Podľa § 144 ods. 2 ZP „prekážku v práci a jej trvanie je zamestnanec povinný zamestnávateľovi preukázať“. Zamestnanec musí preukázať, že nastala prekážka v práci a ako dlho trvala. Zamestnanec je povinný vtedy, ak to zákon ustanovuje (a zamestnávateľ sa na to pýta), aj preukázať skutočnosť, že prekážku v práci (napr. na vyšetrenie) nemohol uskutočniť mimo pracovného času. Právo mať vystavené potvrdenie a povinnosť vydať doklad spravidla vyplýva z osobitných predpisov.
- Vzor
Príklad:
V prípade dočasnej pracovnej neschopnosti pôjde o tlačivo potvrdené ošetrujúcim lekárom, ktorý je povinný uvedené tlačivo potvrdiť. Ide o potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Osobitné povinnosti zamestnancovi stanovuje zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákon č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca. Zákon o sociálnom poistení stanovuje aj povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§ 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve). Podľa § 233 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný potvrdzovať dočasnú pracovnú neschopnosť a dočasnú nemožnosť výkonu zárobkovej činnosti z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti poistenca, potreby ošetrovania chorého člena rodiny, tehotenstva a materstva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou.
Uznanie zamestnanca dočasne pracovne neschopným môže byť aj spätne.
Nepreukázanie prekážky v práci zamestnávateľovi
Ak by zamestnanec nedokázal preukázať prekážku v práci – dočasnú pracovnú neschopnosť, možno uvedené obdobie kvalifikovať ako neospravedlnené zameškanie pracovnej zmeny/práce. Podľa § 144a ods. 6 ZP o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Neospravedlnené zameškanie práce možno kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny [§ 47 ods. 1 písm. b) ZP] s možnosťou skončiť pracovný pomer výpoveďou alebo okamžite (pozri ďalej).
|
Prekážka existuje, ale zamestnanec včas nepožiadal o pracovné voľno |
Zamestnanec má právo na prekážku v práci, nejde o tzv. absenciu, ale môže ísť o porušenie povinnosti vyplývajúcej zo Zákonníka práce, a teda o porušenie pracovnej disciplíny. |
|
Prekážku v práci zamestnanec nevie preukázať |
§ 144a ods. 6 ZP – otázka tzv. absencie – porušenia pracovnej disciplíny |
Súhlas zamestnávateľa s prekážkou v práci
Ustanovenie § 144 ods. 1 ZP síce ustanovuje, že zamestnanec má požiadať zamestnávateľa včas o pracovné voľno (ak je prekážka vopred známa), ale ak prekážka v práci zasiahne do pracovného času (a teda situácia sa nedá riešiť mimo pracovného času), zamestnávateľ nemôže odmietnuť poskytnutie pracovného voľna. V § 144 ods. 1 ZP ide skôr o to, aby zamestnávateľ bol včas informovaný a vedel sa pripraviť. Toto platí o prekážkach v práci, na ktoré má zamestnanec právo. Prekážka v práci ako dočasná pracovná neschopnosť sa realizuje aj proti vôli zamestnávateľa. V prípade neočakávanej prekážky v práci o nej zamestnanec dodatočne upovedomuje a oznamuje jej predpokladané trvanie.
Neospravedlnená prekážka v práci
Zákonník pozná aj neospravedlnené prekážky v práci. Takúto prekážku v práci zamestnávateľ nie je povinný ospravedlniť a môže ju kvalifikovať ako absenciu. Nejde o výkon práce. Neospravedlnená prekážka v práci môže mať následok v prípade kvalifikácie správania zamestnanca ako porušenia pracovnej disciplíny krátenie dovolenky (§ 109 ods. 3 ZP) a pod.
Napríklad účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci (§ 141 ods. 8 ZP druhá veta).
Posúdenie neospravedlneného zameškania pracovnej zmeny
V § 144a ods. 6 ZP sa upravuje pravidlo o tom, kto rozhoduje, čo je neospravedlnené zameškanie pracovnej zmeny. O tejto skutočnosti rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (pozri aj § 12 ods. 2 ZP).
V prípade 21 Cdo 1655/2000 sa NS ČR vyslovil, že „Rozhodnutí o tom, že nepřítomnost zaměstnance v práci bude považována za neomluvené zameškání práce, není právním úkonem ...., neboť nejde o takový projev vůle, s nímž by právní předpisy spojovaly vznik, změnu nebo zánik práv a povinností účastníků pracovněprávního vztahu. Jedná se pouze o skutečnost (tzv. faktický úkon), která je hmotněprávním předpokladem pro právní úkony tam, kde to právní předpisy stanoví, a která není sama o sobě způsobilá přivodit následky v právních vztazích účastníků pracovněprávního vztahu. Na rozdíl od právních úkonů pro faktické úkony zákon nepředepisuje žádnou formu ani způsob, jakým mají být učiněny. Proto ani pro rozhodnutí o tom, že nepřítomnost zaměstnance v práci bude považována za neomluvené zameškání práce, zákon žádné požadavky na formu…nestanoví.“
Zdroj: publikácia Prekážky v práci