Jednostranné preradenie na inú prácu predstavuje jednostranný právny úkon zo strany zamestnávateľa, ktorý má za následok zmenu druhu vykonávanej práce zamestnancom, v porovnaní s tým, ako bola dohodnutá v podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ZP, resp. vykonávanie dohodnutého druhu práce na inom mieste, ako na tom, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce.
Za predpokladu, že pominú dôvody, pre ktoré prišlo k jednostrannému preradeniu na inú prácu zo strany zamestnanca, má zamestnávateľ taxatívnu povinnosť „vrátiť“ ho na výkon dohodnutého druhu práce v zmysle pracovnej zmluvy, resp. na pôvodné miesto výkonu práce.
V prípade splnenia všetkých hmotnoprávnych i procesnoprávnych podmienok upravených v § 55 ZP zamestnávateľom, nemá zamestnanec právo odmietnuť vykonávať prácu iného druhu alebo na inom mieste. Negatívny postoj zamestnanca môže zamestnávateľ hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny s následnou možnosťou sankčného postihu.
Zákonník práce nestanovuje všeobecnú obligatórnu formu oznámenia zamestnávateľa zamestnancovi, že prichádza k jeho jednostrannému preradeniu na inú prácu. Písomná forma oznámenia sa vyžaduje len v prípade, že jednostranným preradením na inú prácu prichádza k zmene obsahu pracovnej zmluvy, t. j. zamestnávateľ nevie zamestnanca preradiť na inú prácu v rámci pracovnej zmluvy v zmysle § 55 ods. 3 ZP, ale musí ho preradiť na iný druh práce alebo iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve v zmysle § 55 ods. 6 ZP. Nesplnenie si povinnosti písomného vyhotovenia tohto oznámenia však nemá vplyv na jeho platnosť, t. j. k jednostrannému preradeniu zamestnanca na inú prácu prišlo s následným vznikom objektívnych právnych následkov.