V praxi sa možno v pracovnom práve stretnúť aj s interakciami dvoch právnych predpisov z úplne iných oblastí (pracovnoprávny a občianskoprávny – spotrebiteľský), pričom sú spojené spoločnou udalosťou (zrušenie letu na zahraničnej pracovnej ceste).
- Vzor
Situácia: Zamestnanec bol vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu. Zamestnávateľ hradí ubytovanie, cestovné náklady (letenku, miestnu dopravu), stravné, poistenie. Zamestnancovi napr. dňa 30.7. zrušia spiatočný večerný let. Na účely tohto príkladu pôjde o pracovnú cestu, keď zamestnanec ráno odchádza na jednodňovú cestu a večer sa vracia alebo odchádza deň predtým a ďalší deň večer sa vracia – v prípade zamestnancov z Bratislavy to umožňuje prítomnosť viedenského letiska, kde viaceré linky do kľúčových miest ako napr. Brusel odchádzajú ráno a vracajú sa večer. Ide o leteckú spoločnosť z EÚ a z letiska v EÚ.
V tomto prípade zrušenie večerného letu (ak je to posledný let) znamená, že neexistuje letecká alternatíva návratu na územie SR v daný deň (ak opomenieme iné formy transportu – napr. nočný vlak). Podľa osobitného prepisu (ku ktorému sa vrátime) letecká spoločnosť zodpovedá za osud cestujúceho (neplatí to však vždy) – má povinnosť v súvislosti s ubytovaním a stravou cestujúceho.
V tomto prípade letecká spoločnosť:
- uhradila náklady na ubytovanie, ktoré zamestnanec vynaložil (noc strávená v príslušnom hoteli v mieste odletu),
- uhradila náklady na stravu – večera a raňajky,
- zaplatila zamestnancovi kompenzáciu (náhradu) podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91– (ďalej na účely tohto článku len „nariadenie 261/2004“) – v jednoduchších prípadoch je to 250 €,
- zamestnancovi zabezpečila let v ďalší deň.
Zamestnávateľ, vzhľadom na to, že zahraničná pracovná cesta neskončila v očakávaný deň (30.7.), ale 31.7. musel podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnancovi uhradiť stravné za ďalší deň – podľa príslušnej krajiny (spravidla 45 €/deň – napr. SRN, Belgicko) a príslušného časového pásma (z hľadiska dĺžky zahraničnej pracovnej cesty v kalendárny deň).
Pre zamestnávateľa tu vzniklo niekoľko otázok:
1. môže zamestnávateľ zohľadniť leteckou spoločnosťou uhradenú stravu vo výške stravného, ktoré zamestnancovi patrí za dni 30.7. a 31.7., t. j. krátiť ho?
2. komu patrí kompenzácia 250 € od leteckej spoločnosti, vzhľadom na to, že letenku hradil zamestnávateľ a nie zamestnanec?
3. môže si zamestnávateľ započítať škodu, ktorá mu vznikla (vyššie náklady) voči kompenzácii 250 € vyplatenej cestujúcemu zamestnancovi (napr. z dôvodu vzniku škody)?
4. môže si zamestnávateľ uplatniť škodu (zvýšené náklady) voči leteckej spoločnosti?
Uvedené otázky umožňujú vysvetliť aj niekoľko právnych inštitútov pracovného práva.
Práva cestujúcich – zamestnancov a ich zamestnávateľov v leteckej preprave
V leteckej doprave sa upravuje ochrana slabšej strany spotrebiteľa – cestujúceho. Cieľom tohto článku nie je až tak analyzovať, aké právo má cestujúci (prepravovaná osoba) z hľadiska svojich práv voči leteckej spoločnosti, ale zamerať sa na pracovnoprávne súvislosti spojené so zrušením letu cestujúceho zamestnanca.
Práva cestujúcich upravuje nariadenie 261/2004. [1] Nejde však o jediný predpis – platí aj tzv. Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu (tzv. Montrealsky dohovor) [2] Riešia sa tam otázky vo vzťahu k strate batožiny, nehodám, omeškaniu a pod.
Pre bližšie informácie o ich vzťahu, aplikácii je potrebné pozrieť si príslušné články z daného odvetvia (nápomocné môže byť aj ďalej uvedené výkladové usmernenie Európskej komisie k nariadeniu 261/2004). V analyzovanom prípade bol ustálený stav, t. j. letecká spoločnosť z EÚ nerozporovala svoju povinnosť a zamestnancovi vyplatila kompenzáciu (250 €) a náklady na ubytovanie a stravu podľa nariadenia 261/2004. K samotnému nariadeniu 261/2004 však existuje celý rad súdnych sporov pred Súdnym dvorom EÚ, keď letecká spoločnosť odmietla plniť (to však nie je predmetom článku).
Povaha kompenzácie podľa nariadenia 261/2004
Základnou otázkou, ktorú si zamestnávateľ kládol je otázka súvisiaca s tým, komu patrí kompenzácia podľa nariadenia 261/2004 – zamestnancovi (ako cestujúcemu) alebo zamestnávateľovi ako osobe, ktorá letenku zakúpila.
Nariadenie 261/2004 (t. j. ide o právny predpis EÚ, ktorý je priamo účinný na území SR) v čl. 1 upravuje svoj predmet: Toto nariadenie za podmienok špecifikovaných nižšie ustanovuje minimálne práva cestujúcich, keď:
a) im bol proti ich vôli odmietnutý nástup do lietadla,
b) bol ich let zrušený,
c) ich let má meškanie.
