V podmienkach Slovenskej republiky sa aj v dnešnej dobe stretávame s výkonom závislej práce pomocou zakázaného zastreného systému výkonu práce na živnosť. Tieto dva základné systémy majú svoje vlastné špecifiká, pričom najmä voči sebe stoja zvýhodnené daňovo-odvodové zaťaženie v režime živností a ochrana, ktorú zamestnancovi poskytuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).
- Vzor
Závislá práca ako kritérium podmieňujúce aplikáciu Zákonníka práce
Zákonník práce vo svojom § 1 ods. 2 ustanovuje definíciu závislej práce. Závislá práca je taká práca, ktorá je vykonávaná (i) vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, (ii) osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, (iii) podľa pokynov zamestnávateľa, (iv) v mene zamestnávateľa, a ktorá je vykonávaná (v) zamestnancom v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Práca (činnosť), ktorá napĺňa uvedenú definíciu, môže byť podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v Zákonníku práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Uvedené skutočnosti rezultujú v záver, že práca, ktorá napĺňa znaky závislej práce, nemôže byť vykonávaná v režime živnostenského oprávnenia, teda ako podnikanie.
Totožný záver zastáva aj odborná spisba: „Tým, že sa vyžaduje, že musí ísť o prácu vykonávanú v mene zamestnávateľa, a nie v mene zamestnanca, celkom zásadným spôsobom sa odlišuje od pojmu „podnikanie“ tak, ako ho vymedzuje Obchodný zákonník alebo živnostenský zákon“