte skúmať, či zamestnanec zodpovedá za škodu podľa všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu (judikát R 42/1983 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk). Na rozdiel zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, sa v tomto prípade nevyžaduje uzavretie žiadnej osobitnej dohody, ale postačuje písomné potvrdenie o prevzatí predmetov.

Zánik zodpovednosti za škodu

Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, ak sa preukáže, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia (§ 185 ods. 2 Zákonníka práce).

Zavinenie je vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania, ktoré je protiprávne. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách: vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V prípade úmyslu zahŕňa vždy vôľovú aj rozumovú zložku, kým v prípade nedbanlivostného zavinenia je rozumová zložka odlišná. Pri úmyselnom zavinení zamestnanec vedel, že svojím konaním spôsobí škodu a tento výsledok chcel dosiahnuť alebo vedel, že ju môže spôsobiť a pre prípad, že vznikne, bol s týmto výsledkom uzrozumený. O nedbanlivostné zavinenie ide vtedy, keď konajúci zamestnanec vedel, že škodu môže spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ju nespôsobí alebo síce nevedel, že škodu môže spôsobiť, ale vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o tom vedieť mal a mohol (rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 17CoPr/5/2016, z 27. septembra 2017).

Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu súd iba skúma, či sú splnené zákonné predpoklady na jej vznik, teda či zamestnanec prevzal zverené predmety na základe písomného potvrdenia, za predpokladu existencie pracovnoprávneho vzťahu, a či vznikla škoda stratou predmetov. Nie je potrebné zisťovať či ku škode došlo zavinením zamestnanca alebo bez jeho zavinenia(rozsudok Okresného súdu Poprad, sp. zn. 20Cpr/7/2019, z 31. januára 2020).

Zamestnanec preukáže, že nezavinil stratu jemu zverených predmetov na základe písomného potvrdenia, keď napríklad preukáže, že veci mal v uzatvorenej skrinke alebo keď sa v dôsledku utrpeného pracovného úrazu nemohol o veci postarať; stačí tiež, ak sa zistí, že napríklad zamestnávateľ neposkytol zamestnancovi uzamykateľnú skrinku na uloženie jeho vecí, v dôsledku čoho došlo k strate jemu zverených predmetov(judikát R 64/1961 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk).Zodpovednosti za stratu zverených predmetov sa môže zamestnanec zbaviť aj v dôsledku okolností vyššej moci alebo v dôsledku úmyselného konania tretích osôb (rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 17CoPr/5/2016 z 27. septembra 2017).

Peňažné nároky zamestnávateľa na náhradu škody spôsobenej stratou predmetov zverených zamestnancovi na písomné potvrdenie nezanikajú smrťou zamestnanca (§ 35 ods. 2 Zákonníka práce).

Uplatňovanie náhrady škody

Zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ (§ 191 ods. 1 Zákonníka práce). Ak však ide o výkon práce vo verejnom záujme, zamestnávateľ je povinný požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá (§ 13a ods. 1 zákona o výkone práce vo verejnom záujme). Pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase vzniku škody (§ 188 Zákonníka práce).

Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá (§ 191 ods. 2 Zákonníka práce). Keďže Zákonník práce neuvádza formu takéhoto oznámenia, zamestnávateľ môže zamestnancovi oznámiť požadovanú náhradu škody aj ústne. Lehota na informovanie zamestnanca má len poriadkový charakter a jej nedodržanie nebráni zamestnávateľovi uplatniť nárok na náhradu škody na súde.

Ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, zamestnávateľ je povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená (§ 191 ods. 3 Zákonníka práce). Hoci Zákonník práce neuvádza náležitosti takejto dohody, mala by obsahovať najmä identifikáciu zamestnávateľa a zamestnanca, určenie škody a spôsobu jej náhrady, záväzok zamestnanca nahradiť škodu v určenej sume, dátum a podpis zmluvných strán.

Požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady s výnimkou náhrady škody nepresahujúcej 50 eur je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov (§ 191 ods. 4 Zákonníka práce). Nesplnenie tejto povinnosti však nemá vplyv na platnosť dohody o spôsobe úhrady škody. Povinnosť vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov obsah dohody o spôsobe úhrady škody sa nevzťahuje na zamestnávateľa, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov (§ 12 ods. 2 Zákonníka práce).

Okolnosť, že Zákonník práce poskytuje ochranu zamestnávateľovi iba vo forme náhrady škody za stratu zverených predmetov vydaných zamestnancovi na základe písomného potvrdenia, nebráni tomu, aby zamestnávateľ mohol uplatniť nárok na ochranu vyplývajúci z vlastníctva k týmto predmetom proti tomu, kto tieto predmety ne­oprávnene zadržuje. Zamestnávateľ by preto mal mať nárok na vydanie vecí, ktoré boli zamestnancovi zverené na základe písomného potvrdenia, za predpokladu, že zamestnanec tieto veci ešte má. Tento nárok na ochranu vlastníctva sa však nepremlčuje a nezaniká ani uplynutím doby (5 Cz 33/1973).

Premlčanie práva na náhradu škody

Keďže Zákonník práce neupravuje otázku premlčania práva na náhradu škody, s odkazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa bude aplikovať právna úprava premlčania obsiahnutá v § 106 Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (tzv. subjektívna premlčacia doba). Vyžaduje sa skutočná (preukázaná) vedomosť oprávneného, a teda nepostačuje, že mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006, zo 14. augusta 2007). Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (tzv. objektívna premlčacia doba). Nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť v dobe, keď ešte plynú obe lehoty – lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna; márnym uplynutím jednej z týchto lehôt sa nárok premlčuje, i keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota. Objektívna premlčacia lehota predstavuje z hľadiska premlčania nároku na náhradu škody najneskorší limit, ktorý nemožno v žiadnom prípade prekročiť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 2423/2006, z 26. júla 2007). Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Zdroj: www.ropoaobce.sk