Automatický prechod zamestnancov aj bez prevodu majetku z hľadiska judikatúry Súdneho dvora EÚ

V podmienkach SR prechod práv a povinností zamestnancov upravuje § 28 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý v tomto smere reflektuje európsku legislatívu podľa smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (ďalej len „Smernica“).

Z dôvodu čo najširšieho pokrytia možných prípadov prechodu zamestnancov nepoužíva Smernica ani Zákonník práce pojem „prevod podniku“, ale širší pojem - prevod tzv. hospodárskej jednotky (subjektu). Zákonník práce v § 28 ods. 1 špecifikuje, že prechod zamestnancov nastáva v situácii, „ak sa prevádza hospodárska jednotka, ktorou je na účely tohto zákona, zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa alebo ak sa prevádza úloha alebo činnosť zamestnávateľa alebo ich časť k inému zamestnávateľovi“, pričom v tomto prípade prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa.

Najväčšie otázky a spory v tejto súvislosti vyvoláva posúdenie, či sa daný prevod podniku, činnosti alebo hospodárskej jednotky kvalifikuje ako prevod spôsobujúci aj prechod zamestnancov, t. j. či ide o tzv. relevantný prevod podniku. V tomto ohľade európska judikatúra ustálila, že základným a rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či ide o relevantný prevod, je skutočnosť, že hospodársky subjekt si zachová svoju identitu, čo vyplýva najmä zo skutočného pokračovania prevádzky alebo z jej obnovenia [rozsudok Súdneho dvora EÚ (ďalej len „ESD“) z 10. decembra 1998, Hidalgo a i., vo veci C‑173/96 a C‑247/96, EU:C:1998:595, bod 21; rozsudok ESD z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, bod 25, ako aj citovaná judikatúra].

Zákonník práce uvedené kritérium premietol do § 28 ods. 2, ktorý špecifikuje, kedy ide o tzv. relevantný prevod: „Prevod podľa odseku 1 je prevod hospodárskej jednotky, ktorá si zachováva svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková.“ Ide o transpozíciu článku 1 ods. 1 Smernice.

V neposlednom rade je dôležité spomenúť, aký je cieľ legislatívnej úpravy podľa Smernice a § 28 Zákonníka práce. Cieľom úpravy podľa Smernice je ochrana zamestnancov v prípade zmeny zamestnávateľa (rozsudky ESD z 20. januára 2011, CLECE SA, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 29, a z 20. júla 2017, Piscarreta Ricardo, C‑416/16, EU:C:2017:574, bod 37), ako aj zabránenie prepusteniu zamestnancov len z dôvodu, že dochádza k prevodu podniku alebo hospodárskej jednotky, a zabránenie zhoršenia situácie dotknutých zamestnancov len zo samotného dôvodu prevodu podniku (rozsudok ESD zo 6. apríla 2017, Unionen, C‑336/15, EU:C:2017:276, bod 18 a citovaná judikatúra).

V praxi spôsobuje pochybnosti a otázky posúdenie, aké zložky podniku musia byť pri prevode obsiahnuté, aby bolo možné hovoriť o prevode hospodárskej jednotky podľa Smernice, t. j. o relevantnom prevode. Často sa v praxi stáva, že personálna zložka podniku prevažuje nad inými zložkami (napr. hnuteľné veci či rôzne materiálne vybavenie), alebo dokonca tvorí jedinú podstatnú zložku podniku alebo činnosti, ktorá sa má prevádzať.

Samotný prevod zamestnancov bez prevodu hospodárskej jednotky nie je podľa Smernice ani Zákonníka práce možný, keďže pre zachovanie identity podniku má ísť podľa článku 1 Smernice o prevod „organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná, alebo doplnková.“ Zoskupenie zdrojov preto predpokladá, že okrem personálnej zložky podniku v podobe jej zamestnancov obsahuje v sebe podnik aj iné zdroje (podľa § 28 ods. 2 Zákonníka práce „hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky“).

