Ponuková povinnosť predstavuje jednu z hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede danej zamestnávateľom. V praxi ide o povinnosť, ktorej nesplnenie alebo nesprávne splnenie môže mať za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru, čo je pre zamestnávateľa nielen procesne nákladné, ale aj reputačne nevýhodné.
Napriek tomu, že ide o tradičný inštitút pracovného práva s dlhoročnou históriou, ktorá siaha až do prvého Zákonníka práce z roku 1965, zostáva jeho aplikácia problematická. Relatívne stručná právna úprava vyvoláva neistotu v tom, či zamestnávatelia postupujú v súlade so zákonom, a najmä s rozhodovacou činnosťou súdnych autorít, ktorá niekedy vytvára nové právo nad rámec zákona.
Vznik ponukovej povinnosti
Zákonodarca zvolil techniku negatívneho výpočtu, t. j. vymenoval výpovedné dôvody, pri ktorých ponuková povinnosť nevzniká. Ustanovenie § 63 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“) ustanovuje:
„Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako