Doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD.
Jedným z dôvodov skončenia pracovného pomeru výpoveďou je aj nadbytočnosť zamestnanca. Zamestnávateľ by mal mať možnosť, ak nie je potrebné, aby došlo až k jeho zrušeniu či premiestneniu, organizovať svoju činnosť, prevádzku v súlade so svojimi plánmi a svoje aktivity prispôsobovať aktuálnemu stavu na trhu, čo často spôsobuje potrebu regulovať počet zamestnancov. Dôsledkom tak býva nadbytočnosť zamestnanca (zamestnancov) a uplatnenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti zamestnanca.
Jednou zo základných povinností zamestnanca je vykonávať dohodnutú prácu zodpovedne a riadne. Zamestnanec musí byť počas trvania pracovného pomeru odborne spôsobilý vykonávať dohodnutý druh práce. Ak zamestnanec podľa uvedeného ustanovenia nevykonáva prácu, t. j. nespĺňa požadované podmienky na výkon práce, nie je odborne spôsobilý vykonávať dohodnutú prácu, podáva nekvalitné výkony, porušuje povinnosti, nerešpektuje pokyny nadriadených, môže s ním zamestnávateľ skončiť pracovný pomer. Zákonník práce skôr uvedené negatívne správanie sa zamestnanca umožňuje riešiť až skončením pracovného pomeru. Ďalšie nástroje (okrem niektorých pri porušení pracovnej disciplíny) fakticky neupravuje. V rámci nášho právneho výkladu sa budeme venovať len tým dôvodom, pre ktoré možno skončiť pracovný pomer a ktoré súvisia s disciplinárnym procesom, a to porušeniu pracovnej disciplíny a neuspokojivému plneniu pracovných úloh, na ktoré sú naviazané skúmané pracovnoprávne sankcie.
Z formálneho hľadiska upravuje § 4 zákona č. 215/2021 Z. z. o podpore v čase skrátenej práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o skrátenej práci") hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky žiadosti o uplatnenie nároku zamestnávateľa na podporu v čase skrátenej práce, pričom však perfektnosť jej podania je závislá od splnenia stanovených podmienok, ktoré sú bližšie konkretizované v § 2 a § 3 zákona o skrátenej práci.
Zákonník práce upravuje oblasť rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie popri čl. 1 základných zásad aj vo vlastnom normatívnom texte (§ 13 ZP), čím zdôrazňuje jej význam na samotnú realizáciu pracovnoprávnych vzťahov. Zákonník práce súčasne v § 13 ods. 1 odkazuje na antidiskriminačný zákon.
Antidiskriminačná legislatíva v oblasti pracovnoprávnych vzťahov vychádza najmä zo smernice č. 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a povolaní a smernice č. 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod.
Typický prejav zneužívania práva možno identifikovať v rámci strešného pojmu „násilie na pracovisku“, napríklad šikanovanie na pracovisku, mobbing, bossing alebo bullying, obťažovanie vrátane sexuálneho obťažovania, poškodzovanie pracovných nástrojov a vybavenia, nepriateľské správanie, kričanie, používanie urážlivých prezývok a podobne.
Násilie na pracovisku sa môže prejavovať ako fyzické násilie, ako aj psychické násilie uskutočňujúce sa medzi zamestnancami navzájom alebo medzi zamestnancom a zamestnávateľom alebo vedúcimi zamestnancami.
Podmienky, za ktorých môže zamestnávateľ zavádzať monitorovacie systémy na pracovisku alebo prostredníctvom nich monitorovať osobu zamestnanca pri výkone práce, uvádza § 13 ods. 4 ZP s odkazom na čl. 11 základných zásad Zákonníka práce. Predmetné ustanovenia vychádzajú z medzinárodných dokumentov aj Ústavy SR, pričom konkretizujú ochranu práva na súkromie a práva na ľudskú dôstojnosť zamestnanca.
Podľa § 13 ods. 3 druhej vety Zákonníka práce nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.