Pri posúdení, či ide o relevantný prevod podniku, ak majú podnik tvoriť len zamestnanci, možno za prelomový judikát považovať prípad Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59). V prípade Liikenne ESD zdôraznil, že autobusovú dopravu nemožno považovať za činnosť, pri ktorej je podstatná ľudská pracovná sila, pretože takáto aktivita si vyžaduje značné hmotné prostriedky a zariadenia. ESD dodal, že neprevedenie hmotného majetku (autobusov) používaného pri prevádzkovaní dotknutých autobusových liniek z pôvodného na nového dodávateľa je okolnosťou, ktorú treba zohľadniť pri kvalifikácii prevodu podniku (t. j. či ide o relevantný prevod). Následne v rozsudku vo veci Liikenne ESD rozhodol, že vzhľadom na fakt, že hmotné aktíva významne prispievajú k výkonu činnosti autobusovej dopravy, absencia významného prevodu tohto majetku (autobusov), ktorý je nevyhnutný na riadne fungovanie subjektu, z pôvodného na nového dodávateľa verejnej autobusovej dopravy, musí viesť k záveru, že subjekt si neponechal svoju identitu, t. j. že nejde o relevantný prevod, ktorý by spôsobil prechod práv a povinností zamestnancov.

Ako už bolo spomenuté, zachovanie identity je rozhodujúcim kritériom pre splnenie podmienok na uskutočnenie tzv. relevantného prevodu. Obyčajné prevzatie hospodárskej činnosti určitého hospodárskeho subjektu iným hospodárskym subjektom neumožňuje dospieť automaticky k záveru o zachovaní identity zo strany posledného uvedeného subjektu. Identitu takého subjektu totiž nemožno obmedziť na činnosť, ktorú vykonáva. Táto identita vyplýva z viacerých neoddeliteľných zložiek, akými sú zamestnanci, ktorí ho tvoria, ich zaradenie, organizácia práce, spôsoby ich využívania, prípadne disponibilné prevádzkové prostriedky podniku (rozsudky ESD z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 41, a z 20. júla 2017, Piscarreta Ricardo, C‑416/16, EU:C:2017:574, bod 43).

Z tohto hľadiska preto možno za ďalší prelomový judikát ESD považovať prípad Grafe a Pohle (C-298/18), ktorý vniesol do danej problematiky nové svetlo. V uvedenom prípade ESD opätovne posudzoval splnenie podmienok pre relevantný prevod v situácii, keď bol prevod podniku realizovaný bez prevodu akéhokoľvek významného majetku, a posudzoval preto aj prípadný odklon od vlastnej judikatúry spočívajúcej v prípade Liikenne (C‑172/99).

V prípade Grafe a Pohle (C-298/18) išlo o to, že páni Grafe a Pohle dlhodobo pracovali v spoločnosti Südbrandenburger Nahverkehrs GmbH (ďalej len „SBN“) ako vodiči autobusu a predáci v uvedenej spoločnosti. Spoločnosť SBN prevádzkovala pre Landkreis Oberspreewald‑Lausitz (okres Oberspreewald‑Lausitz, Nemecko) verejnú autobusovú dopravu od 1. 8. 2008 až do septembra 2016, kedy tento okres uskutočnil novú verejnú súťaž na dané dopravné služby. SBN sa rozhodla nezúčastniť sa na novej verejnej súťaži, keďže sa domnievala, že nemôže predložiť ekonomicky únosnú ponuku. SBN ukončila svoju činnosť a svojim zamestnancom dala výpovede. Táto spoločnosť 19. 1. 2017 uzavrela dohodu o reorganizácii a sociálnom pláne so zamestnaneckou radou podniku, pričom táto dohoda stanovovala vyplatenie odstupného, ak zamestnanci nedostanú ponuku na zamestnanie od nového úspešného uchádzača v súťaži.

Nová zákazka na poskytovanie služieb verejnej autobusovej dopravy bola zadaná spoločnosti Kraftverkehrsgesellschaft Dreiländereck GmbH od 1. 8. 2017. Táto spoločnosť na poskytovanie daných služieb založila dcérsku spoločnosť OSL Bus GmbH (ďalej len „OSL“), v ktorej vlastnila 100 % vlastnícky podiel. Spoločnosť OSL najala väčšinu vodičov a väčšinu riadiaceho personálu zo spoločnosti SBN.

