V obchodnej realite sa veci pomenúvajú jednoducho – predávame divíziu, vyčleňujeme tím do novej spoločnosti, outsourcujeme procesy do dodávateľa, robíme shared services v rámci skupiny. Pracovné právo však nepoužíva termíny „divízia“ či „outsourcing“ ako rozhodujúce kritérium. Kľúčové je, či sa v skutočnosti presúva určitý funkčný celok alebo činnosť, ktorá sa dá vnímať ako „hospodárska jednotka“ (aj keď sa tak explicitne v zmluvách nevolá), a či nový subjekt reálne nadväzuje na výkon tej istej úlohy.
Zmyslom úpravy prechodu práv a povinností v Zákonníku práce je zachovanie kontinuity pracovnoprávnych vzťahov v situáciách, keď zmeny na strane zamestnávateľa nemajú znamenať „reset“ práv zamestnancov len preto, že sa zmenila firemná štruktúra. Slovenskú úpravu nájdeme v § 27 až § 31 Zákonníka práce.
Dve základné vetvy prechodu: zánik zamestnávateľa v. prevod/prechod činnosti
V praxi sa pod „prechod“ miešajú dve rozdielne situácie, ktoré majú spoločného menovateľa v tom, že na nového zamestnávateľa prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov.
Prvou situáciou je zánik zamestnávateľa s právnym nástupcom. Vtedy ide typicky o právne nástupníctvo pri zlúčení, splynutí alebo inom korporátnom kroku, keď zamestnávateľ zaniká, ale jeho práva a povinnosti „žijú ďalej“ u nástupcu. Zákonník práce to explicitne reflektuje v § 27.
Druhou, sporovo najzaujímavejšou situáciou, je prevod/prechod činnosti, úlohy alebo časti zamestnávateľa na iného zamestnávateľa. Do tejto vetvy spadá veľká časť outsourcingov, insourcingov, carve-outov, predajov prevádzok a „delimitácií“ v skupine. Už tu sa často objaví jadr