Zásada rovnakej mzdy za rovnakú prácu

Vydané: 4 minúty čítania

Zásada rovnakej mzdy za rovnakú prácu patrí medzi základné zásady pracovného práva týkajúce sa odmeňovania zamestnancov. Predmetná zásada je upravená v ustanovení § 119a zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“). Za rovnakú prácu sa podľa tohto ustanovenia považuje „práca rovnakej alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa“.


  • Vzor

Za istých podmienok môže byť mzda zamestnancov na rovnakej pozícii odlišná. Medzi tieto podmienky patrí najmä stanovenie objektívnych kritérií, na ktorých je založené odmeňovanie zamestnancov u daného zamestnávateľa. Tieto kritériá musia byť objektívne merateľné a  musia byť zamestnancom známe.

Aj v prípade práce na rovnakej pracovnej pozícii nemusia zamestnanci vykonávať prácu rovnakej hodnoty. Kritériá aplikované zamestnávateľom pri určovaní výšky mzdy konkrétneho zamestnanca však musia byť objektívne merateľné. Medzi tieto kritériá patria napríklad merateľná výkonnosť, počet a náročnosť zadaných pracovných úloh, dosiahnutá prax, dosiahnuté ciele atď.

Zamestnávateľ na tieto účely môže prijať vnútorný predpis, resp. internú smernicu o odmeňovaní, v ktorej budú podrobne určené podmienky a kritériá odmeňovania. Prijatím takéhoto vnútorného predpisu a najmä riadením sa stanovenými kritériami dosiahne zamestnávateľ spravodlivosť v odmeňovaní a zároveň predíde možným sťažnostiam zo strany zamestnancov.

V prípade, ak sa zamestnanec domnieva, že dochádza k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a dosahuje nižšiu mzdu ako jeho kolegovia na rovnakej pracovnej pozícii, môže adresovať zamestnávateľovi žiadosť o dorovnanie mzdy a zároveň o doplatenie rozdielu v mzde za obdobie, kedy dochádzalo k nedôvodným rozdielom v mzde. Zákonník práce nešpecifikuje obsah tejto žiadosti a ani lehotu na odpoveď, prípadne vybavenie tejto žiadosti zamestnávateľom. Obsahom žiadosti by mali byť skutočnosti, ktoré podľa zamestnanca odôvodňujú jeho žiadosť, a určená dostatočne dlhá lehota na vybavenie žiadosti zamestnávateľom (napr. 15 – 30 dní).

V prípade, ak zamestnávateľ žiadosti dobrovoľne nevyhovie, resp. zamestnanec sa neuspokojí s obsahom odpovede ako reakcie na jeho žiadosť, má zamestnanec ďalšie možnosti:

  1. podanie podnetu na miestne príslušný inšpektorát práce na výkon kontroly u tohto zamestnávateľa;
  2. žaloba na súd na dorovnanie mzdy a doplatenia rozdielu v mzde.

Žalobu aj podnet je možné podať súčasne, resp. žalobu je možné podať aj bez podania podnetu a naopak. Ak inšpektorát práce zistí porušenie § 119a Zákonníka práce, uloží zamestnávateľovi pokutu a príslušné opatrenia na nápravu zistených nedostatkov. Zamestnávateľ môže čeliť pokute za porušenie pracovnoprávnych predpisov ako aj nároku zamestnanca na dorovnanie mzdy a doplatenia rozdielu v mzde uplatneného súdnou cestou.

Na nárok na doplatenie mzdy sa aplikuje všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, t. j. zamestnanec nemá nárok na doplatenie rozdielu v mzde splatnej pred viac ako 3 rokmi od doručenia žiadosti zamestnávateľovi alebo od podania žaloby na súd, ak mu zamestnávateľ neuhradí dorovnanie mzdy na základe podnetu.

 

Praktický príklad:

Zamestnankyňa A pracuje na pracovnej pozícii projektová manažérka u zamestnávateľa celkovo 2 roky (od začiatku jej pracovného pomeru u zamestnávateľa), má vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa a ovláda 3 svetové jazyky, pričom denne komunikuje minimálne v 2 jazykoch a navyše je spôsobilá zastúpiť dve ďalšie kolegyne.

Na rovnakej pozícii pracuje iná zamestnankyňa B, ktorá u zamestnávateľa pracuje 4 roky, pričom na uvedenú pozíciu bola povýšená pred rokom, má ukončené stredoškolské vzdelanie, neovláda žiadny cudzí jazyk a nie je spôsobilá zastupovať inú kolegyňu. Zamestnankyňa B má vyššiu hrubú mzdu o 350 eur ako zamestnankyňa A. Zamestnávateľ neprijal žiadnu internú smernicu, na základe ktorej sú určené kritériá odmeňovania zamestnancov. Zamestnankyňa A sa domnieva, že v jej prípade dochádza k porušeniu zásady rovnakej mzdy za rovnakú prácu.

V prípade, ak by sa zamestnankyňa A obrátila na zamestnávateľa o žiadosťou na dorovnanie mzdy na minimálne na úroveň zamestnankyne B a o doplatenie rozdielu v mzde, zamestnávateľ by jej mal vyhovieť.