Mgr. Paulína Šlauková, advokátska koncipientka
Bezdôvodné obohatenie je právnym inštitútom, ktorý reflektuje zásadu, že nikto sa nemôže bez jasného dôvodu obohatiť na úkor niekoho iného. Zároveň ustanovuje povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Všeobecná právna úprava tohto inštitútu sa nachádza v tretej hlave šiestej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“). K obohacovaniu bez právneho dôvodu dochádza však nielen v občianskoprávnych vzťahoch, ale aj v obchodnoprávnych alebo pracovnoprávnych vzťahoch. V tomto článku sa bližšie zameriame na bezdôvodné obohatenie vo vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Bežný pracovný život prináša situácie, keď v dôsledku zvýšenej pracovnej vyťaženosti alebo potreby splnenia rôznych pracovných úloh alebo stanovených cieľov je nutné, aby zamestnanci pracovali nad rámec svojho bežného pracovného času. Zákonník práce práve pre takéto potreby ustanovuje inštitút práce nadčas. Práca nadčas by mala byť využívaná v časoch naliehavej zvýšenej potreby práce a vo všeobecnosti by mala mať výnimočný charakter. Najvyšší súd SR sa v rámci svojej nedávnej rozhodovacej činnosti zameral na problematiku práce nadčas a otázku, či sa za prácu nadčas považuje aj práca vykonávaná bez výslovného súhlasu zamestnávateľa, avšak stále vykonávaná s jeho vedomím.
Sociálna politika je významnou súčasťou pracovnoprávnych vzťahov v Slovenskej republike, ktorá je upravená v siedmej hlave zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce″). Zabezpečuje širšie vnímanie starostlivosti o zamestnancov, poskytuje určité „poľudštenie″ pracovnoprávnych vzťahov a vyvíja tlak na vytváranie priaznivých pracovných podmienok. Jednou zo súčastí sociálnej politiky je aj vzdelávanie zamestnancov a starostlivosť o ich odborný rozvoj. Zákonník práce ustanovuje zamestnávateľom povinnosť starať sa o prehlbovanie a zvyšovanie kvalifikácie zamestnancov.
Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej ako „Zákonník práce″) ako základný pracovnoprávny predpis zabezpečuje ochranu osobitných kategórií zamestnancov, ktorí sa z objektívnych dôvodov nachádzajú v nevýhodnej situácii. Súčasťou tejto skupiny zamestnancov sú aj zamestnanci so zdravotným postihnutím. V prípade skončenia pracovného pomeru so zamestnancom so zdravotným postihnutím je preto nutné rátať s určitými obmedzeniami.
Zamestnanec nedodržiava zamestnávateľom určené termíny, zamestnanec príde neskoro na pracovisko, zamestnanec príde na pracovisko pod vplyvom alkoholu, zamestnanec si zoberie z práce nepredaný tovar po záruke, zamestnanec neuskutoční určený počet telefonátov .... a mohli by sme pokračovať.
Zamestnávateľ nemá záujem ďalej zamestnávať takéhoto zamestnanca. V praxi je potrebné určiť, či sa zamestnanec dopustil porušenia pracovnej disciplíny alebo neuspokojivého plnenia pracovných úloh. Často však dochádza k zamieňaniu dôvodu napomenutia zamestnanca a výpovedného dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh a porušenia pracovnej disciplíny.
Hromadné prepúšťanie je pracovnoprávny inštitút upravený v § 73 Zákonníka práce, pod ktorým rozumieme skončenie pracovného pomeru s viacerými zamestnancami spoločnosti. Ako spôsob skončenia pracovného pomeru naraz s viacerými zamestnancami sa stáva aktuálnejší vzhľadom na prebiehajúcu koronakrízu.