Pán Grafe pracoval od júla 1978 na plný pracovný úväzok ako vodič autobusu a predák v spoločnosti SBN. Listom zo dňa 27. 1. 2017 mu SNB dala výpoveď s účinnosťou od 31. 8. 2017. Od 1. 9. 2017 pracoval v spoločnosti OSL ako vodič. OSL mu však neuznala predchádzajúcu dobu zamestnania a zaradila ho podľa platnej kolektívnej zmluvy do prvého platového stupňa, t. j. do nižšieho stupňa. Pán Grafe sa v tejto súvislosti bránil proti výpovedi od spoločnosti SBN a tvrdil, že OSL musí pri jeho zaradení podľa profesijnej skúsenosti zohľadniť absolvovanú dobu zamestnania v spoločnosti SBN. Pán Grafe tvrdil, že jeho pracovná zmluva prešla na OSL v rámci prevodu podniku podľa Smernice.

Pán Pohle takisto pracoval od novembra 1979 na plný pracovný úväzok ako vodič autobusu a predák v spoločnosti SBN. Táto spoločnosť mu listom zo dňa 27. 1. 2017 dala výpoveď s účinnosťou od 31. 8. 2017. Nový úspešný uchádzač vo verejnej súťaži, spoločnosť Kraftverkehrsgesellschaft Dreiländereck GmbH a ani jej dcérska spoločnosť OSL ho nezamestnali. Pán Pohle sa v tejto súvislosti bránil proti výpovedi a subsidiárne požadoval vyplatenie odstupného na základe sociálneho plánu zavedeného spoločnosťou SBN. SBN vo vzájomnom návrhu tvrdila, že pracovná zmluva pána Pohleho bola pri prevode podniku prevedená na OSL a z tohto dôvodu nie je povinná vyplatiť mu odstupné.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania na ESD bol podaný v rámci sporu medzi pánmi Grafem a Pohleom na jednej strane a spoločnosťami SBN a OSL na druhej strane, ktorý sa týkal zákonnosti dania výpovede týmto zamestnancom zo strany spoločnosti SBN.

Spoločnosť OSL sa v konaní pred ESD odvolávala na rozsudok ESD Liikenne (C‑172/99) a tvrdila, že z dôvodu, že materiálne výrobné prostriedky, obzvlášť autobusy, neboli v predmetnom prípade prevedené na nového poskytovateľa služby autobusovej prepravy, nemohlo dôjsť k prevodu podniku podľa Smernice a uvedeného judikátu.

SBN v konaní pred ESD uviedla, že prevzatie autobusov novým dodávateľom, ktorý uspel vo verejnej súťaži, neprichádzalo do úvahy vzhľadom na platné technické a environmentálne normy. Podmienky verejného obstarávania totiž požadovali, aby autobusy neboli staršie ako 15 rokov. Zároveň by mali spĺňať aspoň environmentálnu normu „Euro 6“. Ku dňu zadania verejnej zákazky na obdobie 10 rokov bol priemerný vek autobusov spoločnosti SBN podľa jej tvrdení 13 rokov. Okrem toho, uvedené autobusy spĺňali len normy „Euro 3“ alebo „Euro 4“.

Podľa názoru spoločnosti SBN z dotknutej výzvy na predkladanie ponúk do verejnej súťaže vyplýva, že vodiči autobusu musia byť držiteľmi platného oprávnenia, poznať platné právne a odborné právne predpisy, musia byť schopní poskytnúť cestujúcim informácie, dobre poznať cestnú sieť a trasy, ovládať cestovný poriadok a príchody a odchody v obsluhovanej oblasti, poznať regionálne autobusové linky, prípoje, železničné trate, ako aj tarifné podmienky. SNB uviedla, že títo vodiči sú vo vidieckych oblastiach „nedostatkovým zdrojom“. Ich know‑how a znalosť trás umožňuje nasadenie vodičov autobusov spoločnosti SBN od 1. 8. 2017 s cieľom zabezpečiť kontinuitu služby verejnej dopravy. SBN z toho vyvodzuje záver, že práve títo vodiči utvárajú hospodársky subjekt.