V čl. 1 nariadenia 261/2004 je teda uvedené, že ide o práva cestujúcich. Ide teda o prepravovanú osobu, čo môže byť osoba, ktorá cestuje za pracovným účelom (zamestnanec, SZČO, právnik a pod.) alebo súkromne (na dovolenku).
Na tomto mieste si pomôžeme závermi aj od iných odborníkov (keďže autor článku sa venuje primárne pracovnému právu). [3]
„Nařízení č. 261/2004 pojem „cestující“ nijak nedefinuje.
Cestující je nicméně definovány Nařízení č. 785/2004, podle něhož je „cestujícím" osoba, která se účastní letu se souhlasem leteckého dopravce, přičemž za cestující nej sou považováni členové posádky letadla, kteří jsou ve službě (čl. 3 písm. g) Nařízení č. 785/2004). Tato definice cestujícího je analogicky použitelná i pro Nařízení č. 261/2004.
Vedle toho podle SD EU, který se v rozsudku ve věci Wucher Helicopter GmbH, Euro-Aviation Versicherungs AG proti Fridolínu Santerovi zabýval vztahem mezi definicí cestujícího v Nařízení č. 785/2004 a Montrealské úmluvě, navíc „osoba, která spadá pod pojem , cestující' ve smyslu čl. 3 písm. g) nařízení č. 785/2004, spadá rovněž pod pojem cestující' ve smyslu článku 17 této úmluvy, pokud byla přepravena na základě ,přepravní smlouvy' ve smyslu článku 3 uvedené úmluvy" (bod 42 rozsudku Soudního dvora ze dne 26. února 2015. Věc C-6/14. Wucher Helicopter GmbH, Euro-Aviation Versicherungs A G proti Fridolínu Santerovi. In: EUR-Lex [právní informační systém]. Úřad pro publikace Evropské unie [cit. 23.04.2018].).
Za „cestujícího“ bude nutné považovat také zaměstnance, který byl vyslán zaměstnavatelem, jenž uzavřel přepravní smlouvu, na služební cestu (bod 52 rozsudku Soudního dvora ze dne 17. února 2016. Věc 429/14. Air Baltic Corporation AS proti Lietuvos Respublikos specialiuji} tyrimi} tarnyba. In: EUR-Lex [právní informační systém]. Úřad pro publikace Evropské unie [cit. 23.04.2018].).
Vyjdeme-li pak z teorie, bude možné za „cestujícího“ považovat jakoukoliv osobu, která je nebo má být přepravována leteckým dopravcem, a to bez ohledu na důvod a účel přepravy a bez ohledu na to, kdo za přepravu zaplatil nebo učinil příslušnou rezervaci (srov. COLANGELO; ZENO-ZENCOVICH, op. cit., s. 132).“
Z uvedeného vyplýva, že oprávnenou osobou je cestujúci, a teda zamestnanec a nie zamestnávateľ, keďže účelom kompenzácie (čl. 7) je kompenzovanie problémov, ktoré vznikli cestujúcemu, napr. že strávi na letisku niekoľko hodín, musí neplánovane prespať na inom mieste a pod.
Príklad: Zamestnanec a zamestnávateľ sa v pracovnej zmluve dohodli, že kompenzáciu podľa nariadenia 261/2004 zamestnanec prevedie zamestnávateľovi.
Možno sa domnievať, že v kontexte pracovného práva SR by takéto dojednanie bolo neplatné a v rozpore napr. s § 1 ods. 6 Zákonníka práce, podľa ktorého „V pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako to upravuje tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.“ a s § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého „Právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.“. Je potrebné však zároveň uviesť, že vyplatená kompenzácia je plnenie nepracovnoprávnej povahy – ide o plnenie v medziach určitej zodpovednosti za škodu (odškodnenie) v kontexte občianskoprávnych vzťahov (práva spotrebiteľa) – samotné nariadenie 261/2004 uvádza v bode 1 zdôvodnenia aj nasledujúce: „konanie spoločenstva v oblasti leteckej dopravy by sa malo, okrem iných vecí, zamerať na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany cestujúcich; okrem toho by sa mal vo všeobecnosti brať plný zreteľ na požiadavky ochrany spotrebiteľa;“. Bolo by teda otázne, na základe akého právneho titulu by toto plnenie cestujúci prenášal ako zamestnanec na zamestnávateľa. Takýto prenos by sa javil ako bezdôvodné obohatenie na strane zamestnávateľa – plnenie bez právneho dôvodu (§ 222 ods. 2 Zákonníka práce – „majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu“).
V čl. 3 ods. 5 nariadenia 261/2004 sa potom ustanovuje, že „Toto nariadenie sa uplatňuje pri každom prevádzkujúcom leteckom dopravcovi, ktorý zabezpečuje prepravu cestujúcich v zmysle odsekov 1 a 2. Keď prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý nemá žiadny zmluvný vzťah s cestujúcim, plní záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, považuje sa za osobu konajúcu v mene osoby, ktorá je vo zmluvnom vzťahu s cestujúcim.“.
Pozn.: To je aj situácia zamestnanca, ktorý si nekupoval letenku, tú kupoval zamestnávateľ priamo od leteckej spoločnosti alebo prostredníctvom sprostredkovateľa.
