Pri určovaní rozsahu náhrady škody, ktorá má byť uhradená zamestnávateľovi zamestnancom, je potrebné rešpektovať aj jej hranice dané kogentnou právnou úpravou. Podstatné pre rozsah náhrady škody je aj to, či bola zamestnancom spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti v konkrétnom prípade.
- Vzor
Jednotlivé druhy škody v pracovnom práve
Platný Zákonník práce vo všeobecnosti rozlišuje protiprávne konania zamestnanca, a teda aj škodu a taktiež pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnanca, pričom v rámci týchto kategórií možno ešte rozlišovať jednotlivé podskupiny. Pri škode spôsobenej zamestnancom možno rozlišovať všeobecnú pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnanca, pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnanca za škodu spôsobenú konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. a jednotlivé prípady osobitnej pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca ustanovené v § 182 až § 185 Zákonníka práce, čo má vplyv aj na spôsob a rozsah náhrady škody v pracovnom práve.
V prípade škody, ktorá bola spôsobená konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, musí ísť o protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Právny pojem „dobré mravy“ používa aj § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), pričom ide o vymedzenie, ktoré je platné aj pre pracovné právo. Podľa uvedeného ustanovenia Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež v čl. 2 základných zásad Zákonníka práce je ustanovené, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Pokiaľ vznikla zamestnávateľovi škoda v dôsledku konania zamestnanca, ktoré je v rozpore so všeobecne uznávanými hodnotami alebo v rozpore s judikatúrou súdov v oblasti dobrých mravov, tak ide o vznik škody v dôsledku správania sa zamestnanca, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Pracovné právo rozoznáva aj spôsobenie škody v osobitných prípadoch, s čím spája aj súvisiacu pracovnoprávnu zodpovednosť. V prípade zamestnanca ide o zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať podľa § 182 až § 184 Zákonníka práce alebo o zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov podľa § 185 Zákonníka práce. Pretože ide o pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnanca, tak na jej preukázanie je potrebné, popri protiprávnemu konaniu zamestnanca, v dôsledku ktorého došlo ku spôsobeniu škody zamestnávateľovi, preukázať aj jeho zavinenie, teda aj to, či k vzniku škody došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti zamestnanca.
Spôsob náhrady škody
Právna úprava spôsobu náhrady škody v Zákonníku práce sa výrazne neodlišuje od právnej úpravy spôsobov náhrady škody v občianskom práve. V § 186 ods. 1 Zákonníka práce sú ustanovené jednotlivé spôsoby náhrady škody, pričom platí, že zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.
Uvedenie veci do predchádzajúceho stavu sa realizuje ako spôsob náhrady škody za predpokladu, že je to možné a účelné. Ide napríklad o také poškodenie veci, pri ktorom je oprava takejto veci ešte výhodným variantom, v porovnaní s peňažnou náhradou na kúpu rovnakej alebo obdobnej veci, pričom sa vychádza z hodnoty veci, ktorú mala v čase jej poškodenia, a to obligatórne.
V Zákonníku práce sa neustanovuje ako spôsob náhrady škody zamestnancom popri peňažnej náhrade alebo uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu napríklad kúpa rovnakej alebo podobnej veci zamestnancom pre zamestnávateľa, keďže je ale v občianskom práve takýto spôsob náhrady škody prípustný a podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce je potrebné použiť na pracovnoprávne vzťahy aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, tak možno požadovať aj kúpu rovnakej alebo obdobnej veci zamestnancom pre zamestnávateľa za prijateľný spôsob náhrady škody, ktorá zamestnávateľovi vznikla.
Rozsah náhrady škody a jej prešetrenie
V prípade, že škodu spôsobí zamestnanec z nedbanlivosti, tak podľa § 186 ods. 2 a 3 Zákonníka práce platí, že zodpovedá za vzniknutú škodu najviac do výšky rovnajúcej sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu v danom prípade.
