Rizikové práce – pojem, povinnosti a nároky

Kedy je práca charakterizovaná ako riziková?

Pracovný trh v súčasnosti ponúka veľmi širokú škálu zamestnaní, pričom každé z nich je špecifické okrem iného svojou náročnosťou, prostredím alebo inými faktormi, ktoré vplývajú na výkon práce. Niektoré z týchto aspektov pracovnej činnosti sú smerodajné pre správne posúdenie zdravotných rizík a následnú kategorizáciu prác.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“) sa práce rozdeľujú do štyroch kategórií, a to na základe úrovne a charakteru rizikových faktorov, ktoré pri jej výkone majú vplyv na zdravie zamestnancov a rovnako aj na základe pracovného prostredia, v ktorom sa práca vykonáva. Pozor na prípadnú zámenu kategórie rizikových prác so stupňom náročnosti práce, ktorý je upravený v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) v § 121, pričom existuje šesť stupňov náročnosti práce a zaradenie konkrétneho druhu práce alebo pozície do jedného zo stupňov má vplyv na sumu minimálneho mzdového nároku. 

Zákon o ochrane verejného zdravia rámcovo popisuje mieru zdravotného rizika, ktorá je charakteristická pre jednotlivé kategórie. Do prvej a druhej kategórie rizikových prác sú zaraďované také zamestnania, kde miera zdravotného rizika a expozícia rizikovým  faktorom práce a pracovného prostredia je buď akceptovateľná (v prípade prvej kategórie), alebo je tolerovateľná (v prípade druhej kategórie). V praxi sú do druhej kategórie rizikových prác zaraďované napríklad administratívne práce (kvôli práci so zobrazovacími jednotkami), ale napríklad aj práca operátora výroby (pokiaľ nie je vystavený nadmernému hluku alebo inému fyzikálnemu faktoru).  

Podľa § 2 písm. x) zákona o ochrane verejného zdravia je rizikovou prácou práca, pri ktorej je zvýšené nebezpečenstvo vzniku choroby z povolania, profesionálnej otravy alebo iného poškodenia zdravia v súvislosti s jej výkonom. Podľa zákona o ochrane verejného zdravia sú všetky práce zaradené do tretej alebo štvrtej kategórie rizikové.[1] Pri ich výkone sa vyžadujú špecifické opatrenia na zníženie zdravotného rizika. Napríklad pri práci, ktorá bola pre vysokú úroveň hluku zaradená do tretej kategórie, je zamestnávateľ povinný zabezpečiť chrániče sluchu pre svojich zamestnancov, aby tým znížil vystavenie zamestnanca tomuto rizikovému faktoru. V praxi môže ísť napríklad o prácu na píle alebo vo výrobnej fabrike, kde zamestnanci pracujú s hlučnými strojmi. Rozhranie medzi týmito kategóriami pri jednotlivých faktoroch, akými sú napríklad hluk, vibrácie či žiarenie, ustanovuje vo svojej vyhláške Ministerstvo zdravotníctva SR.[2]

Rizikové faktory podľa zákona o ochrane verejného zdravia sú:

1. hluk,

2. vibrácie,

3. ionizujúce žiarenie,

4. elektromagnetické pole,

5. ultrafialové žiarenie,

6. infračervené žiarenie,

7. laserové žiarenie,

8. záťaž teplom,

9. záťaž chladom,

10. chemický faktor,

11. karcinogénny a mutagénny faktor,

12. biologický faktor,

13. fyzická záťaž pri práci,

14. psychická pracovná záťaž,

15. zvýšený tlak vzduchu.

O zaradení práce do tretej alebo štvrtej kategórie však nerozhoduje zamestnávateľ, ale územne príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva podľa sídla zamestnávateľa (ďalej len „RÚVZ“). Povinnosťou zamestnávateľa je podať návrh na RÚVZ, aby o zaradení, zmene alebo vyradení práce z tretej alebo štvrtej kategórie rozhodol.[3] Nie je však vylúčené, aby RÚVZ rozhodol aj z vlastnej iniciatívy, napríklad v dôsledku výkonu štátneho zdravotného dozoru alebo na základe zistení inšpekcie práce.

Dôvodom na zaradenie práce do kategórie rizikových prác je ochrana zdravia, života a bezpečnosti pri práci, ktorá sa má realizovať najmä prostredníctvom prevencie a opatrení zo strany zamestnávateľa.

Povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k rizikovej práci 

Ako sme už uviedli, jednou z povinností zamestnávateľa je podanie návrhu na zaradenie prác do tretej alebo štvrtej kategórie. Spoločne s návrhom je potrebné predložiť písomný posudok, ktorý vypracuje zamestnávateľ. V súvislosti s tým má zamestnávateľ povinnosť zabezpečiť pracovnú zdravotnú službu (ďalej len „PZS“). PZS zabezpečujú subjekty, ktoré na to majú oprávnenie. Ich zoznam je verejne dostupný a spravuje ho Úrad verejného zdravotníctva.[4] Činnosti vykonávané v rámci PZS tvoria nedeliteľný celok odborných zdravotných výkonov v oblasti primárnej prevencie poškodení zdravia zamestnancov.[5] PZS je zo zákona povinná poskytovať nielen odborné posúdenie zdravotných rizík, ale taktiež je povinná poskytovať zamestnávateľovi najmä komplexné poradenstvo v oblasti bezpečnosti a zdravia pri práci, a to najmä v spojitosti s kategorizáciou prác. PZS teda poskytuje poradenstvo a pomoc aj pri vypracovaní písomného posudku. Zamestnávateľ podáva tento návrh v prípadoch, keď sú prekročené limitné faktory podľa osobitných predpisov.[6] Na základe podaného návrhu a predloženého písomného posudku RÚVZ rozhodne, či práce zaradí medzi rizikové.

Ak RÚVZ rozhodne o zaradení prác medzi rizikové, zamestnávateľ je povinný zabezpečiť zamestnancom, ktorí vykonávajú tieto práce, pravidelné preventívne zdravotné prehliadky vo vzťahu k práci. Pri zamestnancoch vykonávajúcich prácu zaradenú do tretej kategórie zamestnávateľ zabezpečí lekársku prehliadku raz za dva roky a v prípade zamestnancov pracujúcich v štvrtej kategórii sa táto povinnosť plní raz ročne, a to prostredníctvom lekára z tímu PZS.[7] Okrem týchto pravidelných prehliadok je zamestnávateľ povinný zabezpečiť prehliadku aj v prípade, ak o to zamestnanec požiada. Povinnosťou zamestnanca je zúčastniť sa tejto prehliadky.

Ďalšou z povinností zamestnávateľa je opakované posúdenie zdravotného rizika. Zamestnávateľ v spolupráci s PZS teda vykoná posúdenie opakovane, v zákonom ustanovených lehotách, a to najmenej raz za rok alebo v prípade takej zmeny pracovných podmienok, ktorá má vplyv  na mieru zdravotného rizika. Pre úplnosť je potrebné dodať, že nie za každým vykonaným posúdením je potrebné vypracovať písomný posudok. V prípade, ak sa v procese opätovného posúdenia zistí, že neprišlo k žiadnym zmenám, ktoré by mali vplyv na mieru zdravotného rizika, zamestnávateľ vypracuje len písomný záznam o posúdení. Okrem posudku alebo záznamu majú zamestnávatelia povinnosť vypracovať aj písomnú informáciu o výsledkoch posúdenia zdravotného rizika, o opatreniach na zníženie a odstránenie rizikových faktorov a o počte zamestnancov vykonávajúcich rizikovú prácu, a to vždy za obdobie jedného kalendárneho roka, k 31. decembru a predložiť ju RÚVZ do 15. januára nasledujúceho roka. Zamestnávateľ je tiež povinný viesť evidenciu zamestnancov, ktorí boli zaradení do tretej alebo štvrtej kategórie.[8]

Spolupráca medzi PZS a zamestnávateľom môže byť realizovaná dvomi spôsobmi. Zamestnávateľ môže zabezpečiť výkon PZS prostredníctvom svojich zamestnancov, ak spĺňajú osobitné  podmienky, alebo dodávateľským spôsobom, teda prostredníctvom zmluvy o poskytovaní PZS s iným subjektom. V prípade dodávateľskej formy, teda spolupráce s externým subjektom, je zamestnávateľ povinný poskytovať súčinnosť, napríklad tým, že pracovníkom PZS umožní vstup do jeho priestorov a tiež je povinný poskytnúť informácie, ktoré PZS nevyhnutne potrebuje na objektívne posúdenie zdravotných rizík.

Po zániku živnostenského oprávnenia alebo zániku obchodnej spoločnosti má zamestnávateľ povinnosť bezodkladne odovzdať v zákone o ochrane verejného zdravia určenú dokumentáciu príslušnému orgánu verejného zdravotníctva. Pôjde najmä o lekárske posudky o zdravotnej spôsobilosti na prácu zamestnancov, ktorí vykonávajú rizikovú prácu, 20 rokov od skončenia tejto rizikovej práce, ak nie je ustanovené inak a o evidenciu zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu zaradenú do druhej kategórie, tretej kategórie alebo štvrtej kategórie pri expozícii faktorom práce a pracovného prostredia, ktorými sú: hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, elektromagnetické pole, ultrafialové žiarenie, infračervené žiarenie, laserové žiarenie, záťaž teplom, záťaž chladom, chemický faktor, karcinogénny a mutagénny faktor, biologický faktor, fyzická záťaž pri práci, psychická pracovná záťaž, zvýšený tlak vzduchu.

Posúdenie zdravotného rizika a posúdenie zdravotnej spôsobilosti na prácu

Zákon o ochrane verejného zdravia upravuje nielen povinnosť posúdenia zdravotných rizík, ale aj posúdenie zdravotnej spôsobilosti na prácu. Ide o dva samostatné inštitúty, ktoré je potrebné rozlišovať.