Uvedené neznamená, že zamestnávateľ nemôže uplatňovať škodu voči leteckému prepravcovi, pretože v čl. 13 nariadenia 261/2004 sa upravuje právo na odškodnenie. Podľa čl. 13 „V prípadoch keď prevádzkujúci letecký dopravca platí náhradu alebo plní iné záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, nemôže sa žiadne ustanovenie tohto nariadenia vykladať tak, ako by obmedzovalo jeho právo na uplatňovanie nároku na náhradu od ktorejkoľvek osoby, vrátane tretích osôb, v súlade s platným právom. Toto nariadenie nesmie najmä v žiadnom prípade obmedzovať právo prevádzkujúceho leteckého dopravcu v jeho snahe o dosiahnutie náhrady od cestovnej kancelárie alebo inej osoby, s ktorou má prevádzkujúci letecký dopravca zmluvu. Podobne sa žiadne ustanovenie tohto nariadenia nemôže vykladať tak, ako by obmedzovalo právo cestovnej kancelárie alebo tretej osoby, inej než je cestujúci, s ktorou má prevádzkujúci letecký dopravca zmluvu, v ich snahe o dosiahnutie odškodnenia alebo náhrady od prevádzkujúceho leteckého dopravcu v súlade s použiteľným príslušným právom.“.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie 261/2004 nemá dopad na práva tretej osoby – zamestnávateľa, aby žiadal o náhradu škody od prevádzkujúceho leteckého prepravcu.
Európska komisia vydala ajOZNÁMENIE KOMISIE Výkladové usmernenia k nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov, a k nariadeniu Rady (ES) č. 2027/97 o zodpovednosti leteckého dopravcu v prípade nehôd, zmenenému nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 889/2002 (2016/C 214/04). [4]
V ňom sa uvádza napr. rovnaký odkaz na prípad C-421/2014: „K výkladu článkov 19, 22 a 29 Montrealského dohovoru Súdny dvor konštatoval, že letecký dopravca môže podľa tohto dohovoru zodpovedať za škodu spôsobenú zamestnávateľovi v prípade meškania letov, pri ktorých boli cestujúcimi jeho zamestnanci. Dohovor treba preto vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje nielen na škodu spôsobenú samotným cestujúcim, ale aj na škodu, ktorú utrpel zamestnávateľ, s ktorým uzavrel letecký dopravca zmluvu o medzinárodnej preprave cestujúceho. Vo svojom rozsudku Súdny dvor dodáva, že leteckí dopravcovia majú záruku v tom, že ich zodpovednosť nemôže prevýšiť hranicu uplatniteľnú podľa tohto dohovoru na každého cestujúceho vynásobenú počtom dotknutých zamestnávateľov/cestujúcich.“
Na tomto mieste môžeme uviesť, čoho sa týkalo citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-429/14. (Pozn.: V tomto prípade nešlo o nariadenie 261/2004, ale týkalo sa tzv. Montrealského dohovoru), avšak je relevantné pre účely vysvetlenia postavenia jednotlivých aktérov.
Predmet sporu: Vyšetrovací útvar kúpil prostredníctvom cestovnej agentúry letenky na účely služobnej cesty dvoch jeho zamestnancov z Vilniusu (Litva) do Baku (Azerbajdžan) cez Rigu (Lotyšsko) a Moskvu (Rusko). Dotknutí zamestnanci mali odletieť z Vilniusu 16. januára 2011 o 9.55 hod. a priletieť do Baku v ten istý deň o 22.40 hod. Lety spájajúce Vilnius, Rigu a Moskvu mali byť vykonané spoločnosťou Air Baltic.
Zamestnanci vyšetrovacieho útvaru odleteli z Vilniusu a prileteli do Rigy v predpokladanom čase. Ich nasledujúci let však odletel z Rigy a priletel do Moskvy s omeškaním. Následne nemohli nastúpiť na let, ktorý bol treťou časťou ich cesty, a mal ich zobrať z Moskvy do Baku. Z tohto dôvodu ich Air Baltic preložil na iný let a z Moskvy odleteli a v Baku pristáli o deň neskôr, ako bolo plánované.
Keďže ich omeškanie o viac ako štrnásť hodín, s ktorým dotknuté osoby prileteli do ich konečného miesta určenia, viedlo k predĺženiu ich pracovnej cesty, vyplatil im vyšetrovací útvar dodatočné denné diéty a odvody na sociálne zabezpečenie v súlade s litovskou právnou úpravou v celkovej výške 1168,35 litovských litasov (LTL) (približne 338 €). Tento útvar následne požiadal Air Baltic o náhradu škody vo výške tejto sumy, ktorý túto žiadosť zamietol.
Za týchto okolností vyšetrovací útvar podal na Vilniaus miesto 1 -asis apylinkės teismas (Súd pre prvý obvod mesta Vilnius) žalobu na náhradu škody vo výške 1168,35 LTL (približne 338 €) od Air Baltic. Rozsudkom z 30. novembra 2012 tento súd tejto žalobe vyhovel.
Air Baltic sa voči tomuto rozsudku odvolal na Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd vo Vilniuse). Tento súd odvolanie zamietol a uvedený rozsudok rozsudkom zo 7. novembra 2013 potvrdil.Air Baltic preto podala kasačný opravný prostriedok na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy).
V rámci tohto opravného prostriedku Air Baltic tvrdí, že právnická osoba, akou je vyšetrovací útvar, nemá právo odvolávať sa na zodpovednosť leteckého dopravcu, ktorá je stanovená v článku 19 Montrealského dohovoru. V podstate uvádza, že táto zodpovednosť sa vzťahuje iba voči samotným cestujúcim, no nie voči iným osobám, o to viac, ak tieto osoby nie sú fyzickými osobami a nemožno ich následne považovať za spotrebiteľov.
Vyšetrovací útvar v podstate tvrdí, že zodpovednosť leteckého dopravcu stanovená v tomto článku 19 sa vzťahuje na osobu, ktorá je na jednej strane ako tento útvar zmluvnou stranou zmluvy o medzinárodnej preprave cestujúcich uzatvorenej s leteckým dopravcom a na druhej strane utrpela škodu spôsobenú omeškaním.
