Práca na živnosť vs. pracovný pomer

Závislá práca ako kritérium podmieňujúce aplikáciu Zákonníka práce

Zákonník práce vo svojom § 1 ods. 2 ustanovuje definíciu závislej práce. Závislá práca je taká práca, ktorá je vykonávaná (i) vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, (ii) osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, (iii) podľa pokynov zamestnávateľa, (iv) v mene zamestnávateľa, a ktorá je vykonávaná (v) zamestnancom v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Práca (činnosť), ktorá napĺňa uvedenú definíciu, môže byť podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v Zákonníku práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Uvedené skutočnosti rezultujú v záver, že práca, ktorá napĺňa znaky závislej práce, nemôže byť vykonávaná v režime živnostenského oprávnenia, teda ako podnikanie.

Totožný záver zastáva aj odborná spisba: „Tým, že sa vyžaduje, že musí ísť o prácu vykonávanú v mene zamestnávateľa, a nie v mene zamestnanca, celkom zásadným spôsobom sa odlišuje od pojmu „podnikanie“ tak, ako ho vymedzuje Obchodný zákonník alebo živnostenský zákon“[1]

Analytici Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky uvádzajú, že: „Na základe definície Eurofound (2013) je fiktívnym živnostníkom SZČO bez vlastných zamestnancov, ktorá nespĺňa aspoň dve z nasledovných kritérií: samostatnosť – má viac ako jedného klienta, pre ktorého pracuje, subdodávky – v prípade potreby má možnosť zamestnať zamestnancov, rozhodovacia právomoc – je schopný robiť dôležité rozhodnutie týkajúce sa jeho plánovania.“[2]

Výhody a nevýhody práce na živnosť

Napriek uvedeným záverom možno pozorovať sn