Okamžité skončenie pracovného pomeru patrí k najintenzívnejším zásahom do trvania pracovnoprávneho vzťahu. Na rozdiel od výpovede, pri ktorej pracovný pomer trvá aj počas výpovednej doby, pri okamžitom skončení pracovný pomer zaniká už dňom doručenia právneho úkonu druhému účastníkovi. Ide preto o mimoriadny inštitút, ktorý zákonodarca podrobil prísnym materiálnym aj formálnym podmienkam.
- Vzor
Zamestnávateľ ani zamestnanec nemajú právo „len tak“ ukončiť pracovný pomer okamžite, ak sa im situácia javí ako napätá alebo nevýhodná. Dôvody sú v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) upravené taxatívne, a ak sa účastník pracovného pomeru ocitne mimo rámca zákonných dôvodov, vystavuje sa riziku neplatnosti skončenia pracovného pomeru a následným nárokom druhej strany.
Cieľom tohto článku je priblížiť právnu úpravu okamžitého skončenia pracovného pomeru Zákonníka práce, a to z pohľadu zamestnávateľa aj zamestnanca, doplnenú o praktické situácie z aplikačnej praxe.
Právna úprava
Právna úprava okamžitého skončenia pracovného pomeru je sústredená najmä v § 59, § 68 až § 70 a § 77 Zákonníka práce. Základné východiská možno zhrnúť do niekoľkých zásad:
- Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočný inštitút. Zákon umožňuje takýto krok len v osobitne závažných prípadoch, ktoré svojou intenzitou odôvodňujú okamžité prerušenie trvania pracovného pomeru bez výpovednej doby.
- Právny úkon okamžitého skončenia musí mať písomnú formu a musí byť doručený druhému účastníkovi, inak je neplatný. V písomnosti musí byť dôvod uvedený tak, aby bol konkrétny, zrozumiteľný a neza