Právna úprava rozlišuje rôzne druhy pracovného času, v rámci ktorého vykonáva zamestnanec závislú prácu. Podstatným je ustanovený týždenný pracovný čas, ktorý môže byť pri určitých kategóriách zamestnancov špecificky upravený. Pružný pracovný čas predstavuje taktiež špecifickú organizáciu výkonu závislej práce. Právna úprava rozlišuje taktiež rovnomerne a nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Taktiež možno rozlišovať konto pracovného času a obligatórne predpoklady jeho uplatnenia.
Pracovný čas a jeho právna úprava
Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) je pracovný čas časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Pracovný čas v konkrétnom prípade teda určuje pracovná zmluva a určenie druhu pracovného času, teda či ide o rovnomerné alebo nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času je podstatné pre celú organizáciu výkonu závislej práce.
Určenie pracovného času zamestnanca v pracovnej zmluve je podstatné aj z hľadiska možnej pracovnoprávnej zodpovednosti. Pokiaľ zamestnanec nebol počas svojho pracovného času na pracovisku, porušil tým pracovnú disciplínu, čo môže stanovovať u zamestnávateľa aj pracovný poriadok. Pracovný poriadok je pritom vnútorným normatívnym predpisom zamestnávateľa, ktorý má obmedzenú personálnu pôsobnosť.
Presné ustanovenie pracovného času je potrebné aj z hľadiska určenia rozsahu nadčasovej práce, keďže podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce je práca nadčas práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.
Presné určenie štandardného pracovného času zamestnanca je podstatné aj z hľadiska doby odpočinku, pretože podľa § 85 ods. 2 Zákonníka práce platí, že doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom.
Ustanovený pracovný čas
Podľa § 85 Zákonníka práce platí, že na účely určenia rozsahu pracovného času a rozvrhnutia pracovného času je týždňom sedem po sebe nasledujúcich dní. Pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť osem hodín, ak Zákonník práce neustanovuje inak.
Štandardný pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.
Pracovný