Obvyklou súčasťou praxe zamestnávateľov je vydávanie vnútorných dokumentov. Sú veľmi rôznorodé a majú rôznu povahu. Medzi významné patria tie, ktoré majú normatívnu povahu. Najmä nimi sa zaoberá tento článok.
Zamestnávatelia sa bez nich v rámci organizácie a riadenia práce, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ďalších aspektov spojených so vzťahmi so zamestnancami, v podstate nezaobídu. Vydávajú ich pod rôznymi označeniami, napr. ako smernice, poriadky, prevádzkové predpisy a pod.
Na ich označenie dosiaľ nebol záväzne stanovený zjednocujúci všeobecný pojem. V aplikačnej praxi sa tieto dokumenty najčastejšie označujú pojmom vnútorné predpisy, ktorý aj keď dosiaľ nebol oficiálne uznaný, je výstižný a jeho používanie sa ustálilo. Stretávame sa však aj s ich označením ako vnútropodnikové normatívne akty, vnútropodnikové predpisy, interné predpisy a pod.
V pracovnom práve patrí vnútorným predpisom dôležité miesto. Zamestnávateľ nimi stanovuje podrobnosti k výkonu práce zamestnancov, upravuje pracovné podmienky a najmä konkretizuje zamestnancom povinnosti uložené všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Slovenská legislatíva sa venuje vnútorným predpisom viac-menej okrajovo a útržkovite. Veľmi stručne sa im venuje zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákonník práce"), a to konkrétne jednému druhu - pracovnému poriadku. Jeho obsah neupravuje podrobne, stručne vymedzuje postup jeho vydávania. Právne predpisy neupravujú všeobecne ich tvorbu a ani podmienky ich vydávania. Za takejto situácie je pri objasňovaní problematiky vnútorných predpisov nutné vychádzať z právnej teórie a zo zovšeobecnených skúseností praxe.
Zamestnávateľovi vzniká potreba vydávať vnútorné predpisy z viacerých dôvodov. Niekedy mu ich tvorbu ukladá zákon, vtedy je ich vydávanie povinné. Zamestnávateľ je ich oprávnený vydávať aj z vlastnej iniciatívy na základe dispozičnej právomoci danej Zákonníkom práce. Ich tvorbu teda možno vyvodzovať na základe potrieb úpravy praxe zamestnávateľa za podmienky, že to umožňuje zákon alebo pri nutnosti vyplnenia medzier v právnych predpisoch. Najčastejším dôvodom ich vydávania je konkretizácia právnych predpisov na miestne podmienky zamestnávateľa.
Zamestnávateľ ňou obvykle rozvádza a spresňuje zamestnancom všeobecné pravidlá (najmä povinnosti) ustanovené právnymi predpismi. Všeobecnosť spočíva v miere abstraktnosti pravidiel. Ak je vysoká, právny predpis sa stáva neurčitý a dosť nezrozumiteľný. Hranicu neprípustnej abstraktnosti predstavuje taká neurčitosť pravidiel, z ktorých už nie je jasný význam právneho textu a ku jeho pochopeniu by bol adresát predpisu nútený vyhľadať odbornú právnu pomoc. Základným znakom textu každého normatívneho predpisu je zrozumiteľnosť. Ďalšími vlastnosťami sú jednoznačnosť, konkrétnosť a istá miera (nie vysoká) všeobecnosti. Len predpis, ktorý vyhovuje týmto požiadavkám je pre zamestnávateľa vhodným právnym nástrojom na priame riadenie zamestnancov.