Uvedená hranica, ktorá určuje maximálnu hranicu výšky náhrady škody neplatí, pokiaľ zamestnanec spôsobil škodu úmyselne alebo je zodpovedný za škodu v osobitných prípadoch podľa § 182 až § 185 Zákonníka práce, alebo ak bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok – v týchto prípadoch hradí zamestnanec zamestnávateľovi skutočnú škodu a pokiaľ bola škoda zamestnávateľovi zamestnancom spôsobená úmyselne, tak zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca okrem skutočnej škody aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom.
Tak napríklad zamestnanec spôsobí zamestnávateľovi škodu na kuchynskom zariadení zamestnávateľa, ktorý je podnikateľom v oblasti gastronómie, pričom uvedené kuchynské zariadenie bolo zamestnancovi písomne zverené do užívania a bolo jeho pracovným predmetom a uvedeného konania sa zamestnanec dopustil pod vplyvom omamnej látky.
V dôsledku uvedenej škody na kuchynskom zariadení sa toto stalo nepoužiteľným a fyzická osoba oprávnená na podnikanie musela zatvoriť na obdobie 3 dní svoju prevádzku, pričom prišla o zisk z podnikania. Šetrením v trestnom konaní bolo zistené, že zamestnanec sa dopustil trestného činu, ktorý spáchal úmyselne. Podnikateľ, v pozícii zamestnávateľa, má v tomto prípade oprávnenie požadovať od zamestnanca, ktorý mu škodu spôsobil, nielen úhradu hodnoty kuchynského zariadenia v plnej výške, ale aj vyčíslený ušlý zisk v rozsahu ušlej tržby počas uzatvorenia prevádzky určenej na podnikanie.
Podľa § 187 Zákonníka práce platí, že ak škodu spôsobil porušením povinností aj zamestnávateľ, zamestnanec uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Pokiaľ spôsobili škodu zamestnávateľovi viacerí zamestnanci, tak zodpovedajú za škodu podľa miery svojho zavinenia, pričom sa vychádza z hodnoty, ktorú mala vec v čase jej poškodenia v danom prípade.
Špecifický postup sa uplatní vtedy, keď u zamestnávateľa vznikol schodok na zverených hodnotách, ktorý spôsobili viacerí zamestnanci protiprávnym konaním. V tomto prípade budú podľa § 189 ods. 2 Zákonníka práce podriadení zamestnanci zodpovední za vzniknutý schodok podľa veľkosti svojich zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava v dvojnásobnej výške. Uvedený podiel náhrady škody spoluzodpovedných zamestnancov nesmie u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich priemernému mesačnému zárobku pred vznikom škody. Ak sa takto určenými podielmi neuhradí celá škoda, zvyšok je povinný uhradiť vedúci a jeho zástupca podľa pomeru svojich priemerných zárobkov.
Podľa § 189 ods. 4 Zákonníka práce platí, že ak sa zistí, že schodok alebo jeho časť zavinil niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí schodok tento zamestnanec podľa miery svojho zavinenia. Zvyšnú časť schodku uhradia všetci spoločne zodpovední zamestnanci podielmi určenými podľa § 189 ods. 2 a 3 Zákonníka práce, pričom ide o kogentnú právnu úpravu.
Uvedený princíp zodpovednosti za vzniknutý schodok sa uplatňuje v prípade špecifického druhu pracovnoprávnej zodpovednosti, ktorý sa uplatní vtedy, pokiaľ boli zamestnancom zamestnávateľa zverené určité hodnoty, napríklad peniaze, ceniny, ktoré následne zamestnanci mali vyúčtovať. Podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce totiž platí, že ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).
V kontexte uvedeného možno konštatovať, že pri prešetrovaní vzniku a následnej úhrady vzniknutej škody u zamestnávateľa sa vyžaduje komplexné zváženie toho, či došlo k jej vzniku úmyselne alebo z nedbanlivosti zamestnanca a či boli splnené jednotlivé atribúty pracovnoprávnej zodpovednosti kumulatívne. Taktiež je potrebné v plnom rozsahu rešpektovať princípy pre určovanie spôsobu, rozsahu a výšky prípadnej náhrady škody, inak by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu.
