V letnom období, ako aj počas vianočných sviatkov, či jarných prázdnin majú zamestnanci väčší záujem o čerpanie dovoleniek v práci. Účelom dovolenky je oddych a regenerácia zamestnanca po práci, a to bez výpadku jeho stáleho príjmu. Nárok zamestnanca na dovolenku, ako aj podmienky jej čerpania v zamestnaní upravujú § 100 až § 117 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len "Zákonník práce"). Nárok na dovolenku patrí medzi základné podmienky zamestnávania, pričom tento nárok sa neviaže len na vek, ale aj na povolanie zamestnanca (napr. pedagogickí zamestnanci majú nárok na viac dní dovolenky), počet odpracovaných dní či pracovný pomer. Tento nárok nemajú tzv. dohodári. Na dovolenku majú nárok zamestnanci pracujúci na pracovný pomer bez ohľadu na to, či pracujú na plný úväzok alebo čiastočný úväzok. Keďže je právna úprava odvolania zamestnanca z dovolenky či úprava zmeny čerpania dovolenky v Zákonníku práce pomerne strohá, bližšie túto tematiku rozoberá tento príspevok.
Podľa Zákonníka práce rozoznávame tri druhy dovolenky, a to:
1.
dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť,
2.
dovolenku za odpracované dni,
3.
dodatkovú dovolenku poskytovanú nad rámec dovolenky za kalendárny rok a dovolenku za odpracované dni, teda popri uvedenej dovolenke.
Zákonník práce v § 112 ods. 1 upravuje aj otázku odvolania zamestnanca z dovolenky zamestnávateľom a zmenu čerpania dovolenky (jej termínu).
Výmera dovolenky
Nárok na dovolenku prislúcha zamestnancovi až po splnení zákonom ustanovených podmienok. Zákonník práce presne ustanovuje, že základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne.
U zamestnanca, ktorý do konca roka dovŕši najmenej 33 rokov, je to päť týždňov dovolenky. Rovnako je to v prípade, keď sa trvale stará o dieťa. Zákonník práce v § 40 ods. 11definuje zamestnan