Súdny dvor EÚ však rozhodol: „Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu uzavretý v Montreale 28. mája 1999 a schválený Európskym spoločenstvom rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001, a najmä jeho články 19, 22 a 29, sa má vykladať v tom zmysle, že letecký dopravca, ktorý uzatvoril zmluvu o medzinárodnej preprave so zamestnávateľom osôb prepravovaných ako cestujúcich, akým je zamestnávateľ v spore vo veci samej, je na základe tejto zmluvy zodpovedný voči tomuto zamestnávateľovi za škodu spôsobenú omeškaním letov, ktorými cestovali jeho zamestnanci, spočívajúcu v dodatočných výdavkoch vynaložených uvedeným zamestnávateľom.“.
Zamestnávateľ teda môže žiadať o úhradu dodatočných výdavkov od leteckej spoločnosti.
Zároveň v bode 49 rozhodnutia je uvedené: „Z požiadavky zodpovednosti obmedzenej na „každého cestujúceho“ však vyplýva, že výška náhrady škody, ktorú možno priznať osobe, akou je osoba v spore vo veci samej, ktorá podala žalobu o náhradu škody spôsobenej omeškaním v medzinárodnej preprave cestujúcich, nemôže v každom prípade presiahnuť sumu získanú vynásobením maximálnej sumy určenej v článku 22 ods. 1 Montrealského dohovoru počtom cestujúcich prepravovaných na základe zmluvy uzatvorenej medzi touto osobou a dotknutým leteckým dopravcom alebo dotknutými leteckými dopravcami.“ V čl. 22 (Obmedzenia zodpovednosti vo vzťahu k omeškaniu, batožine a nákladu) v ods. 1 je ustanovené „V prípade škody spôsobenej omeškaním, ako je uvedené v článku 19, je pri preprave osôb zodpovednosť dopravcu za každého cestujúceho obmedzená na 4150 práv osobitného čerpania.“. (k prepočtu práv osobitného čerpania na príslušnú menu pozri. čl. 23)
V prípade C-354/18 v druhom bode rozhodnutia súd uviedol: „Nariadenie č. 261/2004, a najmä jeho článok 12 ods. 1 druhá veta, sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje príslušnému vnútroštátnemu súdu odpočítať náhradu priznanú na základe tohto nariadenia od ďalšej náhrady, ale v tejto súvislosti mu neukladá nijakú povinnosť, pričom uvedené nariadenie neurčuje príslušnému vnútroštátnemu súdu podmienky, na základe ktorých by mohol toto odpočítanie vykonať.“
Ďalšie pojmy, pôsobnosť nariadenia
V čl. 2 nariadenia 261/2004 sú definované pojmy ako „letecký dopravca“ (podnik leteckej dopravy s platnou prevádzkovou licenciou), „prevádzkujúci letecký dopravca“ (letecký dopravca, ktorý na základe zmluvy s cestujúcim, alebo v mene inej osoby, právnickej alebo fyzickej majúcej zmluvu s takým cestujúcim, vykoná alebo zamýšľa vykonať let; „dopravca spoločenstva“ (letecký dopravca s platnou prevádzkovou licenciou udelenou členským štátom v súlade s ustanoveniami nariadenia Rady (EHS) č. 2407/92 z 23. júla 1992 o licenciách leteckých dopravcov) a pod. Zároveň definuje aj pojem „zrušenie“ (neuskutočnenie letu, ktorý bol predtým plánovaný a na ktorý bolo aspoň jedno miesto rezervované).
V čl. 3 nariadenia 261/2004 sa vymedzuje jeho pôsobnosť.
Toto nariadenie sa uplatňuje:
a) pri cestujúcich odlietajúcich z letiska umiestneného na území členského štátu, ktorý podlieha ustanoveniam zmluvy;
b) pri cestujúcich odlietajúcich z letiska umiestneného v tretej krajine na letisko, ktoré sa nachádza na území členského štátu, ktorý podlieha ustanoveniam zmluvy, pokiaľ im nebola poskytnutá protislužba alebo náhrada a pomoc v tejto tretej krajine, ak prevádzkujúcim leteckým dopravcom je dopravcom spoločenstva.
V čl. 3 potom sú upravené aj niektoré podrobnosti bezpredmetné pre účel tohto článku, pretože v danom prípade kompenzácia bola vyplatená.
V kontexte zamestnávateľa môže mať význam to, že letecký prepravca nebude spadať pod samotné nariadenie. Letecký dopravca môže však spadať pod Montrealsky dohovor. Ak letecký prepravca nebude viazaný uvedenými predpismi, môže sa stať, že sám zamestnávateľ bude musieť riešiť otázku ubytovania zamestnanca a pod.
Zrušenie letu, právo cestujúceho na náhradu, zmeny v kvalite letu
Zrušenie letu rozvíja čl. 5 nariadenia 261/2004. V čl. 5 ods. 1 písm. c) sa ustanovuje, že
„1. V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim:
c) príslušní cestujúci majú právo na náhradu od prevádzkujúceho leteckého dopravcu v súlade s článkom 7, pokiaľ:
i) neboli informovaní o zrušení letu aspoň dva týždne pred plánovaným časom odletu; alebo
ii) neboli informovaní o zrušení v časovom úseku od dvoch týždňov do siedmich dní pred plánovaným časom odletu a nebolo im ponúknuté presmerovanie, ktoré im umožní odletieť maximálne dve hodiny pred plánovaným časom odletu a dosiahnuť konečné cieľové miesto maximálne štyri hodiny po plánovanom čase príletu.
iii) neboli informovaní o zrušení do siedmich dní pred plánovaným časom odletu a nebolo im ponúknuté presmerovanie, ktoré im umožní odletieť maximálne hodinu pred plánovaným časom odletu a dosiahnuť konečné cieľové miesto maximálne dve hodiny po plánovanom čase príletu.“.
