Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú legitímnou súčasťou pracovného práva. Problém nevzniká z toho, že dohoda existuje, ale z toho, že sa používa na výkon práce, ktorá má povahu závislej práce v takom rozsahu a režime, že materiálne kopíruje pracovný pomer. Vtedy dohoda prestáva byť flexibilným nástrojom a stáva sa rizikom – niekedy rizikom finančným (nároky), niekedy sankčným, a často reputačným.
V praxi sa to deje typicky v troch situáciách. Prvá je, keď dohoda mala byť krátka výpomoc, ale zmení sa na stabilnú pozíciu. Druhá je, keď sa dohoda používa ako lacná „skúšobná doba“. Tretia je, keď sa dohoda použije na jadro prevádzky, lebo „to tak robia všetci“. Pracovné právo však stojí na zásade, že závislá práca má byť vykonávaná prednostne v pracovnom pomere.
Závislá práca ako kľúčový filter (čo sa zmenilo od 1. 1. 2026)
Jadro prekvalifikovania je v definícii závislej práce. Ak je práca závislá, nemá sa vykonávať „mimo“ pracovného pomeru okrem výnimiek, ktoré pripúšťa zákon. Preto je dôležité, že od 1. januára 2026 došlo k zmene definície závislej práce v § 1 Zákonníka práce – vypustili sa slová „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“, čím sa definícia opiera o štyri znaky (nadriadenosť/podriadenosť, osobný výkon, výkon pod