V tomto kontexte ESD posudzoval na základe položenej prejudiciálnej otázky, či sa má na daný prípad uplatniť judikát Liikenne (C‑172/99) alebo či možno prevod činnosti (prevádzkovania autobusovej dopravy) považovať za prevod podniku, resp. hospodárskej jednotky aj vtedy, keď nedošlo k prevodu žiadneho významného majetku, najmä autobusov. ESD v tejto veci konštatoval, že aj keď ESD v prípade Liikenne (C‑172/99) uzavrel, že skutočnosť, že hmotný majetok využívaný na prevádzkovanie predmetných autobusových liniek nebol prevedený z pôvodného dodávateľa na nového, nemožno z uvedeného judikátu vyvodiť záver, že prevzatie autobusov sa má považovať za jediné kritérium určujúce, či ide o prevod podniku alebo nie. Vnútroštátny súd musí vždy posúdiť a zohľadniť konkrétne okolnosti každého prípadu.

ESD poukázal na fakt, že rešpektovanie nových technických a environmentálnych noriem vyžadovaných verejným obstarávateľom pri prevádzkových prostriedkoch z ekonomického a právneho hľadiska neumožňuje, aby podnik, ktorý získal zákazku (Kraftverkehrsgesellschaft Dreiländereck GmbH a jeho dcérska spoločnosť OSL), prevzal prevádzkové prostriedky od podniku, ktorý pôvodne dodával služby verejnej dopravy.

Podľa ESD bolo preto rozhodnutie nového dodávateľa diktované vonkajšími prekážkami (environmentálne a ekonomické požiadavky), v čom badať odlišnosť od už v minulosti rozhodnutého prípadu Liikenne (C‑172/99). V tomto ohľade preto ESD uzavrel, že absencia prevodu prevádzkových prostriedkov (autobusov) vyplývajúca z právnych, environmentálnych alebo technických požiadaviek nevyhnutne nebráni kvalifikácii prevzatia dotknutej činnosti ako „prevodu podniku“ podľa Smernice.

ESD ďalej konštatoval, že vzhľadom na to, že skupina pracovníkov vykonávajúcich trvalo spoločnú činnosť môže predstavovať hospodársky subjekt, tento subjekt si môže ponechať svoju identitu aj po prevode, pokiaľ sa nový zamestnávateľ neuspokojí s pokračovaním v činnosti, ale prevezme aj podstatnú časť pracovnej sily, ktorú jeho predchodca vyčlenil osobitne na túto činnosť. V takom prípade totiž nový zamestnávateľ získa organizovaný súbor prostriedkov, ktoré mu umožnia trvale pokračovať v činnostiach alebo v časti činností prevádzajúceho podniku (rozsudok z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 36).

Na základe uvedeného ESD konštatoval, že absencia prevzatia prevádzkových prostriedkov, ktoré sú potrebné na pokračovanie v ekonomickej činnosti (autobusov), nevyhnutne nebráni tomu, aby si subjekt dotknutý vo veci samej ponechal svoju identitu, a preto treba prevzatie podstatnej časti vodičov autobusov považovať za skutkovú okolnosť, ktorú treba zohľadniť pri kvalifikácii dotknutej transakcie ako prevodu podniku. Uvedené platí za predpokladu, že personál prevzatý novým prevádzkovateľom vykonával rovnaké alebo podobné úlohy a mal osobitné kvalifikácie a schopnosti, ktoré sú nevyhnutné pre pokračovanie v predmetnej ekonomickej činnosti bez jej prerušenia.

Na záver možno zosumarizovať, že aj keď prevod personálu bez relevantného prevodu hospodárskej jednotky nie je podľa Smernice ani Zákonníka práce možný, nie je vylúčené, že prevod podniku (hospodárskej jednotky) môže zahŕňať také prípady, keď bude hospodársku jednotku tvoriť prevažne jej personál, a to za splnenia uvedených podmienok. Dôsledné posúdenie okolností každého prevodu podniku (hospodárskej jednotky) je preto kľúčové pre zodpovedné posúdenie, či sú splnené kritériá pre automatický prechod zamestnancov od jedného zamestnávateľa k inému alebo nie.