Zamestnanie cudzinca v štáte Európskej únie

Podľa informácií poskytnutých v otázke má slovenský podnikateľ (SZČO) záujem o zamestnanie českého občana, resp. človeka s trvalým pobytom v Českej republike, na výkon práce výlučne v Českej republike, pričom slovenský podnikateľ nemá na území ČR zriadenú stálu prevádzkareň ani organizačnú zložku. Takýto zamestnanec nespĺňa definíciu vyslaného zamestnanca podľa § 5 ods. 8 Zákonníka práce, nakoľko nejde o domáce zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v inom členskom štáte Európskej únie pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v Slovenskej republike ani o hosťujúceho zamestnanca, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie.

Podľa § 5 ods. 1 Zákonníka práce sa pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnancami vykonávajúcimi prácu na území Slovenskej republiky a zahraničným zamestnávateľom, ako aj medzi cudzincami a osobami bez štátnej príslušnosti pracujúcimi na území Slovenskej republiky a zamestnávateľmi so sídlom na území Slovenskej republiky sa spravujú týmto zákonom, ak právne predpisy o medzinárodnom práve súkromnom neustanovujú inak. Podľa Nariadenia Rím I je možná voľba práva pri uzatváraní pracovnej zmluvy s cudzincom vykonávajúcim prácu v inom štáte ako sídli zamestnávateľ, avšak pri voľbe práva sa má brať do úvahy princíp výhodnosti pre zamestnanca, t.j. predpisy, ktorého štátu sú pre zamestnanca výhodnejšie (či štátu výkonu práce alebo štátu, kde sídli zamestnávateľ).

Keďže miesto výkonu práce bude v Českej republiky a nejde o domáceho zamestnanca ani o vyslaného zamestnanca, zamestnávateľ je taktiež povinný preveriť, či má pri zdanení príjmu zamestnanca a plnenia odvodových povinností postupovať podľa českých právnych predpisov (bez ohľadu na voľbu práva v DPČ).