Základné zásady v pracovnom práve pretavené do praxe (1.)

Tieto zásady sú vyjadrené najmä v § 13 Zákonníka práce a pri ich správnej aplikácii plnia dôležitú interpretačnú a korekčnú funkciu – teda pomáhajú vykladať ustanovenia zákona v súlade s ich účelom, a zároveň bránia svojvoľným alebo formálne zákonným, no materiálne nespravodlivým zásahom. V praxi zásady zohrávajú význam najmä v situáciách, ktoré zákon výslovne nerieši, alebo kde existuje priestor na diskrečné rozhodovanie.

1. Zásada rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie

Táto zásada vyžaduje, aby so zamestnancami bolo zaobchádzané rovnako v porovnateľných situáciách. Zakazuje sa akékoľvek priame alebo nepriame znevýhodňovanie, či už pri prijímaní do zamestnania, určovaní mzdy, prideľovaní pracovných úloh, hodnotení výkonu alebo ukončovaní pracovného pomeru.

Zjednodušené zhrnutie:

Zamestnávateľ nesmie zvýhodňovať alebo znevýhodňovať zamestnancov bez objektívneho dôvodu, najmä nie na základe ich osobných alebo demografických znakov.

Príklady z praxe:

Zamestnávateľ má dvoch administratívnych pracovníkov na rovnakej pozícii s rovnakým pracovným časom a obdobnou praxou. Napriek tomu jednému z nich (mužovi) poskytuje mesačný bonus za „proaktívnosť“, zatiaľ čo druhému (žene) nie, hoci aj ona preukázateľne iniciuje nové návrhy a aktívne komunikuje s klientmi. Pri bližšom preverení vyjde najavo, že muž je zároveň kamarátom vedúceho oddelenia. Ak zamestnávateľ nevie preukázať objektívne kritériá pre priznávanie bonusov, ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (zo súdnej praxe je však potrebné poukázať, že dokázať zamestnávateľovi diskrimináciu alebo zvýhodňovanie inej osoby je pomerne náročné).

V inom prípade zamestnankyňa po návrate z rodičovskej dovolenky zistí, že jej pracovná pozícia bola obsadená novým zamestnancom. Namiesto návratu na pôvodné miesto jej je ponúknutá nižšie ohodnotená pozícia s argumentom, že „už medzičasom nastali zmeny“. Takéto konanie môže predstavova