Významnou súčasťou praxe zamestnávateľov je tvorba a vydávanie vnútorných predpisov. Zamestnávatelia sa bez nich v rámci organizácie a riadenia práce, zabezpečovania BOZP zamestnancov ako aj ďalších aspektov spojených so vzťahmi so zamestnancami, prakticky nezaobídu. Aj keď vnútorné predpisy predstavujú najnižšiu úroveň aktov legislatívneho typu, na ich tvorbu sú kladené v podstate rovnaké požiadavky ako na všeobecne záväzné legislatívne akty.
K ich tvorbe je nutná znalosť špecifických postupov a zásad, ako aj pravidiel legislatívnej techniky. Tento článok chce prispieť k ich poznaniu. V prvej časti sa článok zaoberá požiadavkami na jazyk normatívnych textov právnych a vnútorných predpisov. V ďalšej časti článok rozvádza zásady a pravidlá tvorby vnútorných predpisov. V záverečnej časti sa venuje formálnej úprave, členeniu a obsahu vnútorných predpisov. Cieľom článku je poskytnúť zamestnávateľom metodický dokument, a tým prispieť ku skvalitneniu tvorby vnútorných predpisov.
Slovenský právny poriadok tvorbu a vydávanie vnútorných predpisov všeobecne neupravuje. Právne predpisy sa nimi zaoberajú len okrajovo a útržkovite. Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonník práce") upravuje vydanie jedného druhu vnútorného predpisu - pracovného poriadku, tvorbou iných druhov sa nezaoberá. Absencia všeobecnej úpravy tvorby vnútorných predpisov vedie zamestnávateľov k tomu, aby si pravidlá ich tvorby upravili sami interným dokumentom. K jeho vytvoreniu je nutná znalosť metodiky (postupov a zásad) tvorby vnútorných predpisov a pravidiel legislatívnej techniky.
Pri tvorbe vnútorných predpisov je vhodné využiť, ak sa to hodí, analógiu s tvorbou právnych predpisov, ktorú upravuje zákon č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 400/2015 Z.z."). Tiež je vhodné aplikovať aj Legislatívne pravidlá vlády SR (ďalej len "LPV"), ktoré sa zaoberajú formálne procedurálnymi hľadiskami prípravy legislatívy. Pre tvorcov právnych predpisov sú LPV záväzné, aj keď nie sú vydané formou právneho predpisu. Pre tvorcu vnútorného predpisu sú nezáväzné, nemá povinnosť ich dodržiavať, sú však pre neho prínosným metodickým dokumentom.
Pri tvorbe vnútorných predpisov je vhodné využiť aj postupy realizované pri tvorbe pracovného poriadku, ktoré upravuje Zákonník práce v § 84. Zamestnávateľovi dáva vydanie pracovného poriadku možnosť konkretizovať, spresňovať a bližšie špecifikovať povinnosti zamestnancov, ktoré sú zakotvené najmä v Zákonníku práce a v iných právnych predpisoch, a to na jeho miestne podmienky. Zamestnávateľ nemôže svojim zamestnancom prostredníctvom pracovného poriadku ukladať ďalšie povinnosti nad rámec, ako sú ustanovené v zákone, je však oprávnený rozšíriť práva zamestnancov v tom prípade, ak to zákon dovoľuje.
Dôležitou podmienkou záväznosti pracovného poriadku je jeho súlad s právnymi predpismi, inak by bol neplatný. Aby pracovný poriadok zaväzoval každého zamestnanca, je zamestnávateľ povinný dodržať tiež podmienku oboznámenia s ním. Zamestnávateľ je povinný pracovný poriadok zverejniť. Miesto zverejnenia musí byť pre zamestnancov prístupné. Pracovný poriadok zaväzuje nielen zamestnancov, ale aj zamestnávateľa, ktorý ho vydal. Ak pôsobia u zamestnávateľa zástupcovia zamestnancov, môže byť vydaný iba po ich predchádzajúcom súhlase, inak je neplatný. V prípade, ak u zamestnávateľa nepôsobia, môže ho vydať sám.
Legislatívna technika sa sústreďuje na technickú stránku tvorby predpisov a v nich obsiahnutých noriem, ďalej na formálne vlastnosti textu a jeho komunikatívnu vonkajšiu formu (jazyk, štruktúru, systematiku), a tiež na požiadavky na jeho kvali