V poslednej dobe sa pravidelne objavujú otázky, či je zamestnávateľ oprávnený vydať svojim zamestnancom pokyn, ktorým im ukladá povinnosť absolvovať testovanie na Covid-19. Toto testovanie zorganizuje zamestnávateľ a uhradí náklady s ním spojené.
Posúdenie predmetnej situácie treba vnímať z hľadiska dvoch právnych režimov, a to:
- z hľadiska právnej úpravy ochrany osobných údajov vyplývajúcej najmä z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (ďalej len „GDPR“) (výsledok o pozitivite/negativite má povahu osobného údaja osobitnej kategórie) a
- z hľadiska právneho režimu príslušných pracovnoprávnych predpisov – najmä Zákonníka práce.
Nariadenie povinnosti celofiremného testovania z hľadiska GDPR
Vo vzťahu k GDPR je takýto pokyn zamestnávateľa možný, pričom oporu zamestnávateľ nájde v právnom základe definovanom v čl. 6 ods. 1 písm. c) GDPR, podľa ktorého je spracúvanie osobných údajov nevyhnutné na plnenie zákonných povinností prevádzkovateľa (zamestnávateľa), a písm. e) GDPR, podľa ktorého je spracúvanie nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme.
- Vzor
Účelom spracúvania osobných údajov by v tomto prípade mali byť povinnosti zamestnávateľa s odkazom na príslušné právne predpisy v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, napr. zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o BOZP“) alebo zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (poprípade nariadenia vlády SR vydávané v tomto zmysle vrátane vyhlášok a usmernení Úradu verejného zdravotníctva SR v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie a núdzového stavu).
Pre spracúvanie osobitnej kategórie osobných údajov (napr. výsledok o pozitivite/negativite) musí zamestnávateľ súčasne splniť niektorú z podmienok pre spracúvane osobitnej kategórie osobných údajov uvedenú v čl. 9 GDPR.
V čase vyhlásenia núdzového stavu a mimoriadneho stavu by sa mal zamestnávateľ oprieť o zákon Národnej rady SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, zákon č. 355/2007 o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p., zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v z. n. p. a právne predpisy a opatrenia prijímané na základe v predchádzajúcom texte uvedených právnych predpisov.
Ako podmienku na spracúvanie osobitnej kategórie osobných údajov v spojení s plnením zákonných povinností zamestnávateľa a plnením úloh realizovaných vo verejnom záujme odporúčame aplikovať čl. 9 ods. 2 písm. b) GDPR, podľa ktorého je spracúvanie nevyhnutné na účely plnenia povinností a výkonu osobitných práv prevádzkovateľa alebo dotknutej osoby v oblasti pracovného práva, spolu s čl. 9 ods. 2 písm. i) GDPR, podľa ktorého je spracúvanie nevyhnutné z dôvodov verejného záujmu v oblasti verejného zdravia, ako aj ochrany proti závažným cezhraničným ohrozeniam (...).
Odporúčam spracúvanie osobných údajov v rámci uvedených právnych základov a podmienok spracúvania pre osobitnú kategóriu osobných údajov (aplikácia oprávneného záujmu prevádzkovateľa sa v tomto prípade nejaví ako vhodná) v rámci účelu spracúvania osobných údajov, ktorý je úzko viazaný na ochranu zdravia v rámci protipandemických opatrení a BOZP, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že zásah do práv a slobôd zamestnanca z hľadiska GDPR bude primeraný (samozrejme, za dodržania všetkých podmienok a zásad GDPR).
Nariadenie povinnosti celofiremného testovania z hľadiska Zákonníka práce
Z hľadiska Zákonníka práce neodporúčam nariadiť povinné testovanie všetkých zamestnancov bez zohľadnenia subjektívnych okolností jednotlivých prípadov, pretože v prípade nariadenia celofiremného testovania všetkých zamestnancov zamestnávateľ podľa môjho názoru naplní predpoklad zneužitia práva podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce.
Bezpochyby má zamestnávateľ v zmysle § 146 a § 147 Zákonníka práce povinnosť starostlivosti o bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a o zlepšovanie pracovných podmienok zamestnancov.