Posúdenie zdravotných rizík je zamerané na kvalitatívne a kvantitatívne zistenie prítomných faktorov v práci, ktoré môžu mať vplyv na zdravie a bezpečnosť zamestnancov. Podstatou tohto posúdenia je najmä objektívne zhodnotenie miery škodlivosti rizikových faktorov, ktoré sú prítomné na pracovisku.

Posúdenie zdravotnej spôsobilosti sa vykonáva vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom, pričom sa „vykonáva na základe hodnotenia zdravotného rizika z expozície pracovného prostredia a výsledkov lekárskej preventívnej prehliadky vo vzťahu k práci.“[9] Posúdenie zdravotnej spôsobilosti na prácu sa týka len určitého okruhu osôb vrátane zamestnancov, ktorí vykonávajú rizikovú prácu.

Nároky zamestnancov pri výkone rizikových prác

Zamestnanci vykonávajúci rizikové práce majú osobitné postavenie, nakoľko im právne predpisy priznávajú nároky, ktorými ostatní zamestnanci nedisponujú.

Pri rizikovej práci má zamestnanec nárok na rekondičný pobyt, pričom tento inštitút môže zamestnávateľ zabezpečiť v pobytovej alebo v ambulantnej forme, ktorú zákon označuje ako rehabilitáciu v súvislosti s prácou. Výber vhodnej alternatívy, ako aj obsah liečebných procesov určuje zamestnávateľ v spolupráci s lekárom PZS. Minimálna dĺžka pobytu je 7 dní a v prípade ambulantnej formy je dĺžka rehabilitácií určená na minimálne 80 hodín za dva roky. Zamestnanec je povinný absolvovať pobyt alebo rehabilitáciu, ktoré mu zamestnávateľ zabezpečil.

Ďalším nárokom zamestnanca je tzv. dodatková dovolenka, ktorá sa však týka len konkrétne určeného okruhu prác v § 106 Zákonníka práce, pričom niektoré z nich môžu byť kategorizované ako rizikové. Ak sú splnené tieto podmienky, dodatková dovolenka sa zamestnancovi poskytne v rozsahu jedného týždňa.

Zamestnanec má právo aj na mzdovú kompenzáciu za sťažený výkon práce. V prípade, ak ide o práce, ktoré RÚVZ zaradil medzi rizikové a zároveň zamestnanec túto pracovnú činnosť vykonáva v prostredí, kde pôsobia vybrané faktory, má podľa § 124 Zákonníka práce popri dosiahnutej mzde nárok na mzdovú kompenzáciu vo výške najmenej 20 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu. Okrem toho zamestnancovi patrí aj mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu, a to najmenej vo výške 50 % minimálnej mzdy za hodinu v eurách.

Pri výkone rizikových prác má zamestnanec osobitné postavenie aj vo vzťahu k práci nadčas. Platí, že týmto zamestnancom ju nemožno jednostranne nariadiť. Výnimočne je možné prácu nadčas dohodnúť z dôvodu zabezpečenia bezpečného a plynulého výrobného procesu. K dohode sa vyžaduje aj súhlas zástupcov zamestnancov, ak u zamestnávateľa pôsobia. Ak k takejto dohode príde, zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie vo výške 35 % jeho priemerného zárobku, čo je o 10 % viac ako v prípade zamestnancov nevykonávajúcich rizikové práce.

Osobitné postavenie majú títo zamestnanci aj v otázkach sociálneho zabezpečenia. Zamestnávateľ má zákonnú povinnosť uzavrieť tzv. zamestnávateľskú zmluvu o doplnkovom dôchodkovom poistení.[10] V praxi to znamená, že Zamestnávateľ je povinný prispievať zamestnancom na doplnkové starobné dôchodkové poistenie, známe tiež ako 3. pilier, a to od prvého dňa od začatia výkonu rizikových prác.

Právne následky nedodržania povinností

Na zabezpečenie riadneho plnenia povinností, najmä zo strany zamestnávateľov, zákon o ochrane verejného zdravia ustanovuje právne následky v prípade ich nedodržania. Zamestnávateľ, ktorý opomenie niektorú z povinností, sa dopustí iného správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva, za čo mu bude uložená pokuta v rozmedzí od 150 eur do 50 000 eur. Konečná výška prípadnej pokuty je individuálna a závisí od závažnosti porušenia tej-ktorej povinnosti.

Otázka kategorizácie prác je komplexnou témou, a to najmä z legislatívneho hľadiska. Túto problematiku upravuje balík zákonov a vykonávacích predpisov, ktoré nemožno najmä zo strany zamestnávateľa opomenúť. Zároveň je táto oblasť špecifická aj pluralitou subjektov, ktoré vstupujú do procesov posudzovania a zaraďovania prác do príslušných kategórií, a preto sa tu vyžaduje aj vysoká miera spolupráce medzi nimi. Kategorizácia prác je komplikovaným procesom, avšak jej účel je veľmi dôležitý, keďže plní ochrannú a preventívnu funkciu najmä vo vzťahu k zamestnancom, ktorí v dôsledku prítomnosti rizikových faktorov na pracovisku, môžu mať trvalé nepriaznivé zdravotné následky.