Osobitná právna úprava pri prekážkach v práci podľa § 143 ZP sa týka nielen prekážok v práci na strane zamestnanca (§ 143 ods. 1, 2 a 4 ZP), ale aj prekážok v práci na strane zamestnávateľa (§ 143 ods. 3 ZP). Podľa § 143 ods. 3 ZP „Prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa posudzujú ako výkon práce najviac v rozsahu prevádzkového času v určenom pružnom pracovnom období.“
- Vzor
Týmto ustanovením sa chce povedať, že prekážka v práci na strane zamestnávateľa z hľadiska rozsahu hodín nemôže presiahnuť prevádzkový čas, napr. ak by zamestnanec tvrdil, že vo voliteľnom pracovnom čase by si bol určoval príchody a odchody, ktoré by tento prevádzkový čas presiahli. V tomto ustanovení však možno identifikovať problém.
Príklad:
Základný pracovný čas je od 9.00 h do 15.00 h a voliteľný pracovný čas od 7.00 h do 9.00 h a 15.00 h do 18.00 h. Výpadok elektriny spôsobil, že sa nedá pracovať od 13.00 h do 17.00 h. V tomto prípade je jasné, že zásah do základného pracovného času je od 13.00 h do 15.00 h a do voliteľného pracovného času od 15.00 h do 17.00 h.
V základnom pracovnom čase by zamestnanec bol pracoval, a teda je to prekážka v práci na strane zamestnávateľa v rozsahu 2 hodiny. Vo voliteľnom pracovnom čase však nie je isté, či by zamestnanec pracoval, preto teda nie je jasné, či mu započítať 2 hodiny a podľa akého pravidla. Voliteľný pracovný čas si teda musí zamestnanec nadpracovať, ak to nie je možné, uplatní sa ustanovenie o prekážke v práci na strane zamestnávateľa.
Príklad:
Vyrovnávacie obdobie je 4 týždne = 20 dní × 8 hodín = 160 hodín.
a) Zamestnanec č. 1 má v 17. deň odpracovaných 142 hodín, zamestnanec č. 2 má v 17. deň odpracovaných 139 hodín. Prekážka v práci na strane zamestnávateľa trvala 18., 19., 20. deň.
Pravidlo § 143 ods. 3 ZP znamená, že sa každému zamestnancovi dopočíta čas len do 160 hodín.
b) Zamestnanec č. 1 má v 17. deň odpracovaných 142 hodín, zamestnanec č. 2 má v 17. deň odpracovaných 139 hodín. Prekážka v práci na strane zamestnávateľa trvala 18. a 19. deň; 20. deň prekážka v práci už netrvala. Ustanovenie § 143 ods. 3 ZP tento prípad priamo nerieši. Má sa každému zamestnancovi dopočítať za 18. a 19. deň len základný pracovný čas alebo priemerná dĺžka pracovného času v jeden deň (8 hodín)? [142 h + 16 h = 158 hodín (zostatok 2 hodiny), 139 h + 16 h = 155 hodín (zostatok 5 hodín)].
Preferovať možno druhý spôsob započítania. Maximálne však možno zamestnancovi započítať hodiny do rozsahu 160 hodín.
Zdroj: publikácia Prekážky v práci