Tieto všeobecné povinnosti sú ďalej konkretizované v ustanoveniach § 6 ods. 7, § 8 ods. 1, § 12 ods. 2 a pod. zákona o BOZP, kde sú stanovené explicitné a obligatórne povinnosti zamestnávateľa chrániť život a zdravie zamestnancov pri výkone práce (v pracovnom prostredí) v tom zmysle, že zamestnávateľ má povinnosť zabezpečiť, aby sa na pracovisku predchádzalo aj šíreniu prípadných chorôb, kam možno zaradiť aj Covid-19.
Plnenie takýchto povinností však nemožno vykladať extenzívne v tom zmysle, že bez akejkoľvek ďalšej subjektívnej okolnosti, ktorá pristúpi v konkrétnej situácii, možno zamestnanca poslať na podstúpenie testu, pretože sa uplatňuje právo zamestnanca na súkromný a rodinný život, ktorý zahŕňa aj právo na ľudskú dôstojnosť a rozhodovanie o vlastnom tele (doslova). Každý jeden zásah do práva na súkromie (vrátane odkazov na § 13 Zákonníka práce) musí byť preto legálny, legitímny a primeraný cieľu, ktorý sa sleduje.
Ak teda zamestnávateľ disponuje akoukoľvek informáciou, resp. poznatkom, že zamestnanec môže byť zdrojom ohrozenia života a zdravia ostatných zamestnancov na pracovisku s odkazom na citované zákonné ustanovenia zákona o BOZP, má možnosť vydať pokyn na podstúpenie takéhoto testovania, keďže si tým bude zjavne plniť svoju zákonnú povinnosť.
Za relevantnú informáciu, že zamestnanec môže ohroziť zdravie/život ostatných zamestnancov, sa môže považovať napr. poznatok z vyplneného dotazníka (cestovateľská anamnéza, informácia o pozitivite v rodine alebo v blízkom okolí a pod.).
V prípade absencie akejkoľvek takejto relevantnej informácie by pokyn zamestnávateľa zamestnancovi podstúpiť takéto testovanie podľa môjho názoru zjavne nesledoval primeraný cieľ a bol by neprimeraným zásahom do práva zamestnanca na súkromný život.
Musíme si totiž uvedomiť, že jednorazový pokyn zamestnávateľa na podstúpenie testovania nepredstavuje systematickú ochranu života a zdravia iných zamestnancov, čo príslušné pracovnoprávne predpisy o BOZP zjavne predpokladajú.
Ak zamestnávateľ napr. uplatňuje iný spôsob ochrany života a zdravia zamestnancov, napr. prostredníctvom výkonu práce home office, je vydanie takéhoto pokynu v zjavnom rozpore so zásadou primeranosti zásahu do základného ľudského práva a slobody a je nevyváženým vo vzťahu k záujmu zamestnanca na ochranu tohto práva.
Zjavne však preváži záujem zamestnávateľa na ochrane života a zdravia tých zamestnancov, ktorí sú napr. pravidelne prítomní na pracovisku a počas výkonu svojej práce prichádzajú do styku so značným množstvom iných zamestnancov, resp. externých subjektov, zákazníkov a pod., kde je riziko vzniku ochorenia významne vyššie ako pri zamestnancoch, ktorí sú napr. prítomní v práci raz za dva týždne, sú na pracovisku sami a s nikým sa nestretnú. V tomto ohľade by bol takýto pokyn na testovanie v záujme ochrany života a zdravia iných zamestnancov prípustný.
Všeobecne tak nemožno konštatovať, že povinnosť zamestnávateľa chrániť život a zdravie iných zamestnancov automaticky znamená právo zamestnávateľa nariadiť plošné testovanie zamestnancov na Covid-19, keďže by výkon tohto práva bol v niektorých prípadoch zjavne neprimeraný sledovanému cieľu a podľa môjho názoru by predstavoval porušenie § 13 ods. 3 Zákonníka práce až v intenzite zneužitia práva.
Ilustračný obrázok: Mufid Majnun on Unsplash