Mgr. Ján Ščerba, advokátsky koncipient

Monitorovanie a kontrola zamestnancov je inštitútom presahujúcim pracovné právo. Aj keď je možné zákonne vykonať činnosti monitoringu na pracovisku, z pohľadu zamestnávateľa je potrebné dodržať zákonom ustanovené podmienky a objektívne zvážiť primeranosť takýchto opatrení. V opačnom prípade je zamestnávateľ vystavený riziku pracovnoprávneho sporu, pokuty zo strany Úradu na ochranu osobných údajov, pokuty zo strany inšpekcie práce a v neposlednom rade aj riziku zlej obchodnej povesti.

Problematika monitorovania a kontroly zamestnancov sa v súvislosti s vývojom nových technológii dostáva do popredia stále viac. Je prirodzené, že zamestnávateľ má záujem kontrolovať svojich zamestnancov na pracovisku, a to najmä vtedy, ak využívajú jeho technické prostriedky. Na druhej strane tu však stojí základné ľudské právo zamestnanca na súkromie v jeho najširšom zmysle. Aké sú limity pri monitorovaní zamestnancov na pracovisku? Má na to vôbec zamestnávateľ právo? Existuje hranica medzi právom zamestnávateľa kontrolovať výkon práce a právom zamestnanca na súkromie?

Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci je dôležitou súčasťou pracovného práva. Táto oblasť sa zameriava okrem iného na predchádzanie vzniku úrazov, chorôb z povolania a škôd na živote a majetku. V súvislosti s predchádzaním negatívnym zdravotným dôsledkom zákonodarca ustanovil špecifické kategórie prác, pri výkone ktorých majú zamestnanci osobitné právne postavenie.

Právna ochrana sa rodičom ako subjektom pracovnoprávnych vzťahov zaručuje najmä prostredníctvom zásad uvedených v čl. 6 a čl. 8 zákona č. 311/2001 Z. z Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“). Uvedené zásady sa pretavili do viacerých ustanovení Zákonníka práce a rodičom je poskytnutá právna ochrana naprieč týmto právnym predpisom, napríklad prostredníctvom inštitútu zákazu výpovede počas ochrannej doby, materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky, prestávok v práci na dojčenie, prekážok v práci, zákazu diskriminačného správania a pod.