V danom prípade čl. 5 ods. 1 písm. c) nariadenia 261/2004 konštruuje právo cestujúceho na náhradu, t. j. nie právo osoby, ktorá kupuje letenku.
Právo na náhradu rozvíja čl. 7 nariadenia 261/2004. Podľa čl. 7 ods. 1 „Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške:
a) 250 EUR v prípade všetkých letov na vzdialenosť 1500 km alebo menej;
b) 400 EUR v prípade všetkých letov v rámci spoločenstva nad 1500 km a všetkých ostatných letov od 1500 km do 3500 km;
c) 600 EUR v prípade všetkých letov, ktoré nespadajú pod písmená a) alebo b),
Pri stanovení vzdialenosti je základom posledné cieľové miesto, do ktorého cestujúci kvôli odmietnutiu nástupu alebo zrušeniu, príde neskôr ako je plánovaný čas príletu.“.
Sumy kompenzácie (náhrady) sú paušálne bez ohľadu na „škodu“. Podľa čl. 12 (ďalšia náhrada) – ods. 1 nariadenia 261/2004: „1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté práva cestujúcich na ďalšiu náhradu. Náhrada poskytnutá podľa tohto nariadenia sa môže od takej náhrady odpočítať.“. V prípade C-354/18 Súdny dvor EÚ rozhodol (bod 1 rozhodnutia): „Článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia .... č. 261/2004 ... sa má vykladať v tom zmysle, že po prvé suma stanovená v tomto ustanovení nie je určená na náhradu takej ujmy, akou je strata na zárobku, po druhé, že táto ujma môže byť predmetom ďalšej náhrady stanovenej v článku 12 ods. 1 tohto nariadenia, a po tretie, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby na relevantnom právnom základe určil a posúdil jednotlivé prvky uvedenej ujmy, ako aj rozsah jej náhrady.“.
Súdny dvor EÚ vysvetľuje aj účel takejto kompenzácie, ako aj povahu ďalšej kompenzácie:
Bod 28: Pokiaľ ide o sumy stanovené v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 261/2004, majú za cieľ štandardne a bezprostredne nahradiť ujmy, ktorú predstavujú nepríjemnosti súvisiace, ako je to vo veci samej, najmä s odmietnutím nástupu do lietadla v leteckej doprave cestujúcich tak, aby títo cestujúci nemuseli čeliť starostiam spojeným s podaním žalôb o náhradu škody na príslušných súdoch(pozri analogicky rozsudok z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, EU:C:2006:10, bod 45).
Bod 30:Takéto paušálne sumy sa vzťahujú na náhradu len tej ujmy, ktorá je takmer rovnaká pre všetkých dotknutých cestujúcich (pozri analogicky rozsudky z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, EU:C:2006:10, bod 43, ako aj z 23. októbra 2012, Nelson a i., C‑581/10 a C‑629/10, EU:C:2012:657, bod 52).
Bod 31: Naproti tomu ani článok 7 ods. 1 nariadenia č. 261/2004, ani toto nariadenie ako celok nestanovujú náhradu individuálnych škôd súvisiacich s cestovaním dotknutých cestujúcich, ktorých náhrada si vždy vyžaduje posúdenie rozsahu spôsobených škôd v každom jednotlivom prípade, a preto nemôže byť predmetom neskoršej a individualizovanej náhrady (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, EU:C:2006:10, bod 43).
Bod 32: V predmetnej veci vznikla žalobcom vo veci samej po odmietnutí nástupu do lietadla strata na zárobku spôsobená nemožnosťou dostaviť sa na ich pracovisku v dôsledku oneskoreného príchodu do cieľového miesta. Bod 33: Takáto strata na zárobku sa pritom musí považovať za individuálnu ujmu, ktorá súvisí s konkrétnou situáciou dotknutých cestujúcich, a vyžaduje si individuálne posúdenie rozsahu takto spôsobených škôd. Bod 34: Na takúto ujmu sa preto nevzťahuje paušálna náhrada stanovená v článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004. Bod 35: V druhom rade treba uviesť, že podľa článku 12 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 261/2004 sa toto nariadenie uplatňuje bez toho, aby tým bolo dotknuté právo cestujúceho na ďalšiu náhradu.
Bod 36: Z tohto znenia vyplýva, že nariadenie č. 261/2004 nemôže brániť tomu, aby mohla byť poškodenému cestujúcemu poskytnutá náhrada za ujmu, ktorá mu bola spôsobená a ktorá sa má posudzovať individuálne a dodatočne v rozsahu, v akom mu vnútroštátne právo alebo medzinárodné právo priznáva právo na takúto náhradu za predpokladu, že toto právo dopĺňa paušálnu náhradu stanovenú týmto nariadením.
Bod 37: Náhrada sa pritom považuje za ďalšiu v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 261/2004, ak vyplýva zo situácií stanovených v článku 1 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré sú zdrojom nepríjemností, ktoré sa bezprostredne a štandardne nahrádzajú podľa uvedeného nariadenia.
Bod 38: V prejednávanej veci je nesporné, že strata na zárobku sa na jednej strane týka samotných žalobcov vo veci samej, ktorá sa má individuálne a dodatočne posúdiť, a na druhej strane vyplýva z odmietnutia nástupu do lietadla proti ich vôli, v súvislosti s ktorým možno nepríjemnosti bezprostredne a štandardne nahradiť podľa nariadenia č. 261/2004.
Bod 39: Za týchto podmienok treba takúto stratu na zárobku považovať za ujmu, ktorá môže byť predmetom ďalšej náhrady stanovenej v článku 12 ods. 1 nariadenia č. 261/2004.
Bod 40: Po tretie, ako vyplýva z bodu 31 tohto rozsudku, keďže nariadenie č. 261/2004 nestanovuje náhradu individualizovaných škôd, akými sú strata na zárobku, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na relevantnom právnom základe určil a posúdil jednotlivé prvky tejto ujmy, prípadne aj správanie poškodených cestujúcich, či rozsah náhrady uvedenej ujmy.
V prípade C-83/10 v druhej otázke išlo o nasledujúce:
Bod 36: Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v súvislosti s ďalšou náhradou upravenou v článku 12 nariadenia č. 261/2004 môže vnútroštátny súd uložiť leteckému dopravcovi povinnosť nahradiť akúkoľvek škodu vrátane nemajetkovej ujmy z dôvodu nesplnenia si povinností vyplývajúcich zo zmluvy o leteckej preprave, a to v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Tento súd sa najmä pýta, či táto ďalšia náhrada môže zahŕňať výdavky, ktoré cestujúci museli vynaložiť v dôsledku nesplnenia si povinnosti leteckého dopravcu poskytnúť cestujúcim pomoc a starostlivosť podľa článkov 8 a 9 nariadenia č. 261/2004.
Bod 37: Na úvod je potrebné pripomenúť, že článok 1 nariadenia č. 261/2004 zdôrazňuje minimálnu povahu práv, ktoré stanovuje v prospech cestujúcich v leteckej doprave pre prípad odmietnutia nástupu do lietadla proti ich vôli, zrušenia ich letu alebo meškania letu. Okrem toho článok 12 tohto nariadenia, nazvaný „Ďalšia náhrada“, stanovuje, že toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté práva cestujúcich na ďalšiu náhradu. Rovnako je spresnené, že náhrada poskytnutá podľa tohto nariadenia sa môže od takej náhrady odpočítať.
Bod 38: Z týchto ustanovení vyplýva, že náhrada poskytovaná cestujúcim v leteckej doprave na základe článku 12 nariadenia č. 261/2004 má doplniť uplatňované opatrenia upravené v uvedenom nariadení, z čoho vyplýva, že cestujúcim sú hradené všetky škody, ktoré im boli spôsobené v dôsledku nesplnenia si zmluvných povinností leteckým dopravcom. Toto ustanovenie teda vnútroštátnemu súdu umožňuje zaviazať leteckého dopravcu na náhradu škody, ktorú cestujúci utrpeli nesplnením povinností zo zmluvy o leteckej preprave, na inom právnom základe, ako je nariadenie č. 261/2004, a to hlavne na základe ustanovení Montrealského dohovoru alebo ustanovení vnútroštátneho práva.
Bod 39: V tomto smere je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že štandardizované a okamžité opatrenia podľa nariadenia č. 261/2004 nie sú samy osebe prekážkou toho, aby dotknutí cestujúci v prípade, keď im letecký dopravca tým istým nesplnením si zmluvných povinností spôsobil okrem iného škody, na základe ktorých im vzniká nárok na ich náhradu, mohli podať tiež žaloby na náhradu týchto škôd za podmienok upravených Montrealským dohovorom. (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, Zb. s. I‑403, bod 47).
Bod 40: Konkrétne ustanovenia článkov 19, 22 a 29 Montrealského dohovoru, ktoré sú podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2027/97 uplatniteľné na zodpovednosť leteckého dopravcu usadeného na území členského štátu, spresňujú podmienky za ktorých môžu dotknutí cestujúci v prípade meškania alebo zrušenia letu podávať žaloby s cieľom individuálne si vymôcť náhradu škody od dopravcov zodpovedných za škodu, ktorá vyplýva z nesplnenia zmluvy o leteckej preprave.
Bod 41: V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. mája 2010, Walz (C‑63/09, Zb. s. I‑4239, bod 29), rozhodol, že pojmy „ujma“ a „škoda“, uvedené v kapitole III Montrealského dohovoru, sa majú chápať tak, že zahŕňajú škodu tak majetkovej, ako aj nemajetkovej povahy. Z toho vyplýva, že škodou, ktorá môže byť predmetom náhrady podľa článku 12 nariadenia č. 261/2004, môže byť nielen majetková škoda, ale aj nemajetková.
Bod 42: Naproti tomu v súvislosti s ďalšou náhradou na základe článku 12 nariadenia č. 261/2004 vnútroštátny súd nemôže uložiť leteckému dopravcovi povinnosť nahradiť cestujúcim, ktorých let meškal alebo bol zrušený, výdavky, ktoré museli vynaložiť v dôsledku toho, že uvedený letecký dopravca si nesplnil povinnosti poskytnúť pomoc (náhrada ceny letenky alebo presmerovanie do cieľového miesta, prevzatie výdavkov za prepravu medzi letiskom príletu a pôvodne určeným letiskom), a starostlivosť (výdavky na občerstvenie, ubytovanie a komunikačné výdavky), ktoré mu ukladajú články 8 a 9 tohto nariadenia.
Bod 43: Nároky cestujúcich v leteckej doprave založené na právach, ktoré im priznáva uvedené nariadenie v článkoch 8 a 9, totiž nemožno považovať za nároky spadajúce pod „ďalšie“ náhrady v zmysle, v akom boli tieto náhrady definované v bode 38 tohto rozsudku.
