Pracovné právo sa ako samostatné odvetvie súkromného práva vyznačuje množstvom špecifík, ktoré vychádzajú z potreby vyvažovania pozície dvoch nerovnocenných subjektov: zamestnávateľa a zamestnanca. Na jednej strane stojí zamestnávateľ (väčšinou podnikateľ) s organizačnou, ekonomickou a personálnou mocou, na druhej strane zamestnanec, ktorý poskytuje za mzdu určitý pracovný výkon. Z tohto dôvodu zohrávajú v pracovnom práve dôležitú úlohu základné zásady, ktoré vnášajú do právnej úpravy rovnováhu, predvídateľnosť, spravodlivosť a sú piliermi pracovného práva.
- Vzor
Tieto zásady sú vyjadrené najmä v § 13 Zákonníka práce a pri ich správnej aplikácii plnia dôležitú interpretačnú a korekčnú funkciu – teda pomáhajú vykladať ustanovenia zákona v súlade s ich účelom, a zároveň bránia svojvoľným alebo formálne zákonným, no materiálne nespravodlivým zásahom. V praxi zásady zohrávajú význam najmä v situáciách, ktoré zákon výslovne nerieši, alebo kde existuje priestor na diskrečné rozhodovanie.
1. Zásada rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie
Táto zásada vyžaduje, aby so zamestnancami bolo zaobchádzané rovnako v porovnateľných situáciách. Zakazuje sa akékoľvek priame alebo nepriame znevýhodňovanie, či už pri prijímaní do zamestnania, určovaní mzdy, prideľovaní pracovných úloh, hodnotení výkonu alebo ukončovaní pracovného pomeru.
Zjednodušené zhrnutie:
Zamestnávateľ nesmie zvýhodňovať alebo znevýhodňovať zamestnancov bez objektívneho dôvodu, najmä nie na zák