Pracovnoprávny spor

V praxi sa objavujú spory ohľadom zodpovednosti za škodu zamestnávateľa za pracovný úraz zamestnanca, ktorý nevznikne pri samotnom výkone práce a nevznikne činnosťou zamestnanca, ale činnosťou (konaním inej osoby) v podobe fyzického násilia/útoku na zamestnanca, ktorý má dopad na jeho zdravie. Otázka posudzovania takejto situácie nie je nová, ale bola riešená aj v minulosti (NS ČSR Cpj 37/74 (Rc 11/1976): „Dojde-li k úrazu pracovníka při plnění pracovních úkolů například tak, že je napaden jiným pracovníkem nebo osobou, která v organizaci nepracuje, jde o pracovní úraz, neboť při posuzování objektivní odpovědnosti organizace za pracovní úraz je rozhodující, že mu škoda vznikla při plnění pracovních úkolů, a nikoli okolnost, kdo je původcem škody)“, avšak posudzovanie konkrétnej situácie sa deje vždy v konkrétnom prípade a NS SR sa touto otázkou zaoberal aj v ostatnej dobe.

Napriek tomu, že právna úprava OSŘ obsahuje len veľmi málo ustanovení týkajúcich sa konkrétne pracovnoprávneho sporu, obsahuje osobitnú úpravu vo vzťahu k povinnosti uhradiť „jistotu“ v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ak ide o predbežné opatrenie v pracovnoprávnej veci alebo vo veci ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov (§ 75b ods. 3 OSŘ.)  

Nová právna úprava individuálnych pracovnoprávnych sporov, ktorá bola zakotvená rekodifikáciou civilného práva procesného na Slovensku, modifikuje aj sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania. Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania v rámci individuálneho pracovnoprávneho sporu je vyjadrený v ustanovení § 320 CSP, podľa ktorého zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na podporu svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

Pred rekodifikáciou právnej úpravy civilného práva procesného v SR a prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), platila v Českej aj Slovenskej republike obdobná právna úprava, ktorá upravovala občianske súdne konanie. Išlo o zákon z roku 1963, ktorý prešiel viacerými novelizáciami, a takto platil aj v Slovenskej republike do roku 2016. Prijatím nových civilných kódexov došlo k zmene systematiky právnej úpravy občianskeho súdneho konania, ktoré bolo premenované na civilné sporové konanie. CSP zaviedol osobitný inštitút individuálneho pracovnoprávneho sporu ako konania so slabšou stranou – zamestnancom, ktorý aj zadefinoval a v ucelenej časti upravuje jednotlivé odklony od všeobecnej úpravy civilného sporového konania v prípade, že stranou sporu je zamestnanec. V ďalšom texte sa venujeme jednotlivým odklonom od všeobecnej právnej úpravy civilného sporového konania v prípade individuálneho pracovného sporu na Slovensku, a to v porovnaní s odklonmi a odlišnou úpravou občianskeho súdneho konania upraveného OSŘ v prípade, že ide o pracovnoprávny spor s poukazom na aktuálnu judikatúru.

Väčšina právnych predpisov prijímaná na Slovensku už od čias vzniku samostatnej Slovenskej republiky bola výrazným spôsobom inšpirovaná právnymi predpismi platnými v Českej republike. Nebolo tomu inak ani v rámci úpravy občianskeho súdneho konania, v súčasnosti na Slovensku označovaného ako civilné sporové konanie. Desaťročia platili v oboch krajinách obdobné právne predpisy, a to zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako „OSP“), ktorý bol v Slovenskej republike platný a účinný do 30.06.2016 a zákon č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád (ďalej len ako „OSŘ“), ktorý je v Českej republike platný doposiaľ.

V prípade 6CdoPr/3/2024 sa až pred Najvyšší súd SR (hoci ten konštatoval funkčnú nepríslušnosť) dostala otázka, či spor je sporom pracovnoprávnym, a teda platí kauzálna príslušnosť pre pracovnoprávne spory podľa § 24 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) alebo ide o obchodnoprávny spor a platí kauzálna príslušnosť pre obchodnoprávne spory podľa § 22 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

Pracovnoprávna zodpovednosť je právnou zodpovednosťou jedného zo subjektov pracovného pomeru. Pri výkone závislej práce zamestnancom pre zamestnávateľa je v určitých prípadoch nevyhnutné, aby zamestnávateľ odovzdal zamestnancovi nástroje, ochranné pracovné prostriedky, ktoré mu zamestnávateľ zverí. Prevzatie pritom zamestnanec písomne zamestnávateľovi potvrdí. Okamih prevzatia nástrojov či ochranných pracovných prostriedkov je pritom veľmi dôležitý, keďže sa od neho odvíja nástup pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca za ich prípadnú stratu alebo zničenie v danom prípade. Pritom tejto zodpovednosti sa zamestnanec zbaví len za predpokladu, ak preukáže, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia, čo však musí aj náležite preukázať.

Odklon od sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania Nová úprava individuálnych pracovnoprávnych sporov, ktorá bola zakotvená prijatím CSP, modifikuje aj sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania. Uvedené je vyjadrené v § 320 CSP, podľa ktorého...

Zásadnou zmenou, ktorá bola zavedená prijatím nového kódexu upravujúceho civilný proces, t. j. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v z. n. p. (ďalej len „CSP“), bola úprava tzv. individuálnych pracovnoprávnych sporov. Ustanovenie § 316 CSP definuje individuálny pracovnoprávny spor ako spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom (pozri aj § 316 CSP). Zakotvenie tejto osobitnej právnej úpravy vychádzalo z viacerých predpokladov a osobitostí pracovnoprávnych vzťahov, čo vysvetľujeme ďalej v príspevku.