Bod 46: Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na druhú otázku odpovedať tak, že pojem „ďalšia náhrada“ uvedený v článku 12 nariadenia č. 261/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže za podmienok stanovených Montrealským dohovorom alebo vnútroštátnou právnou úpravou uložiť povinnosť nahradiť škodu vrátane nemajetkovej ujmy spôsobenú nesplnením si povinností vyplývajúcich zo zmluvy o leteckej preprave. Naproti tomu tento pojem „ďalšia náhrada“ nemôže vnútroštátnemu súdu slúžiť ako právny základ na uloženie povinnosti leteckému dopravcovi nahradiť cestujúcim, ktorých let meškal alebo bol zrušený, výdavky, ktoré museli vynaložiť z dôvodu, že uvedený dopravca si nesplnil povinnosti poskytnúť pomoc a starostlivosť podľa článkov 8 a 9 tohto nariadenia.
V čl. 7 ods. 2 nariadenia 261/2004 je upravené zníženie náhrady v prípade ponuky náhradného letu, a teda tu by zamestnávateľ mohol skúmať, či odmietnutie náhradného letu presmerovaním nebolo o tom, že zamestnanec by dostal nižšiu kompenzáciu.
Podľa čl. 7 ods. 2 nariadenia 261/2004 „Keď sa cestujúcim ponúkne presmerovanie do ich cieľového miesta náhradným letom podľa článku 8, ktorého čas príletu nepresiahne plánovaný čas príletu pôvodne rezervovaného letu:
a) o dve hodiny v súvislosti so všetkými letmi na vzdialenosť 1500 km alebo menej; alebo
b) o tri hodiny alebo viac v súvislosti so všetkými letmi v rámci spoločenstva nad 1500 km a všetkými ostatnými letmi od 1500 km do 3500 km; alebo
c) o štyri hodiny v súvislosti s letmi, ktoré nespadajú pod písmená a) alebo b),
prevádzkujúci letecký dopravca môže cestujúcim znížiť náhradu podľa odseku 1 o 50 %.“.
Spôsob výplaty náhrady upravuje čl. 7 ods. 3 nariadenia 261/2004: „Náhrada uvedená v odseku 1 sa platí v hotovosti, elektronickým bankovým prevodom, bankovým príkazom alebo šekom alebo s písomným súhlasom cestujúceho, v cestovných poukážkach a/alebo inými službami.“.
Čl. 8 nariadenia upravuje právo na náhradu alebo presmerovanie.
Podľa čl. 8 ods. 1:
1. Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúcim sa ponúkne možnosť vybrať si medzi:
a) úhradou úplných nákladov na letenku v cene, za ktorú bola kúpená, za časť alebo časti nevykonanej cesty a za časť alebo časti už vykonanej cesty, ak let už naďalej neslúži účelu vo vzťahu k pôvodnému cestovnému plánu cestujúceho alebo v spojení s ním, do siedmich dní prostriedkami uvedenými v článku 7 ods. 3,
– spiatočným letom do prvého miesta odletu pri najbližšej príležitosti;
b) presmerovaním za porovnateľných prepravných podmienok na ich konečné cieľové miesto pri najbližšej príležitosti; alebo
c) presmerovaním za porovnateľných prepravných podmienok na ich konečné cieľové miesto v neskoršom dátume podľa želania cestujúceho, za predpokladu voľných miest.
V tomto prípade, ak by išlo o vrátenie kúpnej ceny letenky, keďže ju zamestnanec nekupoval, suma sa musí vrátiť zamestnávateľovi (subjektu, ktorý ju zaplatil). Napríklad zamestnanec mal o 7:00 hod. odletieť na jednodňovú pracovnú cestu do Bruselu, let bol zrušený a ďalší voľný let je o 12:00hod., a teda už nemá zmysel absolvovať cestu na rokovanie, keďže to môže byť v čase príletu už skončené – to by mal leteckej spoločnosti na letisku už deklarovať zamestnanec, že nechce zmeniť let na iný čas. Pri návrate sa samozrejme zamestnanec chce vrátiť naspäť. Zamestnanec však nemá konať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľ a nechať si zmeniť let tak, že bude mať ďalší deň voľna v zahraničí.
Podľa čl. 8 ods. 3 nariadenia 261/2004: „Keď v prípade, že je miesto, mesto alebo región obsluhované niekoľkými letiskami a prevádzkujúci letecký dopravca ponúkne cestujúcemu let na letisko, ktoré je náhradou za letisko, na ktoré bola vykonaná rezervácia, prevádzkujúci letecký dopravca znáša náklady prepravy cestujúceho z tohto alternatívneho letiska buď na letisko, na ktoré bola vykonaná rezervácia alebo na iné blízke cieľové letisko dohodnuté s cestujúcim.“.
Tu možno poznamenať, že zamestnávateľ je zamestnancovi povinný preplatiť aj náklady neuskutočnenej cesty – zamestnanec ide na viedenské letisko, ale z dôvodu zrušenia letu sa vracia do Bratislavy, ako aj náklady v prípade cesty naspäť, napr. zamestnanec má kúpený lístok z viedenského letiska, ale let pristane v Bratislave, a teda zamestnanec sa logicky nevracia do Viedne.
V čl. 9 nariadenia 261/2004 sa upravuje právo na starostlivosť. Podľa čl. 9 ods. 1 nariadenia 261/2004 „Keď sa uvádza odkaz na tento článok cestujúcim sa bezplatne ponúkne:
a) jedlo a občerstvenie zodpovedajúce času čakania;
b) hotelové ubytovanie v prípadoch:
- keď je nutný pobyt jednu noc alebo viac nocí, alebo
- keď je nutný pobyt dodatočný k pobytu, ktorý predpokladal cestujúci;
c) prepravu medzi letiskom a miestom ubytovania (hotel alebo iné).“.
