Zodpovednosť za škodu pri prevádzke technických zariadení

Každé ohrozenie alebo porušenie práv a povinností je nežiadúce, lebo je spojené s neodôvodneným zásahom do záujmov poškodeného a prináša ujmu v jeho osobnej alebo majetkovej sfére. Hlavným účelom tvorby a aplikácie noriem právnych predpisov zameraných na zodpovednosť za škodu je vytvorenie mechanizmu, ktorý zabezpečí účelnú a spravodlivú nápravu následkov vzniknutých porušením práv a povinností, ako aj predchádzanie vzniku týchto porušení.

Právny poriadok priznáva práva, ustanovuje povinnosti a na ich ochranu vytvára mechanizmy, ktorých úlohou je zabezpečovať nápravu v prípade ich porušenia alebo ohrozenia.

Ak určitému subjektu vznikne škoda a dôjde pri tom k naplneniu právnym poriadkom vymedzených predpokladov, tak sa predmetnému subjektu priznáva právo na náhradu spôsobenej škody voči inému subjektu (nemusí to byť škodca), ktorý mu túto škodu spôsobil.

Povinnosť nahradiť škodu sa vyskytuje v každom právnom poriadku, ale spôsob, akým sa formuluje mechanizmus prenosu nepriaznivých následkov sa môže líšiť. Ani zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník") neustanovuje explicitne povinnosť nahradiť škodu. V základnom ustanovení (§ 420 ods. 1) Občianskeho zákonníka sa uvádza, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že táto všeobecná preventívna povinnosť sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a má formu generálnej prevencie. V spojitosti s § 1 ods. 2 druhá veta zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Obchodný zákonník") možno konštatovať, že uvedená generálna prevencia sa vzťahuje aj na účastníkov obchodnoprávnych vzťahov. Ak dôjde k porušeniu preventívnej povinnosti, následkom je vznik zodpovednosti za škodu.