- Vzor
V dôsledku modernizácie a zlepšovania pracovných postupov sa zvyšujú aj požiadavky na tvorbu a úpravu pracovného prostredia a pracovných podmienok zamestnancov. Toto prostredie je tvorené súborom vonkajších hmotných a nehmotných faktorov, ktoré priamo pôsobia na zamestnanca a jeho prácu. Zamestnanec trávi v tomto prostredí asi 1/3 dňa.
Pojmom pracovné podmienky možno rozumieť komplex podmienok, ktoré pôsobia na zamestnanca v pracovnom procese a vplývajú na jeho pracovný výkon.
Pracovné podmienky sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi a musia spĺňať základné požiadavky na rozvrhnutie pracovného času, odpočinok, zdravie a bezpečnosť zamestnancov.
Rozoznávame časové podmienky práce a podmienky pracovného prostredia nasledovne:
1. časové podmienky práce:
a) pracovný čas,
b) doba odpočinku,
2. pracovné prostredie:
c) úprava a vybavenie pracoviska,
d) bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci.
Tento príspevok bližšie rozoberá jednotlivé pracovné podmienky a ich legislatívnu úpravu.
Časové podmienky
Predstavujú dĺžku a štruktúru pracovného času, účelné striedanie práce a oddychu v rámci zmeny, pracovného týždňa a roka.
Definíciu pracovného času obsahuje § 85 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Podľa predmetného ustanovenia pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi a v ktorom vykonáva prácu a plní si povinnosti podľa pracovnej zmluvy. Uvedená definícia nie je úplne presná, keďže v rámci pracovného času dochádza zo strany zamestnanca aj k plneniu povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych a iných predpisov, nielen z pracovnej zmluvy.
Rozlišujeme denný, týždenný a ročný pracovný čas. Zákonník práce vychádza prevažne z týždenného pracovného času.
Zákonom stanovený pracovný čas zamestnanca v Slovenskej republike je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.
Pracovný čas môže byť rozvrhnutý rovnomerne alebo nerovnomerne. Na určenie, či ide o rovnomerné alebo nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času je skutočnosť, či je v každom týždni rovnaká dĺžka pracovného času, alebo či prípadný rozdiel nepresahuje 3 hodiny a pracovný čas v jednotlivých dňoch nepresiahne 9 hodín.
Zákonník práce pozná aj pružný pracovný čas. Je to spôsob rovnomerného alebo nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času, ktorý zamestnávateľ môže zaviesť kolektívnou zmluvou alebo po dohode so zástupcami zamestnancov. Pri pružnom pracovnom čase si zamestnanec v rámci stanovených alebo dohodnutých pravidiel určuje sám začiatok a koniec a aj dĺžku pracovnej zmeny a má tak možnosť usporiadať si pracovný čas podľa osobných potrieb v rámci ustanovených pravidiel.
Pružný pracovný čas sa môže uplatňovať len na tých pracoviskách, kde organizácia práce a technológia nevyžadujú úzku kooperáciu zamestnancov. Výhodou pružného pracovného času je najmä zlepšenie disciplíny práce, vyplývajúce z pocitu väčšej voľnosti, zodpovednosti a spoluúčasti na rozhodovaní pri voľbe pracovného režimu, zníženie absencie a nadčasovej práce. Pružný pracovný čas oceňujú viacerí zamestnanci najmä preto, že im pomáha skĺbiť pracovný život so súkromným, t. j. najmä starostlivosť o rodinu a jej potreby. Uplatňovanie pružného pracovného času tak predstavuje zlepšenie pracovných, ale aj iných životných podmienok zamestnancov.
