JUDr. Róbert Bános

Zamestnávateľ je povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel prijímať potrebné opatrenia, zabezpečovať prevenciu, vhodné ochranné pracovné prostriedky a neustále zlepšovať úroveň ochrany práce. Zamestnanci majú na druhej strane právo na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na informácie o nebezpečenstvách hroziacich v pracovnom prostredí a o opatrenia prijatých na ich ochranu. Tieto základné práva a povinnosti vo všeobecnej rovine upravuje priamo zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. Ďalšie práva a povinnosti na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci bližšie upravuje zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len ,,zákon č. 124/2006 Z. z.“).

Chcel by som požiadať o poradenstvo, resp. právny názor na vec týkajúcu sa internej požiadavky zamestnávateľa na zamestnancov uvedenej v internej smernici zamestnávateľa v sekcii požiadaviek na ESD oblečenie...

S monitorovaním zamestnancov na pracovisku sa v praxi stretávame stále častejšie. Istú zásluhu na tom má skutočnosť, že v súčasnej dobe charakteristickej rýchlym technologickým rozvojom už úplne neplatí pravidlo, že pracovný čas využívame výhradne na prácu. Nepochybne žiaden zamestnávateľ nestojí o to, aby jeho zamestnanci namiesto výkonu práce lustrovali sociálne siete, venovali sa online nakupovaniu, prípadne používali pracovný mail či auto na súkromné účely. S cieľom uistiť sa, či sa zamestnanci  počas pracovnej doby skutočne venujú práci, zavádzajú mnohí zamestnávatelia rôzne kontrolné mechanizmy, ako napríklad lokalizáciu polohy zamestnanca pomocou GPS počas služobnej cesty, kamerový systém na pracovisku, sledovanie webstránok prezeraných zamestnancami a podobne. Je však zamestnávateľ oprávnený takýmto spôsobom zasahovať do súkromia zamestnanca? Sú takéto zásahy v súlade s právnymi predpismi?

S kontrolou zo strany inšpektorátu práce sa môže stretnúť každý zamestnávateľ. Môže ísť o preventívne kontroly plnenia pracovnoprávnych povinností či dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania, ale aj o kontrolu vykonávanú na podnet zamestnancov. Aké nové oprávnenia majú inšpektori práce a dá sa voči prípadnej pokute vôbec brániť?

Opatrenia prijaté v dôsledku šírenia koronavírusu sa dotýkajú každého z nás. Súčasná situácia je náročná nielen pre zamestnávateľov, ale aj pre zamestnancov, ktorí majú obavy z možnej straty zamestnania. Ani núdzový stav či mimoriadna situácia v krajine totiž pre zamestnancov neznamenajú ochranu pred výpoveďou alebo inou formou skončenia pracovného pomeru. V každom prípade, ku skončeniu pracovného pomeru môže dôjsť len na základe zákona a spôsobom, aký zákon ustanovuje, bez ohľadu na to, v akej ťažkej situácii sa zamestnávateľ nachádza.

V predchádzajúcom článku sme sa venovali téme diskriminácie v zamestnaní zo širšieho uhla pohľadu, uviedli sme, aké formy diskriminácie rozlišuje Antidiskriminačný zákon a aké právne prostriedky ochrany pred diskrimináciou majú zamestnanci k dispozícii. V tomto príspevku si jednotlivé formy diskriminácie rozoberieme podrobnejšie. V zmysle ustanovení zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v z. n. p. je diskrimináciou priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih, diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Ide o jednotlivo špecifikované formy diskriminácie, ktoré predstavujú hmotnoprávnu podmienku, ktorej prítomnosť sa vyžaduje na to, aby konkrétne konanie, prípadne opomenutie, mohlo byť považované za diskriminačné. Priama diskriminácia Ide o konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Z legálnej definície vyplýva, že ide o priame konanie, resp. nekonanie spočívajúce v rozdielnosti zaobchádzania, ktoré spôsobuje neodôvodnenú nerovnosť medzi osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii. Pri priamej diskriminácii osoba, ktorá diskriminuje, svojím konaním (resp. nekonaním) priamo znemožňuje alebo obmedzuje realizáciu práv inej osoby. Ako príklad možno uviesť, ak sa napr. žena rómskeho pôvodu uchádza o zamestnanie, a hoci má potrebnú kvalifikáciu, zamestnávateľ ju odmietne prijať z dôvodu jej etnickej príslušnosti. Nepriama diskriminácia Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Zatiaľ čo pri priamej diskriminácii ide o rozdielne zaobchádzanie s osobami v porovnateľnej situácii, pri nepriamej diskriminácii ide o rovnaké zaobchádzanie s osobami, ktoré sa však nachádzajú v rozdielnej situácii. Inými slovami povedané, zaobchádzanie s osobami je rovnaké, avšak účinky tohto zaobchádzania vnímajú osoby (s ohľadom na ich rozdielne charakteristiky) odlišne. Napríklad ak zamestnávateľ vydá zákaz nosiť počas pracovnej doby pokrývku hlavy. Zatiaľ čo pre niektoré osoby takýto zákaz nepredstavuje problém, iné osoby ho môžu vnímať diskriminačne, a to z dôvodu ich príslušnosti k viere alebo náboženstvu.

Zamestnanci majú k dispozícii viacero právnych nástrojov, ktorými sa môžu brániť pred diskrimináciou v zamestnaní. Často ale namiesto domáhania sa svojich práv radšej ukončia pracovný pomer a z nehostinného či ponižujúceho prostredia odídu. Čím častejšie však budú na diskrimináciu poukazovať, tým viac sa bude tento problém strácať. Ako sú teda zamestnanci pred diskrimináciou chránení, aké majú možnosti sa brániť a kedy vlastne ide o diskrimináciu?

Opatrenia prijaté v dôsledku šírenia koronavírusu sa dotýkajú každého z nás. Súčasná situácia je náročná nielen pre zamestnávateľov, ale aj pre zamestnancov, ktorí majú obavy z možnej straty zamestnania. Ani núdzový stav či mimoriadna situácia v krajine totiž pre zamestnancov neznamenajú ochranu pred výpoveďou alebo inou formou skončenia pracovného pomeru. V každom prípade, ku skončeniu pracovného pomeru môže dôjsť len na základe zákona a spôsobom, aký zákon ustanovuje, bez ohľadu na to, v akej ťažkej situácii sa zamestnávateľ nachádza.