Pri určovaní výšky náhrady škody a zodpovednosti za škodu v prípade dohôd je potrebné zohľadňovať § 225 Zákonníka práce, a to obligatórne. Podľa uvedeného ustanovenia Zákonníka práce platí, že zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi, s ktorým uzatvoril dohodu podľa § 223 Zákonníka práce, za škodu spôsobenú zavineným porušením povinností pri výkone práce alebo priamej súvislosti s ním rovnako ako zamestnanec v pracovnom pomere. Náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti nesmie presiahnuť tretinu skutočnej škody a nesmie byť vyššia ako tretina odmeny dohodnutej za vykonanie tejto práce okrem prípadov podľa § 182 až § 185 Zákonníka práce (ide o osobitné druhy pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca).
Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorú utrpel pri výkone práce podľa uzatvorenej dohody alebo v priamej súvislosti s ním, rovnako ako zamestnancom v pracovnom pomere.
Podľa § 191 Zákonníka práce zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhrady škody, ktorú má uhradiť zamestnanec určuje zamestnávateľ. Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, kedy sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá. Formálne a ani obsahové náležitosti prerokovania náhrady vzniknutej škody Zákonník práce už bližšie nekonkretizuje, a preto je na úvahe zamestnávateľa či pôjde o formalizovaný postup alebo len o neformálne prerokovanie spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktorá zamestnávateľovi vznikla.
Ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume, a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná, teda sa na ňu nebude prihliadať. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená. Písomná forma v tomto prípade je ustanovená kogentnou právnou normou, v § 191 ods. 3 Zákonník práce výslovne ustanovuje, že jej nedodržanie má za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Preto pokiaľ takáto dohoda nebude uzatvorená písomne, tak sa na ňu pozerá tak, že nikdy nebola uzatvorená.
Požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady s výnimkou náhrady škody nepresahujúcej 50 eur je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov. Pritom postačuje len prerokovanie so zástupcami zamestnancov a nemusí byť daný ich predchádzajúci súhlas. Preto nemožno považovať za nesprávne to, keď zástupcovia zamestnancov neprejavia súhlas s dohodou o náhrade škody, zamestnávateľ však musí byť jednoznačne spôsobilý preukázať, že k prerokovaniu písomnej dohody so zástupcami zamestnancov došlo v konkrétnom prípade.
Taktiež v § 215 Zákonník práce ustanovuje pracovnoprávnu zodpovednosť za škodu aj v niektorých osobitných prípadoch, pokiaľ dôjde k ich vzniku. Fyzickej osobe, ktorá vykonáva verejnú funkciu, zodpovedá za škodu vzniknutú pri výkone funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou organizácia, pre ktorú bola činná; fyzická osoba zodpovedá za škodu tejto organizácii, pričom ide o kogentnú právnu úpravu. Ak funkcionár odborovej organizácie pomáha pri výkone svojej funkcie alebo v priamej súvislosti s ňou súčasne plniť spoločenské, hospodárske alebo sociálne úlohy zamestnávateľa, u ktorého je v pracovnom pomere, zodpovedá mu za škodu tento zamestnávateľ.
Občanovi so zmenenou pracovnou schopnosťou, ktorý nie je v pracovnom pomere a ktorého príprava na povolanie (činnosť) sa vykonáva podľa osobitných predpisov, zodpovedá za škodu vzniknutú pri tejto príprave ten zamestnávateľ, u ktorého sa príprava na povolanie vykonáva.
Záver
Pre požadovanie náhrady škody od zamestnanca je nevyhnutné, aby obligatórne nastali predpoklady pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca dané právnou úpravou. Pretože ide o subjektívnu pracovnoprávnu zodpovednosť, bude sa zisťovať aj zavinenie zamestnanca, teda či išlo o úmysel alebo nedbanlivosť v danom prípade. Pritom zamestnávateľ môže od zamestnanca požadovať aj ušlý zisk, pokiaľ sú splnené predpoklady dané právnou úpravou. Pri určovaní rozsahu náhrady škody z nedbanlivosti je nevyhnutné prihliadať aj na maximálne hranice náhrady škody dané kogentnou právnou úpravou. A pracovnoprávna zodpovednosť zamestnanca s ním musí byť prerokovaná v komplexnom rozsahu.