Nadčasy – kedy sú povinné a ako sa preplácajú

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) jasne špecifikuje podmienky výkonu práce nadčas vrátane prípustných limitov jej nariaďovania, ako aj foriem jej kompenzácie. Účelom tohto článku je priblížiť základné pravidlá, ktoré sa viažu na povinnosť zamestnanca vykonať prácu nadčas, zákonom určené hranice jej aplikácie a spôsoby, akými sa takáto práca odmeňuje.

Právny rámec úpravy práce nadčas

Podľa zákonného znenia § 97 ods. 1 Zákonníka práce sa prácou nadčas rozumie „...práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien“. Charakteristickým znakom práce nadčas je teda skutočnosť, že zamestnanec vykonáva prácu nad rozsah určený rozvrhom pracovného času, pričom tak v zásade nekoná z vlastnej iniciatívy, ale na základe pokynu zamestnávateľa alebo s jeho vedomím. Pokiaľ zamestnanec koná z vlastnej iniciatívy vyžaduje sa súhlas zamestnávateľa. Štandardná dĺžka týždenného pracovného času je podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce 40 hodín (s určitými skráteniami napr. pri dvojzmennej alebo trojzmennej práci). Ak zamestnanec odpracuje viac ako tento rozsah, pričom uvedený rozsah nad rámec bol nariadený alebo odsúhlasený zamestnávateľom, ide o prácu nadčas.

Vo vzťahu k forme príkazu zamestnávateľa, ktorým nariaďuje výkon práce nadčas, je nevyhnutné upriamiť pozornosť na tú skutočnosť, že Zákonník práce, ani iný právny predpis platný v rámci Slovenskej legislatívy, neurčuje jeho formu. „Ako príkaz práce nadčas možno považovať aj uloženie takého rozsahu práce v krátkom termíne, že takáto práca sa nedá splniť bez práce nadčas. Z nariadenia práce nadčas musí byť zjavné, že ide o prácu nadčas, ktorá zasahuje do ustanoveného denného odpočinku po vykonanej práci pod