V čl. 10 nariadenia 261/2004 sa upravuje zvýšenie a zníženie triedy.
Podľa čl. 10 ods. 1 nariadenia 261/2004: „1. Ak prevádzkujúci letecký dopravca umiestni cestujúceho do triedy vyššej, než na ktorú bola letenka kúpená, nemôže požadovať akúkoľvek dodatočnú platbu.“
Podľa čl. 10 ods. 2 nariadenia 261/2004: „2. Ak prevádzkujúci letecký dopravca umiestni cestujúceho do triedy nižšej, než na ktorú bola letenka kúpená, prostriedkami ustanovenými v článku 7 ods. 3 do siedmich dní uhradí:
a) 30 % ceny letenky v prípade všetkých letov na vzdialenosť 1500 km alebo menej, alebo
b) 50 % ceny letenky v prípade všetkých letov v rámci spoločenstva nad 1500 km, s výnimkou letov medzi európskym územím členských štátov a francúzskymi zámorskými departmentmi, a všetkých ostatných letov od 1500 km do 3500 km, alebo
c) 75 % ceny letenky v prípade všetkých letov, ktoré nespadajú pod písmená a) alebo b), s výnimkou letov medzi európskym územím členských štátov a francúzskymi zámorskými departmentmi.“
V tomto prípade, ako to uvádza aj Európska komisia v bode 4.4.10. Výkladového usmernenia (str. 15) ide o vrátenie peňazí. A teda sa javí, že ak kupoval letenku zamestnávateľ, vypočítaná suma sa musí vrátiť zamestnávateľovi. Či zníženie triedy znamená napr. „porušenie“ vnútorných predpisov zamestnávateľa alebo právo zamestnanca odmietnuť cestu, napr. zamestnanec má právo cestovať business triedou sa musí posúdiť podľa vnútorných predpisov zamestnávateľa.
Podľa čl. 12 (ďalšia náhrada) – ods. 1 nariadenia 261/2004: „1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté práva cestujúcich na ďalšiu náhradu. Náhrada poskytnutá podľa tohto nariadenia sa môže od takej náhrady odpočítať.“. Tu sa však možno domnievať, že ide o náhradu cestujúcemu, ktorá je napr. 250 €, ale ak je škoda vyššia, môže žiadať aj tú, ale týchto 250 € sa od nej môže odpočítať. Neznamená to však, že túto sumu si môže uplatniť zamestnávateľ voči zamestnancovi (keďže ten mu nespôsobil škodu).
Určenie výšky sumy stravného
Suma zahraničného stravného sa určuje podľa krajiny a podľa príslušného časového pásma. V danom prípade, by sa zamestnanec vrátil na územie SR 30.7. o 22:00 hod., a teda jeho „nevrátenie sa“ nemá dopad na výšku sumy stravného (v obidvoch prípadoch ide o časové pásmo nad 12 hodín). V prípade 31.7. by zamestnanec odletel napr. o 8:00 hod. a na územie SR by prišiel 10:30 hod. V danom prípade pôjde o časové pásmo „nad 6 až 12 hodín“. Ak by išlo o SRN denná sadzba by bola 45 €.
V obidvoch prípadoch musíme brať do úvahy skutočnosť, že podľa nariadenia 261/2004 je letecká spoločnosť zodpovedná za stravu cestujúceho. Podľa § 13 ods. 7 zákona o cestovných náhradách „Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa odsekov 1 až 6 kráti o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40 % za bezplatne poskytnutý obed a o 35 % za bezplatne poskytnutú večeru z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa odseku 6.“.
Ak letecká spoločnosť zamestnancovi vyplatí príslušné plnenie za stravu alebo mu ho refunduje, alebo napr. zarezervuje hotel s raňajkami alebo večerou, znamená to, že došlo k zabezpečeniu stravovania. Na účely zákona o cestovných náhradách nie je rozhodujúce, kto (či zamestnávateľ, organizátor podujatia alebo iný subjekt – v tomto prípade letecká spoločnosť) zamestnancovi zabezpečil stravovanie. Nebude ani rozhodujúca cena. Rozhodujúca by mohla byť kvalita – napr. bageta poskytnutá leteckou spoločnosťou na letisku nie je večera podľa zákona o cestovných náhradách.
V danom prípade sa teda kráti suma stravného:
- v prvom prípade: o 35 % zo 45 €,
- v druhom prípade: je základom stravného 50 % zo sumy stravného [§ 13 ods. 4 písm. b) zákona o cestovných náhradách „Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni ... b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného,“], t. j. základom je 22,5 €. Vzhľadom na zabezpečené raňajky (§ 13 ods. 7 zákona o cestovných náhradách „Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa odsekov 1 až 6 kráti o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky, .... z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa odseku 6.)“, t. j. o sumu 25% zo 45 € (o 11,25 €) = 22,50 – 11,25 = 12,25 €.
Zamestnanec teda nedostáva plné stravné a nerefunduje zamestnávateľovi sumu na jedlo od leteckej spoločnosti, ale kráti sa mu stravné z dôvodu, že mal preukázateľne zabezpečené stravovanie.
Odkazy:
[1] Zdroj: https://eurlex.europa.eu/legalcontent/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:32004R0261&qid=1722408275786
[2] Zdroj: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A22001A0718%2801%29 ; K tomu aj: Rozhodnutie Rady z 5. apríla 2001 o uzavretí Európskym spoločenstvom dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu (Montrealský dohovor). Zdroj: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=celex%3A32001D0539
[3] napr. zdroj: https://is.muni.cz/th/ezlyg/Rigorozni_prace_final_180602_Archive.pdf
[4] Zdroj: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:52016XC0615%2801%29&from=SK