Pri posúdení pracovného pomeru je potrebné rozlišovať, či ide o pracovný pomer na dobu určitú alebo v pracovnej zmluve absentuje určenie časovej dĺžky jeho trvania. Pritom ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky je možné len z taxatívne ustanovených dôvodov daných právnou úpravou.
Uplynutím dojednanej doby trvania pracovného pomeru sa tento pracovný pomer končí, pričom zamestnanec nemôže požadovať od zamestnávateľa odstupné. Zamestnanec zamestnaný na pracovný pomer na dobu určitú pritom nemôže byť znevýhodňovaný, prípadne diskriminovaný v porovnaní so zamestnancom zamestnaným na dobu neurčitú v danom prípade. Pokiaľ sa utvorí pracovné miesto na dobu neurčitú, tak zamestnávateľ by mal oznámiť túto skutočnosť zamestnancovi, ktorý pracuje na dobu určitú.
Jednotlivé druhy pracovného pomeru podľa právnej úpravy
Podľa § 48 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) možno rozlišovať pracovný pomer na dobu neurčitú a určitú. Pokiaľ sa zohľadňuje aspekt istoty zamestnanca v pracovnom pomere, tak jeho istota sa zvyšuje pri pracovnom pomere na dobu neurčitú, keďže pri pracovnom pomere na dobu určitú dochádza k ukončeniu pracovného pomeru uplynutím doby dohodnutej v pracovnej zmluve k určitému dátumu a neposkytujú sa peňažné plnenia, akými je napríklad odstupné.
Práve z uvedených dôvodov v § 48 ods. 4 Zákonník práce taxatívne ustanovuje prípady, za splnenia ktorých je možné ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky. Uvedená právna úprava má za cieľ znížiť početnosť uzatvárania pracovných pomerov na dobu určitú, a tým zvýšiť ochranu právneho postavenia zamestnanca v pracovnom pomere.
V prípade nerešpektovania § 48 ods. 4 Zákonníka práce má zamestnanec právny nárok na ochranu pred neoprávnenými zásahmi zamestnávateľa alebo pred jeho protiprávnym konaním, ktoré si môže popri iných možnostiach (podnet na príslušný inšpektorát práce) uplatniť aj súdnou cestou.
Príklad č. 1:
Zamestnávateľ uzatvoril so zamestnancom pracovný pomer ústne s tým, že si presne dohodli začiatok a koniec pracovného pomeru. Podľa zamestnávateľa teda uzatvorili ústne pracovný pomer na dobu určitú. Zamestnanec však trval na tom, že ide o pracovný pomer na dobu neurčitú, pretože nebola dodržaná písomná forma. Uvedený názor zamestnanca je správny?
V § 48 ods. 1 Zákonníka práce je ustanovená legálna definícia len v prípade pracovného pomeru dohodnutého na neurčitý čas. Pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na