Pracovný čas je jedným z kľúčových nástrojov, ktorými zamestnávateľ organizuje svoju činnosť. Možnosť rozvrhnúť pracovné zmeny, zaviesť pružný pracovný čas, využiť nadčasy alebo pracovnú pohotovosť je v dnešnej ekonomike takmer nevyhnutné. Na druhej strane však práve pracovný čas výrazne zasahuje do života zamestnanca. Dĺžka práce, nočné zmeny, práca cez víkend a nedostatok odpočinku majú priamy dosah na zdravie, rodinný život a celkovú kvalitu života.
Pracovné právo preto pri organizácii pracovného času hľadá rovnováhu medzi legitímnym záujmom zamestnávateľa na flexibilite a ochranou zamestnanca pred nadmerným zaťažením. Hoci zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonník práce") poskytuje určitý priestor na dohodu, mnohé limity sú kogentné a nedajú sa zmluvne obísť.
Normatívny rámec pracovného času
Základný rámec tvorí Zákonník práce, ktorý upravuje dĺžku pracovného času, možnosti jeho rozvrhnutia, prestávky v práci, nepretržitý odpočinok, prácu nadčas, nočnú prácu a pracovnú pohotovosť. Nad ním stojí európske právo, najmä smernice o organizácii pracovného času, ktoré kladú dôraz na maximálny týždenný pracovný čas a minimálne limity odpočinku.
Východiskom je štandardný týždenný prac