Skúšobná doba predstavuje významný inštitút pracovného práva, ktorý umožňuje zamestnávateľovi aj zamestnancovi, overiť si vzájomnú spokojnosť s dohodnutými podmienkami práce a schopnosťami zamestnanca vykonávať prácu na príslušnej pracovnej pozícii. Napriek svojej rozšírenosti však skúšobná doba nie je povinnou súčasťou pracovnoprávneho vzťahu. Jej dohodnutie, trvanie, možné predĺženie či ukončenie sa riadia presnými pravidlami obsiahnutými predovšetkým v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Nasledujúci článok podrobne analyzuje právnu úpravu skúšobnej doby a poskytuje praktické odpovede na najčastejšie otázky, ktoré s týmto pracovnoprávnym inštitútom súvisia.
- Vzor
Moment dojednania skúšobnej doby a jej trvanie
Zákonník práce upravuje v § 45 skúšobnú dobu, kde v ods. 1 umožňuje zamestnávateľovi a zamestnancovi zakomponovať do pracovnej zmluvy skúšobnú lehotu, ktorej účelom je, aby si obe strany overili, či zamestnanec vyhovuje požiadavkám na danú pracovnú pozíciu a zároveň, či podmienky práce zodpovedajú očakávaniam zamestnanca. Skúšobná lehota však nie je povinná; je len fakultatívnou súčasťou pracovnej zmluvy, ktorá vzniká výlučne na základe vzájomnej dohody účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.
Zákon obmedzuje maximálnu dĺžku skúšobnej lehoty na obdobie troch mesiacov, pričom táto lehota nemôže byť ľubovoľne predĺžená dohodou zmluvných strán. Výnimka týkajúca sa šesťmesačnej skúšobnej lehoty platí iba vo vzťahu k špecifickým vedúcim pozíciám, ktorí sú priamo podriadení štatutárnemu