Etický kódex ako jeden z druhov vnútorného predpisu zamestnávateľa, je pomerne novým pojmom, ktorého používanie nemá dlhú históriu. Je to pojem, ktorého obsahová naplň je stále vo vývoji. Uvedená téma už bola pertraktovaná v č. 5/2021 tohto časopisu. Tento príspevok je jeho aktualizáciou, oproti pôvodnému je prepracovaný a vo viacerých častiach doplnený, podrobnejšie rozvádza najmä obsahovú náplň etického kódexu. Venuje sa etickému kódexu v podnikateľskej sfére. V tejto sfére je etický kódex vhodným manažérskym nástrojom na riadenia zamestnancov.
Etický kódex sa zaraďuje z právneho hľadiska medzi vnútorné predpisy zamestnávateľa. Jeho osobitosťou je, že upravuje povinnosti zamestnancov a zamestnávateľa na základe morálnych noriem, vychádzajúc pritom z charakteru príslušných profesií, čím nadväzuje na práva a povinnosti upravené v právnych predpisoch. Etický kódex obsahuje morálne normy, ktoré presahujú rámec právnych noriem, pokrývajú aj také aspekty spoločenských vzťahov, ktoré právo neupravuje. Etický kódex sa vzťahuje na každú profesiu, povolanie, avšak na určité pozície v štátnej správe, zdravotníctve, v manažmente a pod., je jeho vydanie vysoko aktuálne.
Morálka a právo patria medzi najvýznamnejšie normatívne systémy, ktoré regulujú a riadia správanie sa ľudí. Z porovnania právnych a morálnych noriem vyplýva, že majú niektoré spoločné znaky, ale aj viacero odlišností. Najvýznamnejším spoločným znakom je ich normatívna povaha, na základe ktorej môžu oba normatívne systémy regulovať spoločenské vzťahy. Jedným z hlavných rozdielov medzi morálkou a právom je dôležitosť, ktorá spočíva v tom, že pravidlo nemožno chápať ako súčasť morálky pokiaľ stratilo svoju dôležitosť, zatiaľ čo právne pravidlo zostáva právnym aj v situácii, keď nie je dôležité. Ďalším rozdielom medzi právnymi a morálnymi normami je forma ich vyjadrenia. Právne normy sú spravidla formálne publikované. Morálne normy sú prevažne nepísané, pokiaľ majú písomnú formu sú v právnych predpisoch publikované len výnimočne. Významným rozdielom medzi právom a morálkou je tiež spôsob uplatňovania sankcií za ich porušovanie. Dodržovanie právnych noriem je všeobecne záväzné. Právo je stanovené autoritatívne, jeho dodržiavanie je vynútiteľné sankciou udelenou štátnou mocou. Neformálne morálne normy nie sú právne záväzné, ich plnenie (až na výnimky) nie je vynútiteľné štátom. Ak sú výnimočne obsahom právnych predpisov, vtedy je ich dodržiavanie záväzné. Príkladom je zákonná úprava niektorých špecifických profesií, napríklad sudcov, advokátov a pod., súčasťou ktorej sú aj morálne normy. Obvyklou sankciou za porušovanie morálnych noriem je spoločenský tlak - spoločenské opovrhovanie, resp. tlak verejnej mienky.
Ak je tvorcom morálnych noriem zamestnávateľ (napr. v etickom kódexe, resp. v inom vnútornom predpise), je za ich porušenie oprávnený vyvodzovať disciplinárnu zodpovednosť ukladaním sankcií podľa vnútorných predpisov, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Na vzťah práva a morálky existuje množstvo protichodných názorov, od tých, že medzi nimi panuje úplná jednota až po tie, že sú to úplne oddelené fenomény. Aj keď ide o dva kvalitatívne odlišné normatívne systémy, ich vzájomné prelínanie a previazanosť je nepochybná. Nie všetky právne normy však majú morálny atribút. To, že ich od seba dokážeme analyticky oddeliť, ale neznamená, že sudca pri aplikácii práva v rámci procesu hľadania práva občas nekombinuje právne a morálne dôvody. Tiež proces interpretácie práva nemožno celkom oddeliť od procesu morálneho zdôvodňovania, najmä v obzvlášť zložitých právnych prípadoch.