Ustanovenie § 88 ods. 5 Zákonníka práce dáva možnosť zaviesť pružný pracovný čas najmä ako:
a) pružný pracovný deň, t. j. denný pružný pracovný čas – zamestnanec si sám volí začiatok pracovnej zmeny a je povinný v príslušnom pracovnom dni odpracovať celú pracovnú zmenu pripadajúcu na ten deň podľa zamestnávateľom určeného rozvrhu pracovného času;
b) pružný pracovný týždeň, t. j. týždenný pružný pracovný čas – zamestnanec si sám volí začiatok, ale aj koniec pracovnej zmeny. Pri tomto spôsobe rozvrhnutia pružného pracovného času nemá zamestnanec stanovenú dĺžku dennej pracovnej zmeny, ale iba dobu základného pracovného času. Zvyšok týždenného pracovného času (týždenný voliteľný čas) si zamestnanec určuje sám s tým, že je povinný v príslušnom týždni odpracovať celý určený týždenný pracovný čas, pričom dĺžka pracovnej zmeny v daný deň môže byť najviac 12 hodín;
c) pružné štvortýždňové pracovné obdobie – zamestnanec si sám volí začiatok a koniec pracovných zmien a je povinný v období štyroch po sebe nasledujúcich týždňov, ktoré určí zamestnávateľ, odpracovať pracovný čas určený zamestnávateľom na toto štvortýždňové obdobie;
d) iné pracovné obdobie – napríklad pružný pracovný mesiac.
Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.
Zamestnanci majú aj právo na odpočinok a zotavenie po práci. Dobou odpočinku sa rozumie akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom a patria do nej napríklad prestávky v práci, nepretržitý denný odpočinok a dni pracovného pokoja, ktorými sú dni nepretržitého odpočinku v týždni a sviatky.
Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút.
Prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času, avšak to neplatí, ak ide o prestávku na odpočinok a jedenie, pri ktorej sa zabezpečuje primeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia práce zamestnancom.
Prestávka, ktorá je poskytovaná z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci, sa do pracovného času započítava.
Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín a mladistvý zamestnanec aspoň 14 hodín v priebehu 24 hodín.
Tento odpočinok možno skrátiť až na 8 hodín zamestnancovi staršiemu ako 18 rokov v nepretržitých prevádzkach a pri turnusovej práci, pri naliehavých poľnohospodárskych prácach, pri poskytovaní univerzálnej poštovej služby, pri naliehavých opravárskych prácach, ak ide o odvrátenie nebezpečenstva ohrozujúceho život alebo zdravie zamestnancov, a pri mimoriadnych udalostiach. Ak zamestnávateľ skráti minimálny odpočinok, je povinný dodatočne poskytnúť zamestnancovi do 30 dní rovnocenný nepretržitý náhradný odpočinok.
Práca nadčas nesmie presiahnuť v priemere 8 hodín týždenne v období najviac štyroch mesiacov nasledujúcich po sebe, ak sa zamestnávateľ so zástupcami zamestnancov nedohodne na dlhšom období, najviac však 12 mesiacov nasledujúcich po sebe.
Zamestnávateľ je povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok. Ak povaha práce a podmienky prevádzky neumožňujú takto rozvrhnúť pracovný čas zamestnanca staršieho ako 18 rokov, poskytnú sa dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku v týždni v iných dňoch týždňa.
O ostatných prípadoch nepretržitého odpočinku v týždni pojednáva § 93 Zákonníka práce a možno ho dohodnúť len po dohode so zástupcami zamestnancov alebo, ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, po dohode so zamestnancom.
Pracovné prostredie
Jedným z ďalších faktorov, ktoré ovplyvňujú pracovný výkon zamestnanca a ktorý ľudia zvažujú pri výbere povolania, ale aj pri zotrvaní v ňom, je pracovné prostredie. Pracovné prostredie ovplyvňujú aj podmienky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „BOZP“). BOZP sa definuje aj ako stav pracovných podmienok, ktoré vylučujú nebezpečné a škodlivé faktory pracovného procesu na zamestnancov. Pracovné prostredie ovplyvňujú faktory ako hluk, osvetlenie, teplota, prúdenie a vlhkosť vzduchu, prašnosť a pod.
BOZP predstavuje systém viacerých právnych predpisov, ktoré bližšie upravujú jednotlivé podmienky.
Jedným zo základných predpisov z oblasti BOZP je zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“), ktorý v § 6 ustanovuje všeobecné povinnosti zamestnávateľa, kam patrí napríklad povinnosť zlepšovať pracovné podmienky a prispôsobovať ich zamestnancom, zohľadňovať pritom meniace sa skutočné a predvídateľné okolnosti a dosiahnuté vedecké a technické poznatky, zisťovať nebezpečenstvá a ohrozenia, posudzovať riziko a vypracovať písomný dokument o posúdení rizika pri všetkých činnostiach vykonávaných zamestnancami, určovať bezpečné pracovné postupy a pod.
Medzi základné povinnosti zamestnávateľa upravené v § 5 zákona o BOZP patrí aj povinnosť prispôsobovať práce schopnostiam zamestnanca a technickému pokroku, vydávať pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pod.
Pracovné podmienky ovplyvňuje aj hluk. Hluk je jeden z najrozšírenejších škodlivých faktorov pracovného prostredia. Požiadavky na zaistenie ochrany zdravia a bezpečnosti zamestnancov v súvislosti s expozíciou hluku na pracovisku a na predchádzanie rizikám a ohrozeniam, ktoré vznikajú alebo môžu vznikať v súvislosti s expozíciou hluku, najmä na predchádzanie poškodeniu sluchu upravuje zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) a Nariadenie vlády č. 115/2006 Z. z. o minimálnych zdravotných a bezpečnostných požiadavkách na ochranu zamestnancov pred rizikami súvisiacimi s expozíciou hluku. V prílohe č. 2 tohto nariadenia sú ustanovené limitné hodnoty expozície hluku a akčné hodnoty expozície hluku.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. je zamestnávateľ, ktorý používa alebo prevádzkuje zariadenia, ktoré sú zdrojom hluku, povinný zabezpečiť v súlade s osobitným predpisom (ktorým je nariadenie č. 115/2006 Z. z.) technické, organizačné a iné opatrenia, ktoré vylúčia alebo znížia na najnižšiu možnú a dosiahnuteľnú mieru expozíciu zamestnancov hluku a zabezpečia ochranu zdravia a bezpečnosti zamestnancov.
Ak zamestnávateľ používa alebo prevádzkuje zariadenia, ktoré sú zdrojom vibrácií, je povinný v súlade s nariadením vlády Slovenskej republiky č. 416/2005 Z. z. o minimálnych zdravotných a bezpečnostných požiadavkách na ochranu zamestnancov pred rizikami súvisiacimi s expozíciou vibráciám v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 629/2005 Z. z., zabezpečiť technické, organizačné a iné opatrenia, ktoré vylúčia alebo znížia na najnižšiu možnú a dosiahnuteľnú mieru expozície zamestnancov vibráciám a zabezpečia ochranu zdravia a bezpečnosti zamestnancov.
Na efektivitu práce vplýva aj osvetlenie. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť dostatočné osvetlenie pracovných priestorov. Podrobnosti o požiadavkách na:
a) denné osvetlenie pracoviska,
b) umelé osvetlenie pracoviska,
c) združené osvetlenie pracoviska,
d) pracovisko bez denného osvetlenia,
upravuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 541/2007 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na osvetlenie pri práci v znení zákona č. 206/2011 Z. z. Osvetlenie pri práci upravuje § 36 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). Tento zákon v § 36 ustanovuje povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť dostatočné osvetlenie pracovných priestorov.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.:
„Pracoviská, na ktorých je potrebné združené osvetlenie, alebo pracoviská bez denného osvetlenia možno prevádzkovať, len ak z technických, bezpečnostných alebo prevádzkových dôvodov nie je možné zabezpečiť denné osvetlenie.“
Základná právna úprava ochrany zdravia pred záťažou teplom a chladom pri práci je právne upravená v § 37 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Podľa predmetnej úpravy je zamestnávateľ povinný zabezpečiť:
a) posúdenie záťaže teplom a chladom pri práci,
b) pri dlhodobom výkone práce dodržiavanie prípustných hodnôt faktorov tepelno-vlhkostnej mikroklímy v závislosti od tepelnej produkcie organizmu zamestnanca,
c) pracovné podmienky zamestnancov tak, aby nebola prekračovaná únosná tepelná záťaž na pracoviskách, na ktorých nemožno dodržať prípustné hodnoty faktorov tepelno-vlhkostnej mikroklímy z dôvodu tepelnej záťaže z technológie, ako aj na iných pracoviskách počas dní, keď teplota vonkajšieho vzduchu nameraná v tieni presahuje 30 oC,
d) pracovné podmienky zamestnancov tak, aby nebola prekračovaná prípustná záťaž chladom,
e) dodržiavanie prípustných povrchových teplôt pevných materiálov a kvapalín, s ktorými prichádza do kontaktu pokožka zamestnanca,
f) vhodné osobné ochranné pracovné prostriedky, ochranný odev a pitný režim pri zvýšenej záťaži teplom alebo chladom.
Zabezpečovanie opatrení pri nadmernej záťaži teplom a chladom pri práci z dôvodu tepelnej záťaže z technológie je zamestnávateľ povinný po dohode so zástupcom zamestnancov upraviť vnútorným predpisom.
Zamestnávateľ je povinný zohľadňovať aj fyzické a psychické zaťaženie zamestnanca a senzorickú záťaž pri práci. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. je zamestnávateľ v oblasti ochrany zdravia pred fyzickou záťažou pri práci povinný:
a) zabezpečiť posúdenie fyzickej záťaže pri práci,
b) usporiadať a vybaviť pracoviská a miesta výkonu práce v súlade s ergonomickými zásadami a požiadavkami fyziológie práce,
c) dodržiavať najvyššie prípustné hodnoty celkovej a lokálnej fyzickej záťaže zamestnancov,
d) dodržiavať limitné hodnoty vynakladaných svalových síl a frekvencie pohybov,
e) dodržiavať smerné hmotnostné hodnoty pri manipulácii s bremenami a ďalšie minimálne bezpečnostné a zdravotné požiadavky pri ručnej manipulácii s bremenami,
f) zabezpečiť technické, organizačné a iné opatrenia, ktoré vylúčia alebo znížia na najnižšiu možnú a dosiahnuteľnú mieru zvýšenú fyzickú záťaž pri práci.
A v súvislosti s ochranou zdravia pred psychickou pracovnou záťažou a senzorickou záťažou pri práci je zamestnávateľ povinný (§ 38 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.):
a) zabezpečiť posúdenie psychickej pracovnej záťaže a senzorickej záťaže zamestnancov,
b) zabezpečiť technické, organizačné a iné opatrenia, ktoré vylúčia alebo znížia na najnižšiu možnú a dosiahnuteľnú mieru zvýšenú psychickú pracovnú záťaž a senzorickú záťaž zamestnancov,
c) dodržiavať minimálne bezpečnostné a zdravotné požiadavky pri práci so zobrazovacími jednotkami.
Na prácu v kanceláriách, v ktorých sa pracuje s počítačom, sa vzťahuje nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 276/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri práci so zobrazovacími jednotkami. Predmetné nariadenie ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci so zobrazovacími jednotkami. Zobrazovacou jednotkou sa podľa § 2 písm. a) tohto nariadenia rozumie „zariadenie s obrazovkou na znázorňovanie abecedno-číslicových alebo grafických znakov bez ohľadu na použitý spôsob zobrazovania.“ Z dikcie § 6 tohto nariadenia vyplýva pre zamestnávateľa povinnosť zabezpečiť pravidelné prerušovanie práce so zobrazovacou jednotkou najneskôr po štyroch hodinách nepretržitej práce.
Záver
Za účelom zlepšovania kultúry práce a pracovného prostredia zamestnávateľ vytvára primerané pracovné podmienky a stará sa o vzhľad a úpravu pracovísk, sociálnych zariadení a zariadení na osobnú hygienu.
Kvalitne vytvorené podmienky na pracovisku prispievajú k zvýšeniu pracovného výkonu zamestnanca a k jeho celkovej spokojnosti. Zamestnanci pri výbere zamestnania alebo pri zotrvaní na danom pracovnom mieste zvažujú aj možnosti pracovného prostredia.
Zdroj: